MRAZIVÝ ROZHOVOR so Slovákom, ktorý prežil Osvienčim a POCHOD SMRTI: Na tie HRÔZY nezabudnem!

Dnes si celý svet pripomína utrpenie obetí holokaustu. 27. január bol na základe rezolúcie OSN v roku 2005 vyhlásený za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Od oslobodenia vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau ubehlo už 76 rokov. Prečítajte si rozhovor s pánom Taussigom, ktorý zverstvá prežil na vlastnej koži. 

Pred vojnou ste mali skvelý život. Keď sa začalo prenasledovanie Židov, od základov sa zmenil. Do bytu k vám vtrhávali gardisti a rabovali, čo sa dalo. Ako ste to ako malý chlapec vnímali?
- Vnímal som to ako veľkú krivdu, keďže som si nebol vedomý žiadnej viny. Najviac ma pri tých rabovačkách vtedy nahnevalo, keď mi gardisti vzali moju plechovú dýku, ktorú som si kúpil z vlastných ušetrených peňazí v oddelení hračiek obchodného domu TeTa za päť korún slovenských. Bola z dvoch polovičiek vylisovaného tenkého plechu a nedalo sa ňou ani papier rozrezať, ani bodať. Označili ju ako zbraň, ktorú Židia nesmeli vlastniť.

Dlhý čas ste sa úspešne skrývali. Keď vás s rodičmi nakoniec našli, mierili na vás revolvermi. To zamáva každým, nieto ešte 11-ročným chlapcom...
- Myslím, že som tie revolvery vtedy nevnímal. Viac ma hnevalo, že nás vyrušili pre slávnostnej večeri. Sesternica s manželom oslavovala výročie sobáša. Zrejme som si myslel, že si aj tentoraz čosi z bytu odnesú, ako bývalo zvykom, a bude zase pokoj. Netušil som, čo nás čaká.

Opisujete hrôzostrašnú cestu dobytčiakom do Osvienčimu. Ako sa dá vôbec prežiť 1,5-dňová cesta hlava na hlave, keď ľudia z vyčerpania umierajú?
- Na cestu dobytčiakom do Osvienčimu nemám príjemné spomienky, ale na hlad či smäd sa nepamätám. Dostali sme jedlo aj vodu, pamätám sa, že v nasledujúcich mesiacoch som často spomínal na jabĺčko, ktoré som potom dlhý čas nevidel. Je však možné, že v prípade nášho transportu išlo o výnimku, to neviem posúdiť.

Čo ste si vtedy mysleli, kam vás vezú?
- Nemal som potuchy, kam nás vezú a čo nás čaká. Neviem, či to vedeli rodičia, ak áno, rozhodne to úspešne predo mnou tajili.

Pokračovanie na ďalšej strane

V knihe sa podrobne venujete jedlu a jeho nedostatku. Vo filme Pianista hlavný hrdina priznal, že po koncentráku si od strachu robil stále zásoby. Neprepadala aj vás táto panika?
- Po návrate do Bratislavy ma takmer okamžite umiestnili v Detskom liečebnom ústave Vavra Šrobára v Dolnom Smokovci, kde liečili deti choré na tuberkulózu. Tam som strávil celý školský rok. Jedlo tam nebolo prepychové, ale bolo ho dosť, takže som pribral a po návrate domov som sa už správal normálne. Mrzelo ma iba, keď som videl, že sa jedlom plytvá, vážil som si ho oveľa viac ako predtým.

V čase, keď ste po oslobodení ležali v kasárňach, kde vás dávali lekári dokopy, sa rozplývate nad dňami, keď vám doniesli kyslé cukríky, marmeládu či malý kúsok ananásu. Aké to boli pocity, po mesiacoch hladu, ochutnať takéto ,,vymoženosti?"  

- To bol zakaždým nevídaný luxus, ktorý mi pripomínal môj niekdajší šťastný život s rodičmi.

S väzňami sa zaobchádzalo skutočne neľudsky. Hodiny ste museli stáť nastúpení v mrazoch len v tenkom oblečení. Čo vám vtedy prebiehalo hlavou?
- Myslím, že pri popise mojich pocitov pri takýchto nekonečne dlhých nezmyselných nástupoch by som musel použiť nespisovné slová, ba aj vulgarizmy.

V barakoch, ktoré boli určené pre 300 ľudí, vás bolo cca 3 000 a často sa stalo, že mŕtvi ostali zakliesnení medzi živými. Nezamávalo to vašou psychikou?
- Sám sa tomu čudujem, ale myslím, že som to všetko psychicky zvládol. Napokon, čo iné mi zostávalo, po vojne nebolo módou absolvovať sedenia u psychológa, nik to ani mne, ani mojim rodičom neponúkol. A nepamätám sa, žeby sa ktosi z okruhu niekdajších väzňov na čomsi podobnom zúčastnil.

Boli ste až v štyroch koncentračných táboroch. Práve Osvienčim a Mauthausen boli najhoršie. Uvažovali ste, čo s vami bude?
- Na dlhodobé plány som nemal náladu ani sily. Boli to skôr krátkodobé úvahy. Či budem mať to šťastie, že ma zajtra pridelia na prácu do kuchyne, kde budem v teple a možno si budem môcť potajomky odhryznúť z kapustného koštiaľa. Že nás oslobodia, som vedel, nebol som si však istý, v akom stave sa budem vtedy nachádzať. O živote po oslobodení som neuvažoval. Ten bol príliš ďaleko.

Pokračovanie na ďalšej strane

Opisovali ste aj vzťahy medzi samotnými väzňami a ako sa niektorí maďarskí či poľskí otrasne správali. Takže v mnohých prípadoch strach nekoloval iba z dozorcov, ale aj z väzňov?
- Že v koncentračnom tábore stál proti esesákom a ich pomáhačom jednotný front väzňov, nezodpovedá skutočnosti. Väzňom išlo o život a neraz rozhodoval o živote a smrti krajec chleba. Keď bolo v záujme veci vytvoriť spoločenstvo, tvorili sa tieto podľa národnosti, náboženstva, politického presvedčenia alebo aj podľa fyzickej sily. Silnejší mali najčastejšie pravdu.

Raz ste v kadi s vodou zbadali utopenú ženu. Dá sa na to vôbec zabudnúť?
- Mŕtvolu v kadi s pitnou vodou som videl v Gunskirchene, ešte nedostavanom koncentračnom tábore, ktorý mal slúžiť ako jeden z mnohých pobočných táborov Mauthausenu. Tam som zažil posledné dni vojny, a to boli zrejme tie najhoršie. Pred odchodom z Mauthausenu nám odobrali misky na jedlo a príbory, zrejme už nemali v pláne nás ďalej živiť. A dodržali to. Ani denné nástupy na kontrolu stavu živých väzňov už sa nekonali, v Gunskirchene vládol chaos. Neviem, ako sa tá žena do kade z vodou dostala. Nezabudol som na ňu, ale vtedy to ani zďaleka nebola jediná hrôza, takže som z toho vyvodil poučenie, že z tejto kade vodu piť radšej nebudem.

Nestáva sa vám ešte aj dnes, že sa vám všetky tie hrôzy vracajú v snoch?
- Tie hrôzy sa mi vracajú, keď o nich rozprávam alebo píšem. Potom zle spávam a hnevám sa na seba, že som sa dal zasa nahovoriť, aby som sa touto tematikou zapodieval.

Čo vás ako chlapca držalo najviac pri živote?
- Myslím, že pud sebazáchovy. A skupina chlapcov z nášho transportu, s ktorými sme si po večeroch rozprávali rozprávky.

Smrti ste o vlások unikli, keď skupinku chlapcov zobrali na pokusy k nemeckému lekárovi. No keďže ste boli navyše, vrátili vás naspäť. A všetcí tí chlapci umreli. Vedeli ste, že sa v táboroch dejú takéto pokusy?
- Nie, v tábore som nevedel, že tam nemeckí lekári používajú väzňov ako pokusné králiky, pri ktorých je ich úmrtie vopred zakalkulované.

Pokračovanie na ďalšej strane

Krátko po príchode do Osvienčimu vás oddelili od otca a matky. Verili ste, že sú nažive?
- Dozvedel som sa, že matka spolu s ďalšími práceschopnými ženami z nášho transportu bola odvelená na prácu kamsi na územie Nemecka. Vedel som, že ako robotníčka má väčšie šance na prežitie ako väzeň v Osvienčime. Otec musel chodiť na prácu, ktorá bola fyzicky náročná a kápo väzňov pritom mlátil obuškom. Veľmi sa mi preto uľavilo, keď som dozvedel, že otec ochorel a leží na ošetrovni. Samozrejme, nemal som záruku, že sa tam dožije konca vojny.

Aký to bol potom pocit, opäť sa stretnúť s milovanými rodičmi? 

- Myslím, že keď som sa s rodičmi koncom júla v Bratislave konečne stretol, bol som taký vyčerpaný, že som to ani nevládal poriadne vychutnať.

Nežili ste potom ešte vo veľkom strachu, že podobné prenasledovanie a zopakovanie sa všetkých tých zverstiev, sa môže vrátiť? 

- Nie, prišli iné starosti. Slovenskí lekári potvrdili diagnózu svojich amerických kolegov a usúdili, že mám pľúcnu a kostnú tuberkulózu. Zopár dní po návrate do Bratislavy som už cestoval do Tatier do liečebného ústavu,v ktorom som potom zostal do konca júna 1946. čiže 11 mesiacov. Z pľúcnej tuberkulózy ma vyliečili a kostnú som našťastie nemal, jak americkí, tak slovenskí lekári sa zmýlili.

Po všetkých týchto hrôzach, ktoré boli počas 2. svetovej vojny na ľuďoch páchané, ešte aj dnes mnohí holokaust popierajú. Ako reagujete na podobné reči? 

- Ak ma pozvú do školy, rozprávam žiakom o mojich vojnových zážitkoch a dúfam, že tým trocha pomáham uviesť veci na pravú mieru.

Aj v našom parlamente je politická strana, ktorá sympatizuje s fašistami. Ako vnímate práve toto vy, ktorý ste si všetko to peklo prežili na vlastnej koži? 

- Nenadchýňa ma to.