Slávna Alžbetka, Petra Kolevská Vančíková, sa vracia na obraz: Mám trému, ako ma prijmú diváci

Vo Vine stvárnite špičkovú prokurátorku Janu Kozákovú. Čo bolo pre vás pri rozhodovaní o účinkovaní v seriáli kľúčové, čím vás rola zaujala?
– Kľúčovým bolo asi to, že to bolo splnenie jedného z mojich tajných želaní. Asi pol roka predtým, ako ma oslovila produkcia seriálu Vina, som si tak v kútiku duše zaželala – dostať možnosť ešte raz sa vrátiť pred kamery v postave, ktorá by mi bola blízka, ktorej problémom by som rozumela a ktorú by som, ako človeka, dokázala pochopiť a vedela si ho vážiť. No a to všetko postava Jany Kozákovej spĺňala, aj keď musím priznať, že vo mne budila aj veľký rešpekt – najmä s ohľadom na jej predstaviteľku, fantastickú anglickú herečku Charlotte Rampling, ktorá ju stvárnila v pôvodnej britskej verzii nášho seriálu.

Museli ste sa na túto úlohu špeciálne pripravovať? Predsa len, ide o emocionálne náročný príbeh...
– Ide hlavne o úžasne napísaný príbeh. Písal ho niekto, kto naozaj dobre pozná rozmanitosť ľudských charakterov a vie ich zručne zasadiť do situácie, v ktorej sa naplno prejavia. Práve toto je tá čarovná esencia, ktorá príbeh, rozvíjajúci sa okolo vraždy nevinného jedenásťročného chlapca, robí pre diváka čoraz viac a viac zaujímavým. A to bola asi aj najväčšia výzva, pred ktorou sme sa všetci herci ocitli – stvárniť tieto rôznorodé charaktery uveriteľne. Pomôcť divákom sa s nimi stotožniť, prežiť s nimi ich emócie a zamyslieť sa možno aj nad tým, ako by sa na ich mieste zachovali oni sami.

Bolo pre vás natáčanie Viny v niečom zložité?
– Náročný bol pre mňa najmä môj prvý natáčací deň (úsmev). Aj som si ráno, pred odchodom z domu, párkrát pomyslela, že človek by si mal zvážiť, čo si naozaj želá, no po príchode na pľac a po pár hodinách práce s ľuďmi, s ktorými som sa tam stretla, som bola vďačná, že niektoré želania sa nám splnia.

A čo potom, keď ste sa s rolou už museli „pasovať”?
– Počas celého natáčania bolo náročné samotné stvárňovanie Jany Kozákovej. Chcela som sa viac sústrediť na to ľudské, čo sa deje v jej živote v momente, keď vstupuje do príbehu. Čo prekvapuje, ťaží i zneisťuje aj ju samotnú. Jej osobné a zdravotné problémy, s ktorými sa snaží vyrovnať, jej tajomstvá, ktoré sa derú na povrch. Jej pochybnosti, či je správne vracať sa na životnú križovatku, o ktorej si myslela, že už ju má definitívne za sebou. Som vďačná režisérovi Braňovi Holíčkovi, že mi nechal priestor obohatiť postavu „jednej z najlepších prokurátoriek svojej generácie“ aj o tento rozmer.