Sympaťáci zo šou Tvoja tvár znie povedome tak, ako ich nepoznáte: Bezdeda, Štúr a Brajerčík si to rozdali na ľade

Začal som hrať, keď som mal 33 rokov. Veľmi ma to chytilo a som veľký priaznivec slušného hokeja, no, samozrejme, na amatérskej báze. Vďaka nemu som spoznal veľa kamarátov a tiež som dosť pocestoval. Bol som v Rusku, ale aj vo Fínsku. Mal som tiež na ruke tri stanleycupové prstene od Glena Andersona. Samozrejme, veľký zážitok bol aj ten, keď som si raz mohol zahrať s takými velikánmi, ako bol Alexej Jašin ci Alexander Jakušev...

Vtedy sme boli v Rusku podporiť charitu, a tak sme si s nimi zároveň mohli zahrať zápas. Často v Bratislave hrávame rôzne turnaje a máme tiež svoju Ružinovskú amatérsku ligu. (RAHL) Samozrejme, o tom, že by som zmenil remeslo, absolútne neuvažujem. Nedá sa to dobehnúť, pretože na to je veľmi neskoro. (úsmev) Hrám z nadšenia pre šport a pre kamarátov.

Uvidím, že čo mi teraz padne, som na to zvedavý a potom vám poviem, či to bolo pre mňa náročné. Skúsim však napodobniť, čo príde, bez ohľadu na to, kto to bude a dám do toho všetko, tak ako v hokeji. (úsmev) Budem sa tešiť z každej premeny, ale musím povedať, že mám tiež super kolegov, hoci v šou ešte favorita stále nemám, no fandíme si.

Je to super robota, veľmi ma to baví, len škoda, že je len niekoľko častí. Aj stvárnenie Antonia Banderasa v prvom kole som si naozaj užil! Bola to akčná postava a viac-menej mi to sedelo.

Drží mi palce rodina, mamina a, samozrejme, moja trojmesačná dcérka Amélia, ktorá sa nedávno prišla pozrieť aj trošku na natáčanie, čím ma zároveň podporila. Tiež si so mnou doma pohmkáva piesne, čo mi vždy pomôže pri učení textov. Po takom intenzívnom opakovaní to vie pomaly lepšie ako ja! (úsmev) Samozrejme, palce mi drží aj moja partnerka Zuzka, no proste celá família. Je nás ako Hujerovcov. (smiech)

Keďže pochádzam z malej dediny zo Spiša, od malička som hrával hokej na Hornáde. Vtedy boli poriadne zimy, a tak sme napriek chladnému počasiu vedeli hrávať vonku aj 4-5 hodín v mraze. Následne počas vysokej školy som mal pauzu, a potom po škole, keď som prišiel do divadla, sme začali hrávať s chalanmi z Národného divadla, tiež so zvukármi a s osvetlovačmi proti sebe hokej.

Je to už asi šesť rokov, čo sa venujem tomuto športu. Je to však amatérska úroveň, pretože nikdy som ani netúžil byt profík, ale vždy ma to bavilo. Teraz máme s chalanmi pauzu, pretože sme v Tvári.

Čo je pre mňa najťažšie? Určite zhodnotiť svoj vlastný výkon... (úsmev) Ale tak napríklad, ak mám povedať niečo k prvému kolu, kde som stvárnil Janka Kurica, tak dalo sa to, samozrejme, aj trošku lepšie napodobniť... Pri výberoch je to však vždy také hop alebo trop.

Nejaké generálky sú, ale ostrá je len jedna, takže to nikdy nemôže byt dokonalé. Bál som sa toho, no v konečnom dôsledku som to urobil lepšie, ako som očakával. Aj moji kolegovia boli skvelí. Sme veľmi dobrá partia a všetci si navzájom prajeme, aby sa každému vo výkonoch darilo podla ich predstáv.

Moja manželka mi určite drží palce, rodičia, ktorí sú odcestovaní v Nemecku, takže aspoň takto ma môžu vidieť, čiže podporu mám určite obrovskú, najmä zo strany rodinných príslušníkov, čo je skvelé.

Môj otec kedysi hrával hokej za dorast a ja som sa k tomu dostal v podstate tak, že ako dieťa som často chodieval na zamrznutý rybník aj s bratrancami či s otcom. Vždy som rád korčuľoval, ale nikdy som zase nehral na profesionálnej báze. Aktívne som na ľade asi 10 rokov.

Musím povedať, že niekedy boli obdobia, keď som chodil na ľad aj päťkrát do týždňa, ale odkedy je vlastne Tvoja tvár, tak nechodím vôbec. Hrozia totiž zranenia a podobne, tak to aj s kolegami obmedzujeme na minimum. Teraz som bol tak asi po troch týždňoch na ľade.

Ono sa to nezdá, ale zistil som takú vec, že spievať je v pohode, ale do toho tancovať alebo behať po pódiu, keď napodobňujete osobnosť, ktorá je živá, akčná, tak to nie je ľahké. Je to však pre mňa výzva, ktorú rád prijmem. To je aj dôvod, prečo rád športujem.

Zhodil som už asi 7 kíl a to ani nie športom ako stravou. Začal som jesť večer viac šalátov a cítim sa celkovo lepšie. Veľmi si šou užívam, hoci je to náročné, ale robím to s veľkou pokorou. Na každú premenu sa teším, no ako hovorí môj strýko, toto nie je moje prvé ródeo, keďže som absolvoval aj iné šou.

Drží mi palce celá rodina, ale najmä starká! Vždy, keď k nej prídem, tak mi povie, že ty moje slniečko, ja som sa na teba pozerala. Potom chodí po susedkách a ukazuje ma alebo sa o mne rozpráva v kostole. Je na mňa pyšná a prežíva to, ako každá starká všetky úspechy svojich vnúčat. A či mi už drží aj nejaká moja priateľka palce? Nehovorím, že platonická láska neexistuje, ale bojím sa o tom hovoriť, lebo náhodou to vyprchá... (smiech) Ale nie, som stále slobodný...