Herečka Eva Matejková prehovorila o minulosti: Prekonala som nepríjemné operácie a žijem!

Herečka Eva Matejková v rozhovore pre týždenník Šarm o Jozefovi Bednárikovi, o ťažkých časoch krátko po revolúcii, ale aj o láske s Mariánom Slovákom. Prečítajte si zaujímavý rozhovor.

Nevidno vás často v televíznych seriáloch. Vraj pracovné ponuky tejto kategórie veľmi zvažujete. Čím vás zaujala postava Elišky v Búrlivom víne, že ste na ňu kývli?

Mojou prioritou vždy bolo divadlo. Aj preto, že som sa v ňom lepšie cítila, aj ho mám najradšej. Ale rada som robila aj niektoré televízne inscenácie, napríklad rozprávky, ktoré režíroval Jožo Bednárik.

No a na postavu Elišky z Búrlivého vína ma nalákala jeho dramaturgička tým, že mi povedala, že bude zaujímavá a záhadná. Dúfam, že taká aj ostane.

Ste jedna z mála herečiek, ktoré nebojujú s vráskami ani so šedinami. Naozaj vám z nich nikdy nebolo smutno?

Nikdy. Azda aj preto, že som vyrástla v normálnej rodine a v normálnom prostredí, v Môťovej na predmestí Zvolena, a od mojich desiatich rokov sme žili v Sliači. Kúpeľné mestečká majú neuveriteľnú atmosféru – tam žijete v parku, v noblese. Keď som prišla študovať VŠMU a niektorí Bratislavčania ma označovali za „sedláčku“ zo Zvolena, v duchu som si hovorila, keby ste sa aspoň trošku priblížili noblese Sliača.

Zo Sliača ste si priniesli nielen noblesu, ale aj veľkú platonickú lásku k Thomasovi z Nemecka. Ako ste sa s ním zoznámili?

Tancovala som tretí rok vo folklórnom súbore Marína vo Zvolene a Nemci k nám prišli ako družba z mesta Erbach. Obaja sme mali osemnásť, čerstvo po maturite, už som bola prijatá na VŠMU. Thomas bol veľmi milý, ostýchavý, možno dva razy sme sa držali za ruky a dali si zopár bozkov. Strávili sme spolu dva krásne týždne a keď odišiel, na územie Československa vstúpili ruské tanky. Mala som síce už vybavené povolenie vycestovať do Nemecka s tanečným súborom, ale pán profesor Zachar povedal, že musíme nastúpiť do školy o štrnásť dní skôr, ako bolo pôvodne plánované, a so súborom ma nepustil. Povolenie na cestu mi však platilo do septembra 1969, tak som si ju preplánovala na ďalšie leto a nastúpila som na vysokú školu. A Thomas, hoci chcel študovať medicínu, nastúpil na vojenčinu, pretože pochádzal z chudobnejšej rodiny. Slúžil v Kiele a v Hamburgu ako námorník, plavil sa po celom svete, odvšadiaľ som od neho dostávala listy. Kým to šlo, lebo keď Husák zavrel hranice so Západom, nie každý list mi prišiel. No predbieham. Skončila som prvý ročník herectva, pätnásť dní v júni som mala mať nakrúcanie a v júli som chcela odcestovať. Nielen za Thomasom, ale aj za tromi dobrými kamarátkami, s ktorými som si písala po anglicky a veľmi mi to v tom jazyku pomáhalo. Ale filmovačka sa najprv pretiahla o mesiac a potom ešte aj o deň, keď som už mala byť vo vlaku. Už som mala cestovný lístok do Frankfurtu, kým zmluvu s filmármi som vôbec nemala, lebo vtedy sa to tak so študentmi robilo. Tak som si povedala, odchádzam. Dali mi najmenší možný honorár a posledný záber za mňa donakrúcala maskérka.

Vtedy ste sa s ním videli poslednýkrát?

Áno. Ešte som od neho dostala list bez známky, to znamená, že niekto, kto sa vracal z Nemecka, ho pre mňa prepašoval a hodil mi ho do schránky. Thomas v ňom písal, že ma chápe, v podstate sa so mnou rozlúčil.

Nepátrali ste po ňom, keď sa politická situácia zmenila?

Cez kamarátky som sa dozvedela, že pravdepodobne vyštudoval medicínu a zrejme sa vysťahoval do Švédska. Hľadala som ho cez Facebook, ale márne. Ostal pre mňa krásnou nostalgickou spomienkou. Mnohí si dnes nevedia predstaviť, do koľkých ľudských osudov vtedy zasiahli nesprávne rozhodnutia politikov. Hoci, ja som mala šťastie, že som sa v druhom ročníku na vysokej škole dala dokopy s Marošom, mojím manželom.

Matejková na javisku ukázala aj sexi nohy. S manželom si spolu zahrali nespočetne veľakrát.
Foto: Archív E. M.

Čím vás manžel zaujal?

Krivo zastrihnutou ofinou. Všimla som si ho už na prijímačkách, lebo mi s ňou pripadal smiešny. Vravela som si, keď tohto zoberú, aj mňa musia. A vzápätí prišiel za mnou, či s ním budem robiť na skúškach dialógy. Tak som súhlasila. A odvtedy sme spolu. Najprv ako spolužiaci, neskôr frajeri, potom manželia, ale hlavne priatelia.

Vraj ste mali svadbu, ktorá trvala šesť minút, lebo ste sa ponáhľali pozerať futbalový zápas medzi Slovanom a Spartou Praha, takže svadobčania na vás čakali s večerou...

Svadobčania nie, tí sedeli pred televízorom, vlastne len chlapi a ženy v kuchyni. Dokopy nás bolo dvanásť, ale z reštaurácie nám telefonovali, že sa máme ponáhľať, lebo nám vychladne svadobná večera. Brali sme sa napochytro, ale nie preto, že by sme sa museli, ale preto, že obaja sme chceli, a začínali sme novú životnú etapu v divadle v Nitre. Vlastne nás tam pritiahol Jozef Bednárik.

Často naňho spomínate?

Často a ťažko sa mi naňho spomína. Tak náhle a zbytočne rýchlo odišiel. Koľkokrát som mu vravela, že v takom veku človek nesmie žiť sám. Keby ma poslúchol, nemuselo sa to stať. Najmä vďaka nemu sme si s mužom naplnili svoje herecké sny. Beďo bol svetový činoherný a muzikálový režisér, renesančná osobnosť, vzdelaná v mnohých smeroch, aká sa narodí raz za sto rokov. Keď som mala šesťdesiatku, dal mi krásny dar, išiel so mnou na týždeň do Londýna ako sprievodca. Takže hneď v prvý večer sme boli v opere na Dcére pluku. Videli sme krásne činohry, muzikály, galérie…

Mali sme bratsko-sesterský vzťah, vadili sme sa, potom sme sa zas mali radi, robila som mu choreografie do jeho ochotníckych predstavení v Zelenči, niekoľkokrát sme spolu hrali, dokonca aj milencov. Naše deti ho zbožňovali, lebo keď prišiel, vždy s ním bola zábava.

Po sedemnástich rokoch v Nitre ste prijali ponuku z bratislavskej Novej scény…

Viete, ako som odtiaľ nechcela odísť? Mali sme tam vybudované krásne zázemie, priateľstvá, ktoré trvajú dodnes, ale z druhej stany, Maroško veľa robil v televízii v Bratislave, takže neustále pendloval medzi Bratislavou a Nitrou a to bolo náročné.

Eva Matejkovú hrá v Búrlivom víne rada.
Foto: TV Markíza

V Bratislave ste zažili ešte náročnejšie chvíle. Po nežnej revolúcii sa zmenili pomery na Novej scéne a krátko po sebe ste obaja prišli o prácu. Navyše ste museli zápasiť aj s vážnym ochorením...

To bola hrozná doba a hrozná nespravodlivosť, ktorú nebudem rozoberať, ale nasmerovala nám život tak, že napríklad dnes máme malé dôchodky. Choroby som sa zľakla, lebo na ňu umrela moja mama. No prekonala som dve nepríjemné operácie a žijem. Len musím byť pod lekárskym dozorom a chodiť na vyšetrenia. Neuznávam však, keď niekto povie, že taká bola doba. Lebo dobu robia ľudia a ja viem, ktorí konkrétni ľudia zapríčinili, že sme mali taký život a také problémy. A od konkrétnych ľudí závisia niekedy aj osudy celých národov. Nie vždy to bolo ľahké. Napriek všetkému máme tri krásne deti, päť vnúčat a naplnený život.

Marián Slovák prvý raz na scéne po mozgovej príhode: Mal som strach!

Nedávno to bol rok, čo mal váš manžel mozgovú príhodu. Dáva si odvtedy na seba väčší pozor?

Našťastie som bola doma a okamžite som privolala zdravotnú pomoc. Pravdaže si dáva na seba väčší pozor, predovšetkým, zo dňa na deň prestal fajčiť.

S manželom pôsobíte ako zrastení. Pamätám sa, ako ste pred časom spolu krstili knihu a on vám zrazu začal verejne ďakovať za to, že ste dobrou ženou, a vyznávať lásku. Bolo to veľmi dojímavé.

Pritom som Blíženec, čo znamená, že akoby vo mne boli dvaja ľudia, ktorí sa niekedy poriadne pobijú. Mieša sa vo mne idealizmus a romantickosť s nesmiernou pragmatickosťou. Ale môj muž mi hovorí: „S tebou sa veľmi dobre žije, lebo sa nikdy nenudím. Poviem si, túto opustím a novú nájdem. Stále mám vedľa seba dve baby.“

Je váš vzťah rokmi a možno aj chorobami ešte intenzívnejší?

Ja mám pocit, že je stále rovnaký, len žijeme pokojnejšie, nie v takom frmole, ako keď nás bolo doma päť. Našťastie, celý život sme mali rovnaké záľuby, napríklad sme hrávali tenis. Ale teraz ma trochu zrádzajú kĺby na rukách, takže dosť ťažko sa mi drží raketa. Stále však máme obľúbené témy, o ktorých radi debatujeme – literatúra, divadlo, umenie, spoločenská situácia. A dokážeme spolu aj mlčať.