Milan Ondrík pritvrdzuje: TO, čo sa teraz na Slovensku deje, si nedovolili robiť ani gardisti

Vo filme hráte miestneho veliteľa fašistickej Hlinkovej gardy. Ako by ste ho opísali?
- Moja postava sa volá Dušan a je to človek, ktorý odchádza z Oravy a ocitne sa na dolniakoch. Paradoxne tam ide „odmaďarizovať” Slovensko a vychovať nových mladých brancov. Dostáva sa však do konfliktu so svojím nemeckým veliteľom. Zahľadí sa do židovskej ženy, o ktorej nevie, že skrýva židovské dieťa. No aj dnes spolu žijú rodiny, ktoré sú „pomiešané” cez lásku či nenávisť a dokážu mať rôzne názory.

Vnímate snímku ako spôsob istého varovania?
- Keď sme film točili, povedal som si, že bude výborným príkladom urobiť toto memento, aby sme sa nevrátili do tej istej situácie, ktorú sme niekedy žili. Pre názor, národnosti a vieru sme vedeli znenávidieť alebo vyhnať aj svojho suseda. Bohužiaľ, ide do kín neskoro, pretože presne toto sa deje.

Som si istý, že keby teraz nastal vojnový stav, stačí len krôčik od toho, že sme schopní vraždiť svojich rodičov a deti. No napriek tomu som šťastný, že film nám niečo napovie, lebo človečina je omnoho silnejšia a môžete milovať aj človeka s iným názorom či s inou farbou pleti, len musíte chcieť.

Čiže vidíte paralelu súčasnosti s obdobím druhej svetovej vojny, keď si slovenský štát budoval identitu na nenávisti voči menšinám?
- Samozrejme. Deje sa to v rôznych povolaniach a remeslách, nehovoriac o kultúre, kde vrcholní politici stopovali predstavenia, pretože s tým nesúhlasia. Pre Boha živého, toto si nedovolili robiť ani gardisti.

Na mnohých pozíciách sa vymieňajú ľudia a dosadzujú si tam kamarátov vládnych garnitúr, aby si mohli robiť, čo chcú. Nie som za žiadnu politickú stranu, len komentujem to, čo sa deje. Ľudia sa zo strachu z toho, že prídu o prácu, boja povedať svoj názor. Je mi z toho smutno, určite by sme nemali byť ticho.

Čím to podľa vás je, že ľudia tak rýchlo zabúdajú?
- Stále hovorím, že náš národ je z histórie nepoučiteľný, asi máme dlhodobo slabé školstvo. Od detstva nie sme až tak informovaní. Najskôr sme boli vedení, že máme byť pionieri, potom sa názor zmenil, zrazu boli Nemci zlí, no potom nám babky vraveli, že to boli mladí slušní chlapci. Máme to celé pomiešané, sme národ, že kam vietor, tam plášť.

Nie sme svojprávni, sme jednoduchý a prostý ľud. Sme ľahko ovplyvniteľní nejakým bačom, ktorý nás ženie ako ovce, a to napriek tomu, že tá palica nemusí byť pravdivá, ale my mu uveríme a robíme podľa neho. Stále potrebujeme vodcu, ktorému uveríme všetko, čo povie.

O vás je známe, že postavy si poctivo vyberáte. Bol aj toto dôvod, prečo ste išli do snímky Ema a smrtihlav?
- Rozhodne. Film sa točil počas celého roka a v rôznych ročných obdobiach. Vtedy som mal v Česku roztočenú Stínohru s Petrom Bebjakom a zavolala mi Ivetka Grófová, ktorá mi poslala scenár. Keď som si prečítal, že ide o relatívne mladého človeka pochádzajúceho z Oravy, to mi hneď polichotilo.

Je to jednoduchší človek, no empatický a cítiaci. Postava mi bola veľmi sympatická, pretože aj keď vychovával brancov a mal prikázané učiť ich hajlovať, nevidel za tým nič zlé. Páčilo sa mi aj to, ako sa zahľadel do Maďarky napriek tomu, že Maďara nikdy predtým nevidel.

Pripomenulo vám to váš domov?
- Pripomenulo mi to môjho otca. Ako zvárač totiž po revolúcii išiel za prácou do Komárna do lodeníc. U nás bol dovtedy „Maďar” vnímaný len ako nadávka, ty Maďar! Takto to bolo kedysi zaužívané. Pamätám si vetu, keď sa otec vrátil, skamarátil sa tam  totiž s nejakým Maďaromm, a povedal: No, ale aj tí Maďari, aj to sú ľudia  (úsmev)! Keď som šiel na prijímačky na vysokú školu, tiež som videl Maďara prvýkrát  naživo a bol som v šoku, že nevie po slovensky. Vďaka týmto veciam mi to bolo veľmi  blízke.

Nedávno ste stvárnili rolu  Mikuláša Černáka. Aké to bolo prevteliť sa do podobne náročnej úlohy?
- Najskôr som natáčal túto postavu, až potom som stvárnil Mikiho. Ku každej postave pristupujem zodpovedne. Predstavoval som si Dušanov výzor, vychádzal som zo seba a všetko som filtroval cez svoje emócie.

Rozmýšľam sám nad sebou, ako by som reagoval, keby som bol v konkrétnej situácii, v ktorej sa ocitla moja postava. Natáčanie som si užíval a tešil som sa naň, pretože sme sa ocitli v iných časoch, čo bolo pre mňa ako pre herca veľmi zaujímavé. Nosil som uniformu, stretával som ľudí, ktorí rozprávajú iným jazykom alebo majú iné názory. Som rád, že som mohol byť toho všetkého súčasťou.