Müller exkluzívne o drogách: Kokaín ma zachránil

Verejne ste priznali, že ste brali drogy. Mnohí hudobníci do toho spadli, no vy ste mali guráž nahlas o tom hovoriť. Prečo?
– Lebo som to tak cítil. A ľudia to prijali, myslím, že vycítili, že je to úprimné, že nemachrujem. Že to nie je imidž.

Aký je váš názor na čerstvý prípad odsúdenia Dušana Cinkotu?
– K tomu sa nemôžem vyjadriť, keďže nepoznám úplne všetky podrobnosti a súvislosti.

Richard Müller sa konca sveta nebojí: Príde, ale nie v decembri!

Drogy veľa zoberú, na druhej strane aj pád na dno môže niečo človeku dať. Ako to bolo vo vašom prípade?
– Najväčšia strata, aká existuje, je rodina. Našťastie, nikdy som nefungoval v tvrdých drogách, ktoré by ma zlikvidovali.

A aké drogy to teda boli?
– Vždy to bola marihuana. Boli pochopiteľne excesy, ktoré sa týkali aj niečoho iného. Bol tam aj alkohol.

Kokaín?
– Ten mi nikdy nerobil dobre. Odvažujem sa tvrdiť, že ma svojím spôsobom zachránil. Lebo ja som necítil žiadne povzbudenie, bol som okamžite negatívny, po desiatich minútach som začal škrípať zubami…

Marihuana vám robila dobre?
– Nemyslím si, že marihuana je dobrá, lebo je to brána k iným záležitostiam… Ale mňa to povzbudzovalo. Netvrdím, že mi „tráva“ niečo dala. Ale v tom období som mal neuveriteľnú produkciu. My sme s Jarom Filipom za tri mesiace spravili 60 pesničiek, vydali sme štyri moje a dva jeho albumy, ktoré som napísal ako autor textov. Bolo to obdobie, keď „tráva“ bola jednoznačne intenzívna. No v momente, keď je to kontraproduktívne, vtedy si s hrôzou uvedomuješ, že neprichádza žiadna tvorivosť. Ani rýchla, ani pomalá. Že už sa len snažíš prostredníctvom „trávy“ udržať nejakú latku normálnosti. A tam je koniec, tam je „prúser“. To už je len otázka existenčná.

Máte pred sebou koncertné turné s názvom Koniec sveta. Presne naplánované na magické dátumy.
– Netreba za tým hľadať nič.

Bojíte sa konca sveta?
– Nie, ja by som to prežil.

Ako biblický Noe. Koho by ste vy osobne zobrali na svoju archu?
– Erica Claptona (smiech).

Prečo?
– Lebo ho roky zbožňujem.

A ešte niekoho?
– Potom by tam mal byť pán Lasica a krásne ženy!

Ak príde koniec sveta, čo by ste chceli stihnúť?
– Robil by som veci spontánne. Neviem… Ale myslím si, že jedného dňa, možno v inom tisícročí nastane opäť veľký tresk, ktorý ukončí celé naše snaženie. Jediné, čo si myslím, je to, že to pravdepodobne budú mať na svedomí ľudia sami. Že naša pýcha a rozpínavosť budú už také obrovské, že sa to tu celé skončí.

Mali ste niekedy pocit, že meliete z posledného?
- Myslím si, že áno.

Kedy?
- V období takého bujarého rokenrolového života. Bolo to obdobie, keď som mal už v tretej skladbe pocit, že meliem z posledného. Ale to bolo úplne o niečom inom. Bolo to šialené, bláznivé, nie celkom normálne a najmä nie čisté. To sa nedá porovnať s obdobím, keď teraz idem na pódium s čistou hlavou.

Máte na mysli obdobie, keď ste experimentovali s drogami? Ako ste vtedy vlastne fungovali?
- Vtedy vnímate všetko oveľa dynamickejšie. Myslím ako interpret. Máte pocit, že všetko je fantastické. Koľkokrát sa mi stalo, že na druhý deň som videl záznam alebo som sa sa dozvedel, že som niečo prepískol. Vtedy som zostal zaskočený, lebo ja som mal pocit, že to bolo najlepšie vystúpenie môjho života! V tom je to.

Chceli ste vtedy s tým niečo robiť, alebo ste to hádzali za hlavu?
- Tým, že tá hlava nebola čistá, tak aj ten pocit, postoj a názor na tieto veci bol značne deformovaný.

Ako ste napríklad vnímali, keď ste po známom zlínskom koncerte v roku 2000 zbadali v novinách vašu fotografiu, na ktorej ukazujete fanúšikom holý zadok? Zhrozili ste sa alebo vám to bolo jedno?
- Jedno mi to celkom nebolo nikdy a jedno mi to nie je dodnes. Aj keď sa to snažím brať so značným nadhľadom. Ale obdobia, keď som zažil holé zadky a dievčatá na hoteloch, keď som sa s mojou vtedajšou manželkou rozhodol na rozchode, vtedy mi stačil jeden deň, aby sa tá hlava vyčistila. Natoľko, že som sa pozrel ráno do zrkadla a s hrôzou som si povedal - tak vidíš, toto si dosiahol, toto je tvoj koniec, to čo si chcel celý život, po čom si túžil a mal si, to je teraz preč.

Teraz hovoríte o čom konkrétne?
- O kariére.

Bolelo to? Ako to poznačilo vašu dušu umelca?
- Bolelo to vždy, pokiaľ bola čistá hlava. Keď sa tá hlava skalila, tak mi to bolo jedno. A to je odpoveď aj na predchádzajúcu otázku, či mi to bolo jedno.

Tak bolo alebo nebolo?
- Zďaleka nemôžem povedať, že by mi to bolo jedno. Naopak, bolo mi to tisíc. Mal som pocit, že už nikdy nikto… Prišiel som k telefónnemu záznamníku a tam nebolo nič iné, len informácie od usporiadateľov z Čiech a zo Slovenska, že sa ospravedlňujú, ale z technických dôvodov rušia moje koncerty. Zrazu som vedel, že či sa mi to páči alebo nie, musím platiť ďalej a premýšľal som, kde vziať peniaze. Prosto, tým, čo som robil, som stratil všetko. A keď už som vedel, že podľa všetkého nikto nebude so mnou nič chcieť robiť, tak som si nechal od kolegu nahrať podklady pesničiek a ozval sa mi jeden "boží človek", majiteľ agentúry zo Zlína, ktorý sa mi ohlásil, že má záujem o spoluprácu so mnou.

Prekvapilo vás to po tom všetkom?
- Považoval som to za zlý vtip. Nasledujúce dva roky som s ním sám absolvoval vyše sto koncertov. Stál som sám dve hodiny na pódiu, dve hodiny som spieval a rozprával s ľuďmi. A keď som si myslel, že už nikto nikdy nepríde na môj koncert, tak zrazu sa ukázalo, že ľudia masovo vypredávali koncerty.

Čím si to vysvetľujete?
- Boli zvedaví, že čo je na tom pravdy, čo všetko som urobil a ako sa chovám.

Ako ste tých ľudí presvedčili?
- Myslím si, že polovica sa prišla vyložene pozrieť na to, či sa povraciam, či sa vyzlečiem do trenírok alebo ešte viac a druhá polovica tých, ktorí majú radi moje pesničky. Keď potom manažér po koncerte stál v šatni pri biletárkach, aby počul, čo hovoria ľudia, ukázalo sa, že sú nadšení. Tá rezonancia bola výborná, a ústnym podaním to postupne vytvorilo reakciu, že ma začali pozývať nielen na koncerty, ale aj na iné akcie.