FOTO Vdova Alena Chudíková 8 rokov po smrti manžela: Lacko († 91) mi stále z neba pomáha

Chudík bol dlhoročný člen Národného divadla, uznávaný umelec, no najmä nezabudnuteľný primár Sova z Nemocnice na okraji mesta. Manželka Alena žije bez manžela už viac ako 8 rokov, no svojím spôsobom ju nikdy akoby neopustil.

Čo pre vás znamená tento deň, keď sa odhaľuje pamätná dlaždica pánovi Jakubiskovi? Spomenuli ste si aj na vášho manžela? 
- Myslím na neho každý deň, v tejto súvislosti určite. Myslím si, že je dobré, že vzniká chodník slávy tým spôsobom, že sa predlžuje a pribúdajú ďalší umelci. Bola by som rada, aby to nezostalo len tak, len ten jeden deň, a aby sa nielen spomínalo, ale hlavne nezabudlo.

Čo vám po manželovej smrti pomohlo pohnúť sa ďalej?
- Človek sa musí zmieriť s tým, čo je a musí ísť ďalej. Ale pokiaľ si zachováte spomienky, ktoré chcete a ktoré obohacujú život, tak si ich necháte. Jasné, že mi chýba. Koľkokrát si poviem, keby si tu tak bol… Pred panelákom mám jeho strom, ktorý zasadil, tak si hovorím, že keď duša príde, má sa kam schovať. Ide o dub, stojí tam od roku 2009 a manžel ho sadil sám. Rastie, drží sa. Takže mám ho akoby prítomného, keď duša príde a sadne si do koruny, môžem si ten dub pohladiť.

Stalo sa vám niekedy, že sa vám akosi pripomenul?
- Mám pocit, že mi pomáha. V istých veciach zvyknem poďakovať anjelom, napríklad, keď potrebujem, aby bolo voľné parkovacie miestom a plní sa to. Nikdy nezabudnem poďakovať. Myslím si, že mi pomáha alebo posiela anjelov, ktorí mi pomáhajú. Vďaka tomu, že existujú diela s ním, mám tú úžasnú vec, že ho vidím nielen hovoriť, ale aj v pohybe, pripomína sa mi. Nie všetci majú takú šancu, ale pokiaľ ju máme, tak si ju nikdy nedám ujsť. Takže mám tú možnosť s ním aj týmto spôsobom komunikovať.

Existuje ešte niečo, čo ste si po manželovi doma nechali?
- V Českej republike urobili múzeum hercov, a keďže tam tiež účinkoval, niektoré osobné veci som dala do Nového Města nad Metují. Okuliare, ktoré nosil, takú ochytanú peňaženku, knihu o ňom. Viacero jeho vecí je tam, pretože sa s tým potrebujem nejako vyrovnať a doriešiť to, lebo je toho veľa. Viem, kam by som to chcela umiestniť, pretože si myslím, že je lepšie dať to do inštitúcie, ktorá bude trvať. Do Slovenského národného divadla som darovala aj s lampou jeho medové „kráľovské” kreslo, v ktorom sa učil texty.