Obľúbený kakaovník Martin Vanek: Čomu sa dnes venuje a kto mu robí najväčšiu radosť?

S Igorom Adamcom ste v 90. rokoch prerazili ako „kakaovníci". Ako si spomínate na časy legendárnej relácie Kakao?
– Spomínam si na to ako na dobrodružstvo, vôbec sme netušili, koľko divákov relácia oslovi. S Igorom sme spolu aj študovali, ale v Slovenskej televízii sme obaja mali svoje vlastné relácie. A tie sa vyrábali štandardným postupom. Autor napísal scenár, vždy iný režisér a my sme sa naučili texty. Keď sa niekto pomýlil, záber sa opakoval. Dostali sme sa do situácie, že vysielame naživo.

Prečo si televízia vybrala do relácie Kakao práve vás ako dvojku?
– Televízia Markíza mala cez týždeň naplánované ranné vysielanie a chcela v sobotu pokračovať, ale s detským vysielaním. Počítalo sa so zaužívaným moderátorským modelom: žena a muž. Napriek tomu sme s Ivanom Predmerským, spolužiakom z Prahy, ponúkli reláciu s nami dvomi. Bolo to nezvyčajné, že to zarezonovalo. V podstate sme sa zabávali, s deťmi sme sa telefonicky rozprávali ako so seberovnými partnermi a tá radosť asi cez obrazovky prešla do domácností. V lete bývala vo vysielaní uhorková sezóna a nič sa nevyrábalo.

Tak to bolo aj v Slovenskej televízii a my sme sa rozhodli nedovolenkovať a cez prázdniny vysielať. Vtedy sme prebrali divákov jedinej televízie. Predstavovali sme im ľudí, o ktorých sme si mysleli, že by ich mali poznať. Napríklad sme navštívili Prezidentský palác a chceli sme ochutnať jedlo, ktoré dostáva prezident. Naším heslom, ktorým sme sa deťom prihovárali, bolo: Nechajte rodičov spať. Keď je rodič spokojný, tak jeho dieťa je spokojné tiež.

Igor Adamec nám povedal, že by sa už na takýto projekt nahovoriť nedal. No vy ste boli tvárou relácie Karavan, detského víkendového pásma. Bavilo vás to aj po rokoch rovnako?
– Samozrejme, že ma to bavilo. Spoznal som niekoľko fantastických detí. Dievčatko, ktoré sa pripravuje na dráhu herečky už od perinky, päťročná filozofka, francúzska mudrlantka a chlapec, ktorý vedel všetko o kozách, ktoré doma chovali. Bohužiaľ, spôsoby realizácie, ktoré sú zaangažované na tvorbe relácie a hlavne tlak na využitie techniky neboli kompatibilné s mojou predstavou. Preráža viac forma ako obsah. Som zvyknutý na spontánnosť, a preto mi viac vyhovujú koncerty a práca s vážnou hudbou na mieste, kde si to deti môžu zažiť v reálnom čase.

Takže obdobný projekt ako Kakao by dnes už nefungoval.
– To by už nefungovalo, vtedy bodovalo živé vysielanie. Dnes sú všetci online a môžu komunikovať s celým svetom. Takýto typ relácie už nemá zmysel. A hlavne, nie sú peniaze. Keby boli, mohlo by sa robiť to, čo pre deti vysiela napríklad BBC. Ale za tým je mnoho dobrých autorov a dramaturgov a vôbec ľudí, čo sa tomu venujú. Všetci vedia, že televízne vysielanie sa presúva na web. Stačí si pozrieť web Českej televízie pre deti a mládež a porovnať to s tým, čo ponúka web Slovenskej televízie. Smutné.

S Igorom Adamcom ste stále skvelí priatelia. Považujete ho za blízku osobu?
– Neviem si predstaviť, že by sme sa nestretli. Nemusíme sa dlho vidieť, nemusíme chodiť spolu na dovolenky a tráviť dlhý čas, ale vždy za istý čas sa musíme stretnúť. Mám veľmi rád, keď môžem niekomu manuálne pomôcť, lebo doma takú možnosť nemám, keďže nemám dielňu. A Igor si kúpil chalupu, ktorú bolo treba opraviť. Má dom, ktorý sme maľovali a robili tam kopu vecí, čo mňa neskutočne baví. Sme kamaráti a k tomu mi ponúkol aj takúto spoločnú činnosť, je to neuveriteľne dobré. Priateľstvo na celý život.

Po relácii Kakao ste v roku 2006 vhupli do diametrálne odlišnej roly Bélu v mafiánskom sitkome Mafstory. Ako sa vám hralo toto? Prečo práve vám prischla postava „večne naliateho" doktora?
– Opäť to bolo šťastie. V Divadle GUnaGU sa začala skúšať inscenácia, ktorá vznikla na základe historky vo fitku Dada Nagyho. Z tohto nápadu vzniklo, či by sme neurobili inscenáciu z posilňovne. Vtedy však kolegyňa Beata Hileková otehotnela, boli sme tam samí chlapi a ona.

Tak na mňa padla úloha mafiánskej sestry, čo mi ostalo tak na 15 – 20 rokov. Z toho potom vznikol seriál. To čo funguje v divadle, málokedy zafunguje aj v televízii. O to viac pri tomto type postáv. Tak prirodzene seriálovo mafiánska sestra prešla plastikou a dostala tvár Gabiky Dzuríkovej a narodil sa doktor Béla.

Hrali ste to naozaj uveriteľne. Odkiaľ ste brali inšpiráciu?
– Ani neviem, pretože o mne je známe, že keď som študoval štyri roky v Prahe, nevypil som jediné pivo. Nikdy som netiahol ani k alkoholu, prakticky ani doteraz, veľmi málo pijem. Tým sa vylúčila vlastná skúsenosť a musel som prejsť k pozorovaniu. Hlavnou inšpiráciou bola reálna postava vojenského lekára, ktorého som zažil na vojne v Senici. Niekedy sa mi to podarilo viac, niekedy menej, ale tie situácie boli dobre napísané a reakcie divákov boli veľmi pozitívne.

Čomu sa venujete dnes? Čo vás napĺňa?
– Opera a klasická hudba je to, čo ma absolútne napĺňa. Bohužiaľ, nie som ani hudobník, ani spevák, ba ani dirigent, takže šance na spoluprácu s filharmóniou alebo operou sa rovnali nule. Ale opäť mi pomohlo šťastie. Pred rokmi ma oslovila pani Rajterová, bývalá riaditeľka filharmónie, a ponúkla mi spoluprácu na príprave rodinných koncertov. A ostalo mi to dodnes. Mojou úlohou je vytvoriť príjemnú atmosféru pre divákov, ktorí prišli možno prvýkrát na koncert alebo operu, nájsť dôvody, prečo sa oplatí prísť aj druhýkrát, čo je fascinujúce na tej skladbe alebo opere.

Časy sa menia a diváci očakávaj nejaký zážitok. Pre mňa ako dieťa, bol zážitok už len vojsť do reduty alebo Národného divadla. Dnes diváci očakávajú, keď idú na koncert filmovej hudby, že sa bude automaticky premietať. Tak aj ja sa snažím vytvoriť nejaký zážitok, ktorý si deti spoja s operou alebo Filharmóniou. Napríklad, keď sme predstavovali organ, sála sa premenila na vesmírnu loď, alebo keď bol na programe jazz, tak sme spolu s divákmi vytvorili živý obraz: Vznik jazzu v New Orleans. A takýto spôsob baví aj hudobníkov a spevákov, a keď ich to baví, hrajú a spievajú s chuťou.

Spomínali ste aj vaše dcéry, obe sú už dospelé. Staršia je extrovertka, no mladšiu to ťahá viac k hudbe.
– Staršia dcéra je momentálne matka na celý úväzok, tak divadlo a koncerty musia ísť bokom. Mladšia študuje v Prahe a tá ponúka toľko kultúrnych príležitostí, že nie je problém si vybrať. A ako študentka to využíva. Keď jej je smutno, zájde do knižnice, kde je klavír a zahrá si. A skúšam v malých dávkach aplikovať operu aj na vnučku.

Je to dcérka vašej staršej dcéry, však?
– Áno, dcéra je na materskej dovolenke. Stále sa konfrontujem so súčasnou výchovou. Tie spôsoby, ako sa rodičia o dieťa starajú, sú odlišné od tých našich alebo našich rodičov.

Dali ste vašej dcére aj nejaké rady?
– Povieme s manželkou svoj názor, samozrejme, ale len raz. Skôr či neskôr na to príde sama, či sme mali alebo nemali pravdu. A tak je to dobre. Dnes je to iné už len tým, že sa neperú plienky. Teraz už človek dostane všetko, azda aj umelú matku. Všetko sa konzultuje prostredníctvom internetu so všetkými múdrymi ženami a laktačnými poradkyňami. Málo sa spolieha na inštinkt, ktorý rodičia v sebe majú. Možnosť, že sa môže opýtať na všetko, matku oslabuje v jej prirodzenej istote.

Takže ste pyšným dedkom, ktorý sa hrá a je stále k dispozícii.
– Samozrejme, zazvoní telefón, či nemôžem prísť, mám času dosť, a tak nabehnem a starám sa o dieťa. Keď sa Agáta narodila, mal som pocit, že je to moje dieťa. Nemal som problém ju hneď zobrať a prebaliť. Vtedy som si spomenul, že presne tieto veci som robil pri obidvoch dcérach. Po tých rokoch to vo mne stále driemalo. Agátka má rok a pol, narodila sa 1. januára.

Leto čochvíľa vrcholí, ako ho prežívate vy? Stihli ste s manželkou aj nejakú dovolenku?
– Boli sme na dovolenke, bol to však relax hlavne pre dcéru a pre manželku. Chodíme do Slovinska a teraz sme boli aj s vnučkou. Prebral som tak rodičovské povinnosti, ktoré som mohol zastať. Skoré vstávania, ísť do mesta, pokočíkovať, nakŕmiť... Veľmi som si neoddýchol, no neuveriteľne som si to užil. Aj toto leto si užívam tým, že sa na 100 % venujem vnučke.