Ocenená režisérka Dubačová: Nemusia byť všetci rovnakí!

Do povedomia sa dostala asi najviac ako režisérka, ktorá vytiahla na svetlo sveta pätnásť dospelých mentálne postihnutých ľudí a urobila z nich divadelný súbor. Hoci ju s hercami dodnes spájajú veľmi blízke vzťahy, do jej sveta sa zmestí toho oveľa viac.

Len nedávno napríklad riešila fakt, že jej vykradli kanceláriu, v ktorej chcela vzdelávať Rómky z detského domova.

Pri pohľade na krehkú telesnú schránku Viery Dubačovej vám napadne, či by jej nestačilo jedno divadlo, osemapolhodinový pracovný čas a potom by sa mohla venovať sebe. Nedokáže to.

„Ako malá som chodievala k babičke na dedinu, ktorá mala vždy dom otvorený pre všetkých. Aj ja sa snažím pokračovať v tejto tradícii. Raz na Vianoce nás odrazu sedelo za stolom osem, musela som vytiahnuť debničku na sedenie z pivnice...“

„Ľudia dnes žijú zatvorení doma, venujú sa len sebe, hovoria len o svojich deťoch, riešia len svoje problémy. To ja neviem,“ hovorí.

So smiechom spomína na to, že jej muž sa do nej zaľúbil zrejme v momente, keď ho obrala o výplatu.

Potrebovala totiž peniaze na autobus pre postihnuté deti z Pohorelskej Maše, ktorým by ich priviezla do Bystrice pozrieť si živý betlehem. Sponzor totiž na poslednú chvíľu odskočil a jej výplata na to nestačila...

Viera Dubačová patrí medzi typ ľudí, pre ktorých je samozrejmé chrániť slabších.

„Keď sa mi narodil syn, mala som strach, aby svet okolo neho nebol chladný a cynický. Možno aj preto som o rok založila Divadlo z pasáže s mentálne postihnutými hercami, s ktorými bol odmalička v kontakte, kočíkovali ho, strážili,“ spomína režisérka.

Syn rástol odmalička s „inými“. Zvykol si na to, že svet nie je čierno-biely, každý má právo byť sám sebou a svoj prvý boj o identitu zažil v siedmej triede:

„Sám si urobil na hlave dredy, čím iritoval učiteľky. V tom čase som veľa cestovala po svete, sedela som v škole v Bronxe, San Antoniu či v Antverpách. Videla som tam stovky šialených účesov na hlavách školákov rôznej pleti a nikomu to neprekážalo. V boji o dredy som sa postavila na synovu stranu,“ spomína.

„V sedemnástich si ich odstrihol sám a bez nátlaku. Aké jednoduché. Stačila len tolerancia,“ hovorí mama dnes už devätnásťročného mladého muža. V rámci jej boja za práva postihnutých prešiel v detstve krstom ohňom:

„Vypočul si aj posmešky za to, s kým robím. Som však presvedčená, že aj vďaka týmto ľuďom z neho bude tolerantný človek.“

Keď ako režisérka začala so svojimi postihnutými hercami cestovať po svete, ubíjal ju kontrast medzi našim prístupom k tým, ktorí potrebujú pomoc, a možnosťami iných:

„V dánskej škole pre mentálne a telesne postihnutých som sa zoznámila s mladým človekom, ktorý tam robil poštára. Bol na vozíčku, neovládal si ruky ani nohy.“

Pozval nás do svojho bezbariérového jednoizbového bytu, ktorý mu štát uspôsobil tak, aby mohol samostatne žiť. Keď mi ukazoval, ako si dokáže sadnúť, osprchovať sa či urobiť si jedlo v kuchyni, úplne ma to dojalo. Spomenula som si na začiatky, ako si doma niektorí nespokojne ťukali na čelo, keď sme chceli budovať chránené bývanie pre postihnutých.

„Veď zdraví nemajú kde bývať, čo chceš pre tých svojich mentošov? Aj takéto reakcie okolia som počúvala,“ hovorí Banskobystričanka, ktorej sa napokon podarilo s kolegami vybudovať pre štyroch hercov chránené bývanie.

„Ak chcete zistiť vyspelosť štátu, stačí sa pozrieť, aké podmienky v ňom majú ľudia so zdravotným postihnutím,“ dodáva žena, ktorá spolupracuje s rómskymi organizáciami, utečencami, so seniormi, s ohrozenými deťmi a rôznymi utláčanými skupinami. Hovoriť však o tom vôbec nechce.

Dôvod? Z náznaku pochopíme, že ten, kto pomáha nezištne iným, sa nie vždy stretne s porozumením okolia.

„Aj k filantropii treba ľudí viesť a vychovávať,“ hovorí. Kde beriete silu? To je otázka, ktorú Viera Dubačová počúva často.

„Ale aj ja sa niekedy cítim unavená. Denne ma zraní toľko vecí, že sa čudujem, prečo sa ešte smejem. Sú chvíle, keď sa ťahám ulicou ubitá realitou a snažím sa prísť domov a niekde sa ukryť,“ usmeje sa žena, ktorá toho stíha neuveriteľne veľa – spoluzakladala Divadlo Ivana Palúcha a Divadlo v záhrade, je riaditeľkou Medzinárodného divadelného festivalu Arteterapia aj poslankyňou Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici.

Z pohľadu bežnej vzorky Slováka, ktorý uteká z práce domov a čas venuje svojim koníčkom, je život Viery Dubačovej naozaj nadmieru prepojený s inými životmi.

„Je pravda, že keď ma ľudia začali spoznávať vďaka práci s postihnutými, vyhľadávali ma s rôznymi problémami. Môj muž mi raz povedal: Vierka, uvedomuješ si, že ti dva týždne vyvolávajú ľudia a nikto z nich nie je normálny? Nie je ti to divné? Boli to pacienti so psychickými problémami, postihnutí alebo utečenci. Nie, nebolo mi to divné, skôr mi je divná tá naša uzavretosť. A kto je vlastne normálny?“ pýta sa.

Na otázku, či jej syn niekedy nemal pocit, že príliš veľa lásky a energie venuje jeho mama hercom v divadle alebo celkom cudzím ľuďom, krúti hlavou:

„On vie, že keď mám rada ľudí okolo seba, neznamená to, že jeho milujem menej.“

Viera Dubačová sa s nami lúči veľmi pevným stiskom ruky, čakajú ju bratislavskí herci z divadla Ticho a spol., s ktorými naštudovala novú hru. Potom si zbalí tašku, sadne do auta a ide riešiť svoj nový projekt, vybudovanie umeleckej dielne s dievčatami, ktoré odišli z detských domovov.

„Zdá sa mi, akoby som bola znovu na začiatku, budem pracovať opäť s mladými ľuďmi. Verím, že spoločne sa nám podarí vytvoriť dielo, ktoré ich posilní, pomôže im a mňa omladí,“ dodá ešte s úsmevom.