Nezabudnuteľný Ander z Košíc pred pár dňami oslávil životné jubileum: Ako dnes žije?

Urobil stodvadsaťšesť dielov relácie Rebrinák, do rozhlasovej Superšopy napísal štyristošesťdesiat vecí, nahral šestnásť CD a v televízii nakrútil ďalšie stovky programov. Hoci humor o Piťovi a Erže nepasoval každému, jeho hláška Ľudze mojo zľudovela. Predal neuveriteľných tristotisíc kusov nosičov! Čo dnes najpredávanejší slovenský humorista deväťdesiatych rokov robí? Pred pár dňami oslávil životné jubileum, poklonil sa zaplnenej košickej hale a nestratil nič zo svojej otvorenosti. Ján Pisančin nás pozval k sebe domov.

Legendárny Ander: S Piťom a Eržou žijem každý deň

„To, že som zmizol z obrazovky, neznamená, že neexistujem. Každý rok mám asi osemdesiat vystúpení a otvorene hovorím, honoráre, aké mi núka televízia, sú nižšie než peniaze, ktoré si vyrobím na vlastných akciách. Moje meno poznajú v Bratislave, v Medzilaborciach aj v Prahe, tak načo pôjdem do televízie? Aby som sa dozvedel, že dievčina, ktorá ma uviedla, za to zarobila niekoľkonásobne viac?“ začne Ján Pisančin bez okolkov.

FOTO Slávny Ander z Košíc je ako Highlander: Ten muž sa vôbec nemení!

„Žbirka tridsaťpäť rokov dookola spieva Biely kvet. Na koncertoch, v rádiu, v televízii. Ja len čo v nej jeden vtip dopoviem, musím vymýšľať iný, pretože si ho hovoria chlapi v krčme aj deti v škole. Humor je ťažký v tom, že o týždeň sa na dnes aktuálnom žarte nikto nezasmeje,“ povie.

Deň začína Ander prechádzkou v záhrade.
Foto: Ján Dzúr

Legendárny Ander: S Piťom a Eržou žijem každý deň

Roky vystupoval v televízii, ale dnes ju neobľubuje. „Pozerám len šport a občas politiku, ktorá je teraz taká biedna, že niet ani koho parodovať. Úplným dnom sú pre mňa niektoré zábavné programy, na tie sa nedokážem pozerať. Sú autorsky slabé, plné gýča, póz, nevkusu a lacných vulgarizmov, kde je humorom etuda s opilcom, ktorý pripitý kráča po ulici. Na tomto sa mám smiať? Jediní, kto sa pri nich chytá za brucho, sú tvorcovia týchto scén,“ myslí si Ján Pisančin.

Keď v deväťdesiatych rokoch vysielali jeho Rebrinák, po každom dieli dostal tridsaťtisíc listov! „Ľudia brali do rúk pero, napísali list, kúpili si známku, tú nalepili na obálku a zaniesli ju na poštu. Robili to preto, lebo sa im moje fóry páčili. Občas počúvam, že môj humor je minulosťou a súčasná generácia sa baví inak. A koľkože diváckych ohlasov majú všetky tie žartovné kvízy teraz, v dobe, keď stačí zadarmo kliknúť na internet?“ pýta sa.

Za predaj tristotisíc nosičov dostal diamantovú platňu.
Foto: Ján Dzúr

Humorista stále venuje scénkam s Anderom päť hodín denne, vtipy si nepíše celé, stačia mu len útržky. Úspech ho teší, no mieša sa s nostalgiou. „Mám svoj vek a čosi za sebou. S Anderom som prešiel všetky svetadiely, v Amerike som bol tuším sedemnásťkrát. Vypredával som veľké haly a, vďakabohu, sály mám stále plné. Ibaže už si vyberiem kde, za koľko a ako často vystúpim, pretože sa nemusím nikde doprosovať. O Anderovi sa kedysi hovorilo, že kráča na čele pelotónu ľudového humoru, dnes však za sebou žiadny pelotón nevidím. Kde sú tie hviezdy, ktoré každý týždeň hľadajú v televízii? Zhasnú, hneď ako z nej odídu?“ pokračuje Jan Pisančin, ktorý tvrdí, že kedysi sa na obrazovku dostala len ozajstná špička.

„Vo veľkých československých silvestrovských estrádach v Prahe ma nezaujímal honorár. Už stáť vedľa ľudí, ktorí naozaj niečo dosiahli, bola pocta,“ opisuje Ander, podľa ktorého museli do takéhoto programu prispievať televízne štúdiá z celej republiky. Dnes to za pár hodín zvládne jeden tím z Bratislavy, ktorý všade obsadzuje rovnakých ľudí a tak to aj vyzerá.

Stolík s najmilšími je pod tureckým kobercom.
Foto: Ján Dzúr

„Ja som v Prahe bol na seba hrdý: Všetko, čo som hovoril, som vymyslel vlastnou hlavou, nikoho som nekopíroval. Dnes tú istú ľudovú pesničku nahrá každá dedinská kapela a hneď sa na obrazovke chvastá, že má vlastné cédečko. Ale, asi sa opakujem, dnes nám vo všetkom, v politike, v humore aj vo futbale, stačí málo,“ povie.

Muža, ktorý precestoval svet, to vždy ťahalo domov. „Milujem staré košické uličky… Nie som kaviarenský typ, na prechádzke radšej zájdem do knižnice a s manželkou, s ktorou sme spolu vyše päťdesiat rokov, do divadla,“ uzatvára muž, ktorý svoj program stále uvádza po východniarsky.