MRAZIVÝ ROZHOVOR s Ivanou Gottovou: Karel († 80) tesne pred SMRŤOU uveril na TIETO VECI

Je o vás známe, že rozhovory neposkytujete. Prečo ste v tomto prípade urobili výnimku?

K rozhovorom som niekoľko rokov nemala dôvod. Nemala som na srdci nič, čo by som chcela verejne oznámiť. Po odchode z televízie Prima v roku 2015 som sa rozhodla, že sa chcem plne venovať rodine a starostlivosti o svojho chorého manžela. Ale myslím, že teraz nastal čas, aby som urobila výnimku a vyšla na chvíľu zo svojho súkromia. Dodržala som sľub, ktorý som dala svojmu drahému mužovi a dotiahla do finále okrem filmového dokumentu Karel tiež jeho autobiografickú knihu Moja cesta za šťastím. Preto som sa rozhodla dať rozhovor po mnohých rokoch. Ďalšie interview už však neplánujem.

Kedy ste vlastne začali Karla Gotta vnímať?

Už od svojho najútlejšieho detstva. Poznalo ho každé malé dieťa, jeho piesne sa hrali všade. Teda aspoň u nás doma určite. Mamička si často prehrávala jeho dlhohrajúce platne. Pamätám si, že sme si ich púšťali každú sobotu k upratovaniu. Utierala som prach a spievala si s „Kájom" – Poď, pôjdeme na zem hľadať diamanty... Keď som mala štyri roky, môj o dva roky starší brat po rozvode našich rodičov sníval o tom, aké by to bolo mať za otca práve Karla Gotta. Ani by mi nenapadlo, že si tohto speváka raz vezmem za muža! Bola som malé dievča a Karel muž v najproduktívnejšom veku, navyše s mnohými životnými skúsenosťami.

Vidíte - a nakoniec ste si k sebe našli cestu...

Verím, že duša vie dávno dopredu, ku komu patrí. Keď príde ten správny čas, nájdu sa, je jedno, v akých telesných schránkach sa práve nachádzajú. Mnohí si pre náš vekový rozdiel spočiatku klopali na čelo. Aj keď nám obom vždy záležalo na tom, čo si myslia ostatní, v tomto prípade sme mali svoju hlavu. Spriaznené duše sa jednoducho spoznajú, aj keď si niekedy jedna na tú druhú musí chvíľu počkať. Dôležité je, že sa našli a môžu byť zase spolu. Áno, hovorím zase. Verím, že smrťou sa život nekončí, verím v opätovné stretnutie.

Pokračovanie na ďalšej strane:

Na sklonku života Karlovi Gottovi evidentne ubúdalo síl. Podarilo sa mu dotiahnuť do konca všetko, čo chcel?

Myslím, že áno. Pracoval na knihe až do posledných chvíľ, a to aj v čase, keď mu nebolo najlepšie. Mal vysoké teploty a zle sa mu dýchalo. Jeho celoživotná profesionalita, svedomitosť a láska k fanúšikom mu však nedovolili odísť od nedokončenej práce. Ešte pár týždňov pred odchodom, aj keď už mal všetky kapitoly dokončené, ho občas napadali nejaké zaujímavosti, a tak v knihe vzniklo ešte niekoľko boxov navyše. Stihol si aj vybrať veľkú časť fotografií a nadiktovať mi k nim veľakrát vtipné popisky. Potom už mohol s pokojným svedomím odísť, pretože mi dôveroval, že zvyšok snímok už vyberiem za neho a knihu dokončím presne podľa jeho predstáv.

Prečo vychádza jeho autobiografia až dva roky po jeho odchode na večnosť?

Po tom, čo som musela nájsť silu na organizáciu pohrebu a pietneho rozlúčenia, som nemala niekoľko mesiacov energiu sa ku knihe vrátiť. Prvé dni a týždne som sa potrebovala venovať predovšetkým deťom, ktorým odišiel otecko a na ktoré som pre intenzívnu starostlivosť o manžela pred jeho odchodom nemala veľa času. Potom som sa však vrátila k práci. Schvaľovala som dokumentárny film Karel a mnohokrát videla pôvodnú sedemhodinovú, ešte nezostrihanú verziu. Bol to pre mňa vlastne určitý druh terapie, obklopila som sa na rok a pol Karlom úplne - denne som počula jeho hlas, videla všade okolo jeho fotografie, archívy, jeho texty...

Nepochybne vám išlo o to, aby bol Karel tam hore s knižkou maximálne spokojný.

Karel mi pred odchodom sľúbil, že mi s knihou pomôže aj z neba. Myslím, že to dodržal. Cítila som, ako pri dohľadávaní a vyberaní zvyšných častí fotografií, tak pri grafických úpravách knihy, bol po celý čas pri mne. Rovnako tak som ho vnímala, keď som za neho musela dokončiť niektoré nutné popisky k snímkam, ktoré by sa bez nich nezaobišli. Ako som už však spomenula, väčšinu si ich ešte stihol sformulovať sám, čo čitatelia iste spoznajú vďaka jeho typickému humoru.

Čo plánujete ďalej?

Teraz chvíľu nechcem nič plánovať. Potrebujem sa po niekoľkoročnom ako súkromnom, tak pracovne náročnom období zastaviť a poriadne sa nadýchnuť. Chcem sa venovať predovšetkým dcéram, ktoré mi dospievajú pred očami a na ktoré som pre projekty spojené s Karlom nemala posledné obdobie veľa času. Našťastie sú chápavé a tolerantné. Vedia, že som ich oteckovi dala sľub, že všetky projekty dotiahnem do konca. Tiež by som sa však rada pozrela na nejaký pekný film a prečítala si dobrú knihu. Po dlhom čase inú ako Karlovu autobiografiu, Má cesta za šťastím, hoci je to kniha z mojich najobľúbenejších. Odpočinok občas, samozrejme, preložíme činnosťami súvisiacimi s ďalšími projektmi. Na jeseň chystáme s našou agentúrou Karel Gott Agency a distribútorom filmov spoločnosťou Bontonfilm - pre epidemiologickú situáciu už po niekoľký raz - slávnostnú premiéru nášho filmového dokumentu Karel a 7. októbra jeho uvedenie do kín. Následne 19. a 20. júna budúceho roka sa azda konečne uskutoční v O2 aréne tiež niekoľkokrát odložená Pocta Karlovi Gottovi, ktorého sa zúčastní plejáda skvelých spevákov a kamarátov. A čo bude potom, ukáže čas. Určite sa chcem starať o odkaz zosnulého manžela s rovnakou láskou, ako som sa starala o neho až do poslednej chvíle. Karel bol láska môjho života a na tom sa už nikdy nič nezmení.