Lucia Siposová o tom, či deťom z Prázdnin stúpla sláva do hlavy: Herečka to povedala na rovinu!

Deti sú úplne perfektné. Ak sa aj niekedy hašterili medzi sebou, tak sa to ihneď skončilo a myslím si, že to je úplne normálne. Ja osobne som na ne veľmi pyšná, pretože vidím, ako sa od prvej série posunuli a napriek tomu zostali úplne obyčajné deti.

Poviem to takto. Veľmi ľahko by sa to mohlo stať, pretože hrajú v seriáli, ktorý je sledovaný, úspešný a deti cítia obdiv, čiže logicky by im z toho mohlo „preskočiť,“ ako sa ľudovo hovorí, ale ony sú stále veľmi milé, vďačné a stoja nohami pevne na zemi. A povedzme si úprimne, z obdivu môže „preskočiť“ hocikomu, nielen deťom, ale aj dospelým hercom (smiech).

Veľmi pekné prázdniny som mávala u babky a deda v Partizánskom. Oni bývali v starom trojposchodovom baťovskom dome a mali veľký dvor. Na každom poschodí som mala nejakého kamaráta a potom na tom dvore sme sa všetci schádzali a vymýšľali si rôzne hry. Moje detstvo bolo také, že od rána do večera ma rodičia nevideli. Domov sme sa prišli len rýchlo naobedovať alebo navečerať. Pamätám si, ako sme sa hrávali na drakulu. Schovávali sme sa, naháňali a ten, kto niekoho pokúsal, tak bol drakula (smiech).

Bola som živé akčné dieťa, ale neboli so mnou nejaké problémy. Rodičia mňa aj brata vychovávali veľmi slobodne a dôverovali mi, čiže som ani nemala nejaké nutkanie niekoho poslúchať. Tvrdú výchovu, proti ktorej sa bolo treba búriť, sme jednoducho nemali.

No samozrejme (smiech). Aj sme sa pobili, aj sme sa ľúbili. To jednoducho k detstvu patrí. Nikdy sme však nemali medzi sebou nejaké problémy. Boli sme vychovávaní k tomu, že rodina sa nesmie pohnevať. Čiže ak mám pravdu povedať, tak ja naozaj nepoznám niečo také ako rodinné konflikty. Nedopustím, aby som mala s niekým z rodiny zlé vzťahy. To neexistuje (úsmev).

Mám dobrú povahu v tom, že nie som extrémista v ničom. Pijem víno často, ale nenapijem sa. Zapálim si, ale potom dva mesiace nefajčím. Ja si jednoducho nepotrebujem nič odopierať, ale zase ani nič nepreháňam.

To je pravda, že niekedy sa na to rozčúlim, ale snažím sa teraz vrátiť k tomu, čomu som sa síce ako malá smiala, že treba veci šanovať, nekupovať zbytočne a treba si chrániť prírodu. Naozaj tento konzumný spôsob hrozí našej planéte a to sa mi nepáči. Čiže už aj ja sa pomalinky mením. Nielen v tom, že nenechám tiecť vodu z kohútika, keď si umývam zuby, ale aj v tom, že nenakupujem veci v zľavách len preto, aby som akože ušetrila a pritom tú sukňu alebo šaty vôbec nepotrebujem. Kedysi som to robila, ale už nie.