Nová hviezda JOJ-ky: TENTO herec hral aj vo filme Harry Potter! Neuveríte, ako sa tam dostal

Hrali ste rovnakú rolu v českej verzii Ducha a aktuálne ste nakrútili tú slovenskú. Bol v tom rozdiel?
- Rozdiel tu určite bude. Najskôr som žiadal, aby som to mohol hrať v češtine, pretože som si nebol istý, že to zvládnem v slovenskom jazyku. Na druhej strane išlo o mafiána medzinárodného kalibru, takže bolo jedno, či budem hovoriť dokonale po slovensky. Hlavné bolo, aby mi ľudia rozumeli. Navyše som o rok starší, a hoci je 80 – 90 percent seriálu rovnakých, tvorba je živá, nevyspytateľná, mením sa aj ja ako človek. Je tam tak trošku iná chémia a iná spätná väzba. Veľa obrazov sme možno urobili aj lepšie, než sme ich spravili v Česku, a možno je to aj tým, že sme mali viac času. Bol tam menší nátlak, mohli sme si to zopakovať, zmeniť, navrhnúť. Aj keď je to trošku schizo­frenické, lebo robíme vlastne reprízu. A ja dúfam, že sa to podarí.

Je podľa vás Emil dobrý parťák a policajt pre ducha a pre vás osobne?
- Pre ducha je príšerný, takmer neznesiteľný. Ale časom sa ten vzťah zlepšuje, aj Emil (Michal Kubovčík) sa polepšuje, a nakoniec takmer plačeme, keď sa rozchádzame.

Aký je Mišo Kubovčík ako herecký parťák?
- Mišo je super. Niekedy je nevyspytateľné, keď hereckého partnera vôbec nepoznáte. Našťastie Michal je veľmi milý a pracovitý a venuje sa svojej práci tak, ako to má byť. Je aj vtipný, obľúbený v štábe, pretože je to tiež dôležité. Nemôžete tráviť toľko času s niekým každý deň a celý deň bez toho, aby ste nemali dobrý vzťah. To by bola hrôza.

Naši diváci vás poznajú z úlohy mafiána z kriminálky Za sklom a teraz už aj v seriáli Duch. Ak by ste mohli hrať nejakého dobráka, aká postava by to bola?
- Hrávam aj dobrákov, ale v Belehrade. Hral som však ministra polície, ktorý neskôr rezignuje a fakticky je grázel a mafián, to bola asi najhoršia postava, ktorú som hral. Ale už je čas hrať postavy „oteckov”. A tak mám už na konte minimálne desať synov.

Je nejaká úloha, ktorú by ste si rád zahrali?
- Nikdy som nemal takýto sen. Sú takí herci, ktorí o niečom snívajú, ja to nemám. Snažím sa neodmietať úlohy, pretože všetko je pre mňa výzva a ak odmietnem, tak len vtedy, ak rolu fyzicky nezvládam a nemám na to čas. A to je správne. Herci totiž nikdy nejdú do dôchodku. Je to svojím spôsobom smola aj výhoda súčasne A keď má človek v živote stále nejaké výzvy, tak je stále v „tréningu”.

V čom bola výhoda a naopak nevýhoda zahrať si ducha?
- Určite to, že mám stále iba jeden kostým a nemusím sa vôbec prezliekať! A to je moja fantastická výhoda. A nevýhoda? V rannom stávaní a nedostatku jedla na sete. To žartujem. Vlastne on je duch pre divákov a pre príbeh, pre mňa to bol živý človek. No napríklad som sa v tejto postave nemohol dotýkať iných ľudí, jesť, spať... Ak by to rozpočet dovolil, možno by tam bolo aj viac trikov, čo nám však nedovolil, tak sú tam iba také malé triky. Takmer všetko sa muselo točiť dvakrát – so mnou a bezo mňa. Finálny strih sa musí robiť s určitou logikou – čo môže byť viditeľné a čo nie. Lebo mňa vidí iba postava Emila, ostatní nie – takže preto to dvojité nakrúcanie. Napríklad ja som pri nich blízko, stojím pri nich, pozerám sa im do tváre a oni sa musia tváriť, že ma nevidia. A to je náročné aj pre starších a skúsenejších hercov.

Ako si spomínate na divoké 90. roky, v ktorých si vaša pos­tava Darka vybudovala svoju moc?
- Divoké 90. roky boli divoké pre vás, pre nás sú stále divoké (smiech). Keď som prišiel do Prahy, boli tam balkánske gangy, a tí ľudia sú už dnes mŕtvi. Stretával som sa s nimi na diskotékach, pamätám si, že mali pištole atď. Nemal som priamo žiadne vzťahy s týmito ľuďmi, ale pamätám si to. Je to však niečo, nad čím premýšľam, keď hrám tieto postavy. Väčšinou to scenáristi nenapíšu dobre. Často scenáristi píšu nezmysly, takže často to zmením. Mafiáni často nechodili do školy, niektoré slová by nikdy nepoužili, stretávajú sa v úzkych kruhoch, niekedy sa vôbec nekamarátia s domácimi ľuďmi. Preto nemôžem hovoriť tak, ako to scenáristi napíšu a o tom stále vyjednávam, bijem sa o tie detaily, a tie sú kľúčové, aby to bolo reálne. A to je náročné, nie vždy sa to režisérovi alebo scenáristom páči. V máji som točil pre Primu seriál Bodyguardi. A mal som každý deň ten istý problém vysvetľovať, ako to v našej balkánskej a juhoslovanskej komunite chodí. „Ty vole!“ to nepovie nikto z nás.

V roku 2003 ste si zahrali vo filme Harry Potter a Ohnivá čaša postavu Igora Karkaroffa. Ako na vás prišli?
- Od roku 1999 sa v Prahe natáčal miniseriál o vojne v Bosne. Natáčal sa v Prahe, pretože im nedovolili natáčať v Bosne. Dostal som tam hlavnú úlohu. A potom sa začal môj život meniť. Po troch rokoch mi prišiel mail od kastingovej režisérky, aby som poslal aktuálnu fotku. Mal som fotku z pauzy z nejakého natáčania, kde sedím a fajčím. Bolo to pre kasting na Harryho Pottera, ale ja som o tom nevedel vôbec nič. Až vo februári som letel do Londýna na rozhovor s režisérom. Nevedel som, o čo ide. Nemal som scenár, to si chránia. Je paradoxné, že som na veľkofilm nerobil žiadny kasting.

Ako to vyzeralo v zákulisí natáčania?
- Ono to nevyzerá, ale ja tam mám asi desať alebo pätnásť minút, ale natáčali sme to šesť mesiacov. Mal som vyše 70 natáčacích dní. Na desať minút. To sa vyplatilo. Bol som platený za celý ten čas. Tam platia inak...