Scenárista Miro Šifra o stretnutí s Černákom: Je to obyčajný človek, žiadny šialený psychopat

Čo bolo hnacím motorom toho, že ste sa rozhodli napísať film práve o Mikulášovi Černákovi?
- Myslím si, že bez toho, aby sme pochopili, prečo sa v 90. rokoch tak darilo mafii a kto to umožnil, nemôžeme pochopiť ani to, čo sa deje na Slovensku dnes. Navyše som sa narodil vo vedľajšej dedine – som z Vernára, Miki je z Telgártu. Miki ma zaujímal aj z ľudskej stránky. Chcel som vedieť, prečo a ako sa z neho stalo to, čím bol.

Stretli ste sa preto aj s poburujúcimi reakciami od ľudí? Neodsudzujú vás?
- Stretol som sa s rôznymi reakciami a chápem aj pobúrenie. Niektorí si myslia, že filmy sa majú točiť len o hrdinoch a, samozrejme, Miki žiadny hrdina nie je. Spôsobil veľa bolesti. Ale nemyslím si, že pred zlom si treba zatvárať oči – práve naopak, treba ho stále pripomínať, aby sa nezopakovalo.

Mikuláša Černáka ste niekoľkokrát navštívili v Leopoldove. Akým človekom je dnes niekto, kto má na svedomí desiatky brutálnych vrážd? Ako na vás pôsobil?
- V prvom rade som mal pocit, že poznám ľudí ako on, takých chlapov som stretával celé detstvo. A celkom rýchlo som pochopil, že je celkom obyčajný, žiadny šialený psychopat, ako si ho ľudia predstavujú. Vlastne to mi pripadalo na tom najdesivejšie – že mohol mať normálny, bežný život so šťastnou rodinou, ale on sa rozhodol inak a pokazil život nielen sebe, ale možno až stovkám ďalších ľudí.

Potrebovali ste od Černáka súhlas na to, aby ste o ňom spracovali film?
- Súhlas, samozrejme, máme, aj čítal scenár. Komentoval ho, spresňoval, ale to, ako chcem porozprávať príbeh, nechal na mňa. Do samotného obsahu teda nezasahoval, nikdy nemal žiadne „veto“, že niečo o ňom nemôžem napísať. Ak sa to stalo, tak to v tom filme je, bez ohľadu na to, ako negatívne Miki z toho vychádza.

Len nedávno sa písalo o tom, že súd mal v rukách žiadosť o jeho podmienečné prepustenie. Myslíte si, že človek ako on sa skutočne mohol za ten čas polepšiť a nebol by už hrozbou pre spoločnosť?
- To je už otázka na súd, ktorý o tom stále rozhoduje, nie na mňa. Ako každý doživotne trestaný má právo žiadať o prepustenie, to však neznamená, že súd ho aj pustí. Ja viem len to, že ten Miki z 90. rokov, o ktorom sme natočili film, si svoj trest zaslúžil, o tom nikto hádam nemá pochybnosť.

A čo vy, necítili ste pred vaším prvým stretnutím strach či nervozitu?
- Jedine z toho, že väznica v Leopoldove je naozaj hnusné miesto, kde nechcete stráviť ani kúsok svojho života. Ale voči Mikimu som nemal mať prečo strach ani nervozitu, od začiatku sme obaja vedeli, prečo som tam. A veľmi vecne sme sa o tom rozprávali.

Aká bola jeho reakcia na to, že sa o ňom bude točiť film? Nelichotilo mu to možno nejakým spôsobom? Napriek tomu, že film bude mapovať jeho najtemnejšiu minulosť?
- Každému na začiatku lichotí, že sa oňho niekto zaujíma. Ľudia majú radi pozornosť. Ale potom začali padať aj nepríjemné otázky a musel si znova spomínať na veci, na ktoré by najradšej aj on zabudol – a tam, si myslím, že párkrát isto rozmýšľal, či s nami neprestane spolupracovať.

Nemal žiadne výhrady proti tomu, ako ste sa chopili jeho príbehu? Nebolo preňho niečo, dajme tomu, už „príliš“?
- Ani nie. Niektoré témy mu boli určite nepríjemné a trvalo dlhší čas, kým sa o nich rozhovoril. Ale keď mi začal dôverovať, tak mi dal voľnú ruku.

Pomohlo vám pri komunikácii s ním to, že pochádzate z rovnakého kraja?
- Jasné. On je síce ročník mojej mamy, takže generačne sme niekde inde, ale veľa ľudí, o ktorých hovoril, som poznal. A veľa ľudí okolo mňa zase poznalo jeho a jeho kumpánov. Hlavne som však vedel, aký bol život na Horehroní v 90. rokoch, takže som hádam aj lepšie chápal, ako sa z neho stal mafián a nakoniec aj bos bosov.

Čo vravíte na herecké obsadenie filmu, obzvlášť na výkon Milana Ondríka?
- Veľmi som stál o to, aby to bol práve Milan Ondrík, kto bude hrať Mikiho. Už som s Milanom točil a vedel som o jeho skvelej schopnosti sa vžiť do postáv, ktoré hrá. Miki v Milanovom podaní je podľa mňa ľudský a strašidelný zároveň.

Aký odkaz má snímka Slovensku priniesť?
- Bol by som rád, keby sme sa pozreli poriadne do zrkadla a spýtali sa, ako je vôbec možné, že sa to na Slovensku dialo. A či aj teraz na Slovensku nepôsobia skupiny, ako boli černákovci, a my ostatní sa tvárime, že neexistujú alebo ich rovno obdivujeme, ako kedysi ľudia obdivovali černákovcov. Ja som si istý, že podobné skupiny tu stále pôsobia – aj keď to možno robia viac v bielych rukavičkách a trocha viac skryto.

Film má krátky a výstižný názov. Keby ste mu však mali dať podtitul alebo vetu, ktorá by jeho tému dokonala opísala, čo by to bolo?
- Asi by som dodal podtitul, ktorý bol dlho napísaný na prvej strane môjho scenára: Na základe skutočných udalostí – žiaľbohu.

Podarilo sa vám do filmu vtesnať všetko, čo ste plánovali? Začiatky Mikuláša Černáka, keď bol ešte „obyčajným“ chlapíkom z dediny, po čase podnikateľom a výpalníkom, neskôr obávaným bosom slovenského podsvetia?
- To bolo to najťažšie, pretože toľko osudov, ktoré Miki a černákovci ovplyvnili… na to by bol krátky aj seriál. Musel som robiť kompromisy, aby to bolo zrozumiteľné aj pre ľudí, čo to nezažili. Dúfam však, že na diváka prejde to najdôležitejšie – pocit, že sú späť 90. roky a on na plátne prežíva strmý rast aj pád jedného vodiča autobusu z Telgártu, ktorý prekročil všetky možné aj nemožné hranice.

Okolo filmu vznikol rozruch, dnes je najočakávanejšou snímkou, ktorá mieri do kín. Nesnažil sa s vami skontaktovať niekto z Černákových bývalých spolupracovníkov, prípadne niekto z rodiny obetí? Ak áno, pomohlo vám aj toto pri tvorbe scenára?
- Rozprával som sa s množstvom ľudí na všetkých stranách – aj tých spolupracovníkov, aj tých na strane obetí, prípadne ich rodín. Snažil som sa, aby aj ich pohľady scenár odzrkadľoval, lebo hoci ten film má v názve Mikiho meno, no zďaleka nie je len o ňom.

A otázka, ktorá zrejme všetkých zaujíma najviac: Uvidí aj samotný Mikuláš Černák tento film?
- Určite ho uvidí, vo väznici sú na to možnosti, aj keď sa zatiaľ tak nestalo. Sám som zvedavý na jeho reakciu. Hádam aj jemu to prinesie ďalšiu sebareflexiu a zase porozmýšľa, čo všetko napáchal. A ako ho poznám, tak určite dá všetkým vedieť, čo si o tom filme myslí.