Marcinková a Maštalír vyšetrujú zločin malého chlapca: Obaja sú rodičia, ako zvládli natáčanie?

Gabika, čím vás oslovila ponuka ísť do tohto mrazivého krimi projektu?
– Ponuka bola geniálna a som rada, že si spomenuli aj na mňa, že som mohla prísť na kasting a zabojovať o túto postavu. Som neskutočne vďačná, že som dostala túto príležitosť a že verili, že budem schopná túto postavu stvárniť.

Ako ste sa vžili do role vyšetrovateľky?
– Bolo to pomerne jednoduché, keďže táto postava je, rovnako ako ja, emotívny človek, má rada ľudí okolo seba. Je to síce vyšetrovateľka, ale nie je to typ vyšetrovateľa, aký vidíme  v kriminálkach – tvrdá žena, ktorá už videla „milión“ mŕtvol a nič ju nezasiahne. Toto je, naopak, človek, policajt, ktorý robí v malom meste, kde vyšetruje drobné priestupky spôsobom „avšak viem, že si to spravil, tak už nabudúce to nerob“, lebo sú to všetci kamaráti v rámci malého mesta. A zrazu sa stane niečo hrozné a ona musí vyšetrovať kamarátov. Už len to pomyslenie, že musí niekoho podozrievať, že by bol schopný vraždy, je pre ňu mimoriadne ťažké. Myslím si, že je zaujímavé sledovať vyšetrovateľa, ktorý je zároveň veľmi emocionálnou ľudskou bytosťou.

Seriál má obzvlášť náročnú tematiku, keď hneď v úvode nastala vražda malého chlapca. Ako sa vám točili tieto scény – z pohľadu dvojnásobnej matky?
– Mne osobne, a myslím si, že by to povedala väčšina hercov, sa hrajú emocionálne náročné scény veľmi dobre. Boli tam náročné chvíle, napríklad keď som musela hovoriť policajnou rétorikou a dlhé monológy. Pamätám si scénu, keď som mala povedať kolegom, že takéto máme dôkazy, 500 metrov od tohto miesta sa našlo toto, plno mien, plno údajov a inštrukcií, ktoré mám dať nejakým ľuďom. A takto rozprávať 3 - 4 minúty bez prerušenia, to bola pre mňa najnáročnejšia scéna. V porovnaní s týmto je pár sĺz menším psychickým vypätím. Lebo však s emóciami sme naučení pracovať. Z pohľadu matky si to neviem predstaviť, ale keď si to už predstavujem, už tá samotná vec ma dojíma. Takže sa to vlastne hrá jednoducho.

Spomínate náročné policajné výrazy. Museli ste sa na ne nejako špeciálne pripravovať?
– Vedela som, že keď ma čaká taká scéna, musím jej venovať ešte viac času ako ostatným. Texty som sa prevažne učila v rámci natáčania na nasledujúce dni, ale väčšinu som sa učila počas uspávania detí, lebo trvá pomerne dlho, kým zaspia. Keď som vedela, že nás čakajú scény na policajnej stanici, kde bolo viacero náročnejších obrazov z hľadiska terminológie, tak som sa na to pozerala aj s dvojtýždňovým predstihom. Niekedy je to jednoduchšie a nemusím sa pripravovať. Môže byť dokonca dobré, že sa na to nepripravím dopredu, a emócia príde s plnou silou až v tom danom okamihu. Pamätám si, že pri jednej scéne sme si povedali, že si ju prejdeme na čítačke. V tej chvíli som cítila, že mi bije srdce, brnia mi ruky a dostala som sa do takého amoku, že mi bolo ľúto, že sa to pravdepodobne už nestane práve vtedy, keď to budeme reálne točiť. Na niektoré veci, ktoré nemajú v sebe toľko textu, sa netreba veľmi pripravovať. Je to iba emócia, tak je lepšie, keď to ide z prvej.

Pre postave ste podstúpili aj zmenu imidžu – máte ofinu. Bol to pre vás „boj“ alebo ste hneď súhlasili?
– Bola ešte možnosť, že budem ostrihaná úplne nakrátko. To by ma veľmi bavilo. Bola som fanúšik toho, aby ma ostrihali čo najviac, aby som vyzerala čo najhoršie, lebo takú nejakú predstavu som mala o tom, ako by tá postava mala vyzerať. Mám ofinu a krátky strih – to bolo to, na čom sme sa zhodli. Bola som vďačná aj za to málo, lebo mňa vlastne baví meniť imidž pre moju prácu, napriek tomu, že to nebolo odo mňa vyžadované príliš často.

V seriáli tvoríte vyšetrovateľskú dvojicu s Tomášom Maštalírom, s ktorým ste účinkovali v Pánovi profesorovi. Ako ste si sadli v tejto úlohe?
– Podľa mňa dobre. Tomáš je fantastický herec. Rada ho pozorujem, keď spolu pracujeme. Baví ma chichotať sa s ním, lebo je vtipný človek, rozpráva fóry a ja sa rada smejem. Je to pomerne zábavné. A to hranie s ním je príjemné, hlavne v tom, že my sme obidvaja pripravení. Čo – musím teda priznať – sa nestáva úplne všetkým hercom na Slovensku. Viem, že my dvaja sa na seba môžeme spoľahnúť minimálne v tom, že nejakú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať, už máme. A že na seba relatívne vieme reagovať. Verím, že by povedal niečo podobné aj on. Takže v tomto je to príjemné.