Milan Kňažko sa s odchodom kamaráta Lasicu (†81) nevie zmieriť: Najviac mi BUDE CHÝBAŤ TOTO

Milana Kňažka zastihla správa o úmrtí jeho kolegu a priateľa Milana Lasicu v Tatrách, kde sa venoval spoločnej záľube, hral golf. Herec zrušil pobyt a vrátil sa do Bratislavy. "Ak sa dá o smrti povedať, že je krásna, tak sa jej to teraz podarilo, akurát prišla trošku priskoro, mohla ešte počkať," reagoval pre TASR Kňažko na úmrtie humoristu, dramatika, textára, herca, režiséra moderátora a speváka.

 "Postupne spracovávam túto informáciu. Mali sme ešte spolu veľké plány, 29. júla sme mali po roku hrať predstavenie v Štúdiu L+S," začal na úvod rozprávania Kňažko, ktorý len ťažko hľadal slová. "S Julom Satinským som sa zoznámil, keď som mal 12 rokov, s Milanom o niečo neskôr, v 60. rokoch. Od 70. rokov sme boli spolu v Divadle Na korze, potom na Novej scéne a potom to bol Milan, ktorý mi ponúkol prácu v roku 1997, keď ja som sedem rokov nehral, lebo som po revolúcii zakotvil v politike. Povedal mi, Milan, vyber si hru, s kým by si to chcel hrať, a kedy by si to chcel hrať. Bola to exkluzívna ponuka a takto sme naskúšali v roku 1997 hru Kumšt, ešte aj s Labudom potom sme k tomu pridali "Život na trikrát", kde ešte účinkovala Milka Vášáryová a Marta Sládečková. Potom Milan napísal hru "Na fašírky mi nesiahaj" a tú sme hrali 11 rokov - v Prahe aj v Košiciach," spomína Kňažko, ktorý s Milanom trávil obrovské množstvo času.

"Za posledné roky som s ním strávil tisíce hodín na javisku aj v šatni, na golfe, v aute, na predstaveniach, v rôznych kútoch Čiech a Slovenska, dlho sa s tým budem vyrovnávať," povzdychol si herec a bývalý politik. "Všetci máme aj slabšie chvíle a nie vždy nám je do smiechu. S Milanom sa dalo v šatni aj mlčať alebo stačilo iba pár slov - dve-tri a vedeli sme, čo si chceme povedať. Najhoršie na tom, keď ľudia odchádzajú z vášho života, je to, že odchádzajú aj tie spoločné zážitky, o ktoré sa už s nikým nemôžete podeliť. Lebo ich nikto iný spolu s vami neprežil. Ten iný to síce intelektuálne pochopiť dokáže, ale nedokáže sa s nimi stotožniť tak ako ľudia, ktorí to s vami zažili.  Bude to chýbať. Spomínam si, keď sme prvýkrát v roku 1989 išli na verejnú diskusiu s divákmi, Milan bol vtedy čerstvý majiteľ divadla a bolo to vážne rozhodnutie, nevedeli sme, ako to celé dopadne," hovorí herec.

"Sú ľudia, o ktorých sa hovorí, že sú nenahraditeľní, to sa väčšinou hovorí o každom, kto odíde, ale Milan naozaj bol a zostane nenahraditeľný. Napadla mi práve taká drobnosť: v šatni sme si často hovorili, je to pôvodne Milanova hláška, že sme vo veku, kedy nás nemôže postretnúť to najhoršie, že už nemôžeme umrieť predčasne. Ale musím skonštatovať, že napriek jeho veku a všetkému, Milan v mojom vnímaní odišiel predčasne," dodal so smútkom v hlase.