Osud Satinského († 61) syna Janka: Som duševne chorý, ale nehanbím sa za to!

Syn legendárneho Júliusa Satinského, Janko, sa v rozhovore pre denník Plus JEDEN DEŇ rozhodol odhaliť svoj životný príbeh.

Mali ste 14, keď zomrel váš otec. Ako to súvisí s tzv. Generáciou BO, o ktorej píšte na svojom blogu?

– Moja generácia. Generácia Bez Otcov. Polosiroty. To sú ľudia, ktorí z nejakého dôvodu nevyrastali so svojimi otcami. Aj keď sa zdá, že najhoršie sú na tom tí, ktorým otec zomrel, nemusí to byť tak. Lebo aspoň chvíľu zažili, že sa o nich staral. Oveľa horšie je, keď dieťa vie, že otec niekde žije a nejaví oň záujem. Keď zomrel tatko, spolužiak mi poslal SMS, ktorá ma potešila viac než všetky kondolencie. Stálo v nej: „Vitaj v klube.“

Ako vás poznačila smrť otca?

– Pre mňa to bola zaujímavá skúsenosť. Môj otec nezomrel náhle, zomieral rok. Bolo to trochu priskoro. To, že ho nemám, je veľmi zlé, ale zároveň z toho viem vyťažiť. Pretože ak sa v mladom veku dostanete tak blízko k smrti, ste iný človek. Nehovorím, že lepší, len iný...

Zmenilo to váš vzťah s mamou? (Viera Satinská, psychiatrička, pozn. red.)

– Je perfektný. Občas je to medzi nami temperamentné, ale vieme sa aj zhodnúť. Mamine najviac vadí môj štýl života. Ale je pravda, že veľakrát od nej preberám názory ako z tlačovej agentúry, lebo sú úplne super.

To znie dosť neuveriteľne...

– Ale je to tak. Možno málo ľudí pozná moju mamu, ale ona mi je veľmi podobná. Napríklad máme radi rovnakú hudbu – rap. Obaja počúvame rapera Veca. Hoci niekedy nevieme spolu vyjsť, ale je to asi v tom, že ja som jej syn a ona moja mama.

Ale v názorovej rovine je to medzi nami skvelé. Aj keď som sa na ňu pred kamarátmi niekedy sťažoval, že aká je, že ma napríklad nechcela pustiť na diskotéku, vždy som dodal, že ju mám veľmi rád a že som jej vďačný za to, čo pre mňa urobila. Nechcel by som žiadnu inú mamu.

Napriek tomu ste odišli z domu a žijete v podnájme.

– Doma nebývam asi už tri roky, ale stretávame sa pravidelne na nedeľných obedoch. Bývam v rôznych častiach Bratislavy, najmä okrajových, lebo centrum si dovoliť nemôžem. Je drahé. Raz som si našetril, aby som tam mohol žiť dva mesiace. Som kočovný typ človeka, mám rád slobodu. Zatiaľ mi to vyhovuje, nemám hypotéku ani rodinu.

Z čoho žijete?

– Opravujem počítače, mobily a tablety. Robil som aj pre rôzne korporácie a spoločnosti na helpdeskoch, že som cez telefón pomáhal riešiť problémy alebo som za nejaký fixný plat behal po firme a opravoval im počítače. Teraz to isté robím z domu. Hoci k tejto práci potrebujete nejaké technické vybavenie, to najdôležitejšie musíte mať v hlave.

Pocta Satinskému: Legendárneho komika predstaví sedem filmov

Aký máte príjem?

– Je to pohyblivé. Čím viac robím, tým viac zarobím a, samozrejme, aj miniem. Ale tých pár sto eur si vždy dokážem zarobiť.

Na prvý pohľad je jasné, že ste po otcovi zdedili oči, obočie, nos a nadanie na písanie. Pred rokmi ste blogovali. A čo máte po mame?

– Asi organizačný talent. Aj keď nie som taký dokonalý ako ona, v zlomových situáciách viem byť nad vecou a riešiť ju. A zdedil som po nej aj lásku ku knihám. V pôrodnici totiž čítala Roalda Dahla. A celé detstvo mi vravievala: „Ak sa chceš naučiť gramatiku, vyhoď učebnice a čítaj.“ No popravde mám po oboch rodičov to najhoršie z ich pováh.

Smrť vášho otca bola zrejme jedným zo štartérov duševnej choroby, ktorá vás dostala až na psychiatriu...

– Určite áno. A som rád, keď o tom môžem hovoriť a odtabuizovať tému duševných chorôb. Najskôr sa u mňa prejavila maniodepresia, ale potom som postúpil o level vyššie a diagnostikovali mi schizoafektívnu poruchu.

Ako sa u vás prejavila?

Mal som tri veľké vzplanutia. Prvýkrát v sedemnástich. Vtedy som bol Ježiš. To bolo najúžasnejšie. Mal som pocit, že všetko viem ovládať, na všetko mám riešenie, nič nie je problém. O rok neskôr to eskalovalo. Vtedy som sa prepil až do rána a nejakým spôsobom som si v Bratislave prenajal dom.

Žil som v ňom 2-3 dni, ale potom som to už nezvládal a zavolal som mame, aby ma vzala na psychiatriu, lebo tam netrafím. Tretíkrát – s ročným odstupom – som sa ocitol až v Londýne. Žil som tam ako bezdomovec a nejaký čas som strávil aj na psychiatrii.

Čo si pamätáte z toho obdobia?

– V prvej fáze sa človek cíti výborne, je vtipný a je s ním zábava. Ale keď príde krach, je to strašné, prichádza ťažká depresia alebo uvedomenie si, že je zle. Toto, žiaľ, mávajú ľudia s vyšším intelektom. Oni to dokážu kamuflovať: vedia, že to majú, ale fičia na tom ďalej a hrajú, že sú v pohode.

Problém nastáva, keď si to človek prestane uvedomovať, to je zlomový bod. Vtedy musia zakročiť kamaráti a príbuzní, ktorí to ochorenie poznajú a vedia, že treba zavolať záchranku.

Kto volával záchranku vám?

– Vo všetkých troch prípadoch to bola mama. To, že je psychiatrička, mi veľakrát nehralo do karát, pretože často videla nejakú diagnózu aj tam, kde nešlo o nič. Pretože je matka.

Ste stále na liekoch?

– Po akútnej fáze som bral lieky rok. Udržiavacia dávka je do konca života.

To znamená, že nemôžete piť.

–Piť nie je celkovo správne. Nikomu to neprospeje.

Napriek tomu sa tohto pravidla nedržíte...

– Pozitívny vzťah k alkoholu som zdedil po otcovi. Ale spúšťačmi psychózy sú aj zlomové životné udalosti, drogy či zlý denný režim. Preto napríklad nezanedbávam spánok.

A čo tie drogy?

– Kto na Slovensku tvrdí, že si nikdy nedával heroín do kábla, klame.

Je to psychiatrická diagnóza označujúca vážne duševné ochorenie. Prejavujú sa pri ňom poruchy myslenia, vnímania i náladovosť. Pacient stráca schopnosť viesť zodpovedný a usporiadaný život, môže byť citovo nestabilný, pociťovať prázdnotu a apatiu. Objaviť sa môžu aj halucinácie a paranoidné bludné predstavy.

Rozhovor nie je autorizovaný.