Ján Dubnička: Veľká SPOVEĎ niekdajšej hviezdy Markízy! PRAVDA o mojom vyhadzove a páde na dno

Kedysi ste patrili medzi najväčšie hviezdy Markízy. Potom ste však prišli o prácu moderátora v rádiu, o muzikály, v ktorých ste hrali a Markíza zrušila aj vašu poslednú reláciu. Vyjadrili ste sa, že ste padli na samé dno. Ako si dnes na to spomínate?
- Ste prvý človek po rokoch, ktorému to teraz upracem. Odchod z médií vo mne dozrieval posledný rok predtým, ako som odišiel. Bolo to v roku 2006.

Nevyhodili ma, rozhodol som sa tak, pretože vedenie reláciu, ktorú som vtedy mal, Doma s Markízou, zrušilo. Riaditeľom bol Vašo Mika. A ponúkli mi návrat do Telerána. Pre mňa to bolo, že idem o krok späť. Keďže som tam začínal, bol som tam tri roky, tak som si povedal, že toto asi nebude úplne cesta, ktorou by som chcel ísť.

Ponuku ste teda neprijali a odišli ste ku konkurencii.
- Áno, ponuku som neprijal a dostal som ponuku z JOJ-ky. Dnes hovorím, že na takú celkom nešťastnú reláciu, ktorá sa volala Veľký hráč a spojili ma s Peťom Kočišom. Vôbec sme sa nepoznali a nesadli sme si ani ľudsky a ani profesionálne. V origináli sa to volá „PokerFace" a moderovali to dvaja Briti, ktorí sa roky poznajú. Čiže to medzi nimi úplne iskrilo, bola tam chémia, no a medzi nami to nefungovalo.

A čo sa dialo potom?
- V decembri 2006 som sa rozhodol, pamätám si to, akoby to bolo dnes, že mi to za to nestojí, aby som sa tam trápil a ukončil som to. Celé sa to udialo veľmi rýchlo. V auguste som skončil v Markíze a v decembri v JOJ-ke. A to považujem za jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote. Druhé rozhodnutie, ktoré nebolo až také dobré, bolo, že v tom čase som ešte bol vo Fun Rádiu, odkiaľ som sa tiež rozhodol odísť. To nebolo dobré rozhodnutie, pretože rádio mi extrémne chýba.

Rozumiem, takže zo žiadnej pozície vás nevyhodili.
- Nevyhodili ma odnikiaľ. Mám pocit, že keď sa v živote niekam posuniem a prejdem nejakým vývojom, vždy sa niečo ukončí a niečo iné sa začne. Keďže som Lev a niekedy mám impulzívne rozhodnutia, niektoré boli impulzívnejšie, ako mali byť, niektoré boli v pohode. Vtedy som to označil pádom na dno, no je to vlastne vtipná historka.

Celé to vzniklo ako kampaň na podporu môjho prvého e-booku, ktorý som v sfére osobného rozvoja urobil. Mal som chalana marketéra, ktorý si vypočul ten príbeh a rozhodol sa, že to takto pomenuje a odvtedy sa to so mnou ťahá. Ale pravdou je, že to obdobie, ako som odišiel z médií, bolo veľmi náročné.

V čom?
- Keď ste niekde, kde máte iné množstvo peňazí, ako za to, čo robíte na obrazovke, v muzikáli, moderujete eventy a zrazu to nie je, tak ste normálny bežný človek, ktorý žije normálnym smrteľným životom. Vtedy som začal pracovať v reklamnej agentúre. A tie peniaze boli neporovnateľné s tými, ktoré boli v médiách. Takže toto som si pre seba nazval, že to bolo veľmi ťažké a okúsil som si to, že si nemôžem dovoliť to, na čo som bol zvyknutý predtým.

Ako ste sa z toho najhoršieho obdobia „vyhrabali?"
- Neprekonal som to úplne sám, mal som človeka, ktorý... Niekedy vám totiž v živote stačí jedna veta od niekoho, ktorá vami tak zarezonuje, až to vami otrasie. Mnou otriasla veta, ktorú mi povedal môj veľmi dobrý kamarát: „Počúvaj, Markíza nie je pupok sveta, to nie je jediné, kde môžeš pracovať.” Samozrejme, začal som hrať hru o tom, že vlastne ani nič iné neviem a čo budem ďalej robiť. On mi povedal, že môžeš robiť čokoľvek, čo budeš chcieť.

Súhlasili ste s ním hneď?
- No, to znie veľmi jednoducho, poďme si pozrieť film „The Secret" a, samozrejme, sa to udeje, príde ti to z vesmíru. Ale mal vlastne obrovskú pravdu. Založil som si eventovú agentúru a roky na to som pre klientov robil večierky a podujatia.

Osvetlili ste, že nik sa vás nechcel „zbaviť", no napriek tomu, nemali ste to vtedy televízii za zlé?
- Ani nie, že za zlé, ale možno som len nerozumel jednej veci, že prečo mi ponúkajú cestu späť. Dnes chápem, že som nebol jediný, Kveta Horváthová a Jana Hospodárová sa do Telerána vrátili späť. Ja som to však vnímal ako krok späť a nechcel som ho urobiť.

Ste v kontakte s bývalými kolegami?
- Vôbec. Je to také zaujímavé, že to nevzniklo tak, že by som to urobil vedome. Ale ako som zavrel dvere do Markízy, do JOJ-ky a celkovo do médií, tak to nejako pri-šlo. Kde-tu niekoho však stretnem. Pred rokom som moderoval veľkú akciu, kde som stretol Paťa Hermana, ale nemám také kontakty s tými ľuďmi, že poďme na kávu, poďme sa stretnúť alebo poďme na výlet, to nie. Nemám s nikým zlé vzťahy, iba sa to proste prerušilo.

Čomu presne sa venujete dnes?
- Prišiel rok 2008, kríza, eventové agentúry boli prvé na odpise, pretože marketing išiel ako prvý. Práve tam sa šetrilo najviac. Pre mňa ako malú agentúru začalo byť toho biznisu menej. Písal sa rok 2010 a bol som na jednej narodeninovej párty, na ktorú som nebol pozvaný, bol som „plus jedna". Dobre sa stalo, že som tam bol, lebo oslávenkyňa, s ktorou som sa tam dlhšie rozprával, mi po polnoci položila osobnú otázku: „Prečo ma koučuješ?" Netušil som, čo robím. Keď to povedala už šesťkrát, naozaj ma to začalo zaujímať. No keďže sme už čo-to popili, povedala, že mi nebude vysvetľovať, čo to je, lebo to asi nedá (úsmev). Skoro ráno som vstal a začal som googliť.

A ako sa hovorí, bolo vymaľované (úsmev).
- Tak šialene ma to oslovilo, že vtedy bol júl a už v septembri som sedel na prvom veľkom medzinárodnom koučovskom výcviku v Prahe. Pochopil som, že je to spojenie viacerých svetov a aj to, čo som robil dovtedy. Moderovanie je o tom, že musím veľmi aktívne človeka počúvať, aby som dokázal reagovať na to, čo hovorí. Aby to nebolo o tom, že mám napísaných 25 otázok, ktoré položím a aby to malo hlavu a pätu. Koučovanie je vo veľkej miere podobné, je to tom, že som na toho človeka napojený, vnímam ho a snažím sa posúvať jeho spôsob premýšľania niekam, kam by to mohlo byť preňho užitočné.

Akých ľudí väčšinou koučujete?
- Primárne som začal so športovcami a potom sa to celé preklopilo a dnes som viac v biznise. To znamená, že najviac mi rukami prechádzajú manažéri, robil som s generálnymi riaditeľmi, robil som s B1, teda tými, čo sú pod nimi. Aktuálne robím najviac s manažérmi.

Aký máte názor na to, že televízie čoraz viac omladzujú svoje tváre? Do Telerána tiež nedávno prišla mladá krv.
- Stále hovorím, prečo nie. Keď sa pozriem okolo seba na niektoré stanice, nebudem menovať, na niektorých svojich bývalých kolegov, mám pocit, že to o chvíľu „zomrie" na obrazovke (smiech). Už mi to nemá čo odovzdať. Odišiel som po ôsmich rokoch v médiách a už som mal pocit, že som opozeraný a divákom nemám čo nové ponúknuť. Keď vidím tých ľudí o ďalších 20 rokov, že moderujú reláciu, je to stále to isté v zelenom.

Nie je tam žiadny posun, nič. Som absolútny zástanca toho, aby sa to omladzovalo, pretože jednak mladí ľudia do toho prinesú úplne iné pohľady. Sú to ľudia, ktorí sa nenarodili s pevnou linkou v rukách alebo s „kotučákom", kazetou a VHS-kou ako my, žijú úplne iný život. Sú na sociálnych médiách, informácie prijímajú úplne inak a je to skvelé. Toto je niečo, čo pri dlhoročných moderátoroch nevidím. Je to už trocha skostnatené.

Ako vnímate súčasnú vyhrotenú situáciu v kultúre? Predovšetkým konanie vašej bývalej kolegyne Martiny Šimkovičovej?
– Martina mi tvorila moderátorskú dvojičku 7 rokov. Najskôr sme boli spolu v Teleráne a potom v relácii Cestoviny. Pamätám si, že sme sa veľmi smiali, zabávali, prežívali sme príjemné chvíle a ja neviem, čo sa stalo. Ľudia sa ma na to pýtajú a ja sa k tomu neviem vyjadriť, lebo ju takto nepoznám. Je to veľmi smutné. Je mi to ľúto, že niekto, kto bol úplne v pohode, ľudský, normálny, zrazu sa z neho stalo niečo, z čoho ide veľmi veľa zloby, závisti a pomsty.

Je matkou, neviem, či má teraz partnera, ak mám dobre informácie, tak je rozvedená. Poznám dokonca aj jej bývalého muža, boli sme ako rodina, navštevovali sme sa, celé je to pre mňa nepochopiteľné. Dávam si otázku, je to naozaj to, o čom je ten človek presvedčený, že koná dobre? Lebo ak by o tom bola presvedčená, je to smutné, ale okej. Ale ak len vykonávam niekoho príkazy...

Voľný čas trávite aj vo fitku a "makáte" na sebe. Pomáha vám cvičenie k psychickej pohode?
Fitko je môj druhý domov. Vôbec športom trávim veľmi veľa času. Okrem toho, že som v "gyme", často behávam, chodím aj na preteky, ale nie aby som docielil nejaký čas, ale aby som sa posúval ďalej. Bicyklujem, mám cestný bicykel. Veľmi veľa turistikujem, tento rok som začal bežkovať, lebo som nemal zimný šport, keďže naši ma k tomu nikdy neviedli. Športu je veľa a okrem toho mám aj spirituálny rozvoj, ako joga, meditácia a iné veci, ktoré pre mňa k tomu patria, aby sa to vyvážilo. Toto všetko mi pomáha.

Tým, že robím s ľuďmi, tak niekedy je to hrozné náročné. Stále hovorím, že práca, ktorá si ma našla, nie je môj "dream job". Ale je to práca, ktorá ma obohacuje, stále mi dáva zmysel a baví ma. Aj keď sa to nezdá, ale podľa osobnostných typológii, ktoré som si robil a na ktoré som certifikovaný, som introvert. Nie som extrovert.  Keď máme celodenné školenia, potrebujem si po ich skončení riešiť svoje veci sám. Idem do fitka, čítam, idem si zabehať, ale musím byť sám so sebou. Toto tí účastníci nevedia absorbovať. 

Aké sú vaše plány do budúcna? Chystáte sa pracovať na niečom novom?
Plní sa mi taký veľký sen, pol na pol žijem Praha a Bratislava. V Prahe som žil aj počas covidu, len tá situácia bola tak ťažká, že som si povedal, že zoberiem jednu ponuku z Bratislavy do konzultantskej spoločnosti, kde som dostal za úlohu postaviť celú nohu tréningov a školení, ktorú dovtedy nemali. Dávalo mi to zmysel, akurát som po pol roku zistil, že nemôžem byť interne zamestnaný, neviem to.

Neviem robiť na niečom, čo mi nedáva zmysel, bol som trochu taký nepriateľ, lebo som pomenovával veci na rovinu, nenašľapoval som po špičkách. V dobrom sme sa rozlúčili a dodnes s nimi spolupracujem, ale nie ako interný zamestnanec. Znova som rozhodil siete do Prahy, kde mám byt a teraz pôsobím tak, že som dva týždne tam a dva týždne v Bratislave. Keby som mal byť niekde ustabilizovaný, asi ma to zabije.