Herec Oldo Hlaváček oslávil 90: Trpké priznanie! V dome je opustený, SAMOTA ho mimoriadne trápi

Pán Hlaváček, oslavujete úctyhodné jubileum 90 rokov. Cítite sa vôbec na tento vek?
- Koľko mám? Koľko mám? To naozaj? (smiech) Takto vám to poviem, tomu, že mám už 90 rokov, neverím! Cítim sa však trošku čudne, keďže som dnes spadol pred domom, šmykol som sa. Bolí ma pravá r*ť! (smiech)

Nie je vám v takom veľkom dome samému smutno?
- Keď som išiel do dôchodku, mal som doma ešte moju zlatú ženušku Boženku. S tou som sa však musel rozlúčiť. Prečo to teraz spomínam.... som tu sám a byť sám, o tom sa kedysi písali romány. Robinson bol sám atď. Ja by som tiež mohol písať knihy o samote, ale nechce sa mi.

Čo vás robí šťastným?
- Čo je šťastie? Šťastie je, že viem chodiť, že mám obe ruky, že to srdce ako-tak počúva, bije tak, ako má. Samota je však hrozná. Keby som žil pri rieke, chodil by som na ryby často…

Ako si spríjemňujete dni?
- V takomto dome je deň krátky na to, aby ste si všetko poupratovali, poumývali, poutierali...

Toto všetko robíte sám?
- Nie, mám dve slúžky (smiech). Sám, no, kto by mi to robil! Ale synovia mi občas dohodnú nejakú službu. Ale vždy po nich musím upratovať (smiech).

Aj si sám varíte alebo vám niekto nosí jedlo?
- A kto by mi ho nosil?! Jasné, že si sám varím. Kedysi som rád a veľa varieval.

Spomenuli ste pani manželku Boženku. Od jej smrti ubehli nedávno presne dva roky. Asi sa nemusím pýtať, či vám stále veľmi chýba….
- Už som to povedal, kedysi sa o samote písali romány. Je veľmi nepríjemné, že som už bez manželky. Kedysi sme mali aj mačku, psy, tri rôzne rasy za sebou, bol som zaťažený na teriéry, ale aj buldoga sme mali. A kohúta, dve sliepky... Ale teraz, keď už je manželka, chúďatko, v nebíčku, nemám nič. Podaktorí si myslia, že si krátim chvíle čítaním. Ale ja nenávidím čítanie, lebo som kedysi sám písal a veľmi veľa, a keď si pomyslím, že to niekto čítal, ľutujem ho (smiech).

Nechýbajú vám tie texty, keďže celý život ste s tým pracovali, či už v divadle, rozhlase, alebo televízii?
- Som rád, že mi niektoré texty vypadnú z hlavy (smiech). Idem napríklad do obchodu a napadne mi text z hry alebo z rozhlasu, začnem si ho pospevovať a potom si poviem, čo ti d*be, čo si blázon (smiech).

Zvyknú sa vám v obchode prihovoriť predavačky?
- Pravdaže! Nenávidím to! Prídem a všetky na mňa, jeeej, vitajte, tešíme sa, že ste nás navštívili! Ja sa len skrčím a poviem si, prestaňte! Nemám to rád. Keď sa pustím do debaty, tak potom si na to zvyknú… Radšej nie, lebo potom sa ich nezbavím (smiech). Treba si na to zvyknúť, ale ja som si na to nezvykol.

Človek si zvykne na všetko, nie?
- Ja som si zvykol na tie peniaze, čo som dostával (smiech).

Kedysi ste dlhé roky robili reláciu s Ivanom Krajíčkom Hostinec pod gaštanom. Ako si spomínate na toto obdobie?
- Ivan to veľmi nerád robil! Bol to môj výborný kamarát, boli sme spolu denne. Mali sme aj rozhlasový program. Raz som povedal, že nesúhlasím s tým, že na námestí sú kapry – a to sa odvysielalo. A potom ten, čo to mal na starosti, ma zvozil pod čiernu zem, že prečo mi prekáža, že sú tam kapry. Ja som bol kedysi vášnivý rybár, s Jožkom Kronerom sme chytali ryby od rána do večera. Potom v noci sme chytali niečo iné (smiech).

S pánom Krajíčkom ste boli kamaráti aj v súkromí. Mali ste aj nejaké nezhody?
- Jasné, boli sme výborní kamaráti. Najprv sme robili rozhlasovú reláciu a potom až televíznu reláciu. Ivan to nenávidel. Postrihali si, čo chceli. Dalo sa s tým robiť všeličo možné. Nikdy sme sa nepohádali. Ja som bol ten, čo tú dvojicu literárne a zodpovedne obhajoval. Ivan to prijímal. No raz, keď sa dozvedel, že texty píšem ja, protestoval. Vtedy to začalo byť zvláštne. Potom som už neprezrádzal, že texty píšem ja. Ale spolupráca s ním bola veľmi dobrá.

Ako vnímate dnešné zábavné relácie? Čo sa odvtedy zmenilo? Zvyknete ich sledovať?
- Niečo pozerám. Neviem, či nám sa tá zábava robila ľahšie. Keď sme kedysi povedali, že predseda výboru nemá rozum, aj keď sme ho nemenovali, na druhý deň sa diali veci! Hneď sa niekto ozval a vynadal nám, že sme tým všetkých predsedov urazili. To boli čudné časy, ale pre nás veľmi plodné.

Čo si najradšej pozriete v televízii?
- Športové prenosy. Rád si pozriem hádzanú, volejbal, tenis – ten vysielajú stále. Je to krásny šport, sám som ho kedysi hrával. Pod hlavnou stanicou som chodil hrávať. Kedysi som aj lyžoval, aj plával. A keď je hokej, aj to. Občas aj futbal, ale považujem to za premárnený čas, keď čumím na „telku“.

Aspoň si pri tom oddýchnete...
- Ja nemám čas na oddychovanie. Musím stále niečo robiť. Aj keď už nie je nič, vždy si niečo vymyslím. Keď je teplo, som na záhrade, zoberiem pílku a pílim strom.

Vaša pani manželka zomrela pred dvoma rokmi. Čo sa vtedy presne stalo?
- Zomrela náhle. Bola to srdcová príhoda. Tiež som stále na pochybách, dokedy, ako, čo… tiež sa nemôžem nejako presilovať. Nemám úplne zdravé srdce, ale ja mu nedám pokoja

Ale inak ste zdravotne v poriadku? Chodíte na pravidelné kontroly?
- Nie, nie. Dlho som už nebol. Ale srdciar mi raz predpovedal, že je O. K. Že to moje je oproti iným zlaté. Ale odvtedy som nebol, radšej si dám poldeci (smiech).

S manželkou ste boli dlhé roky, ak sa nemýlim, vyše 60. Aký ste mali recept na harmonické manželstvo? V súčasnosti je to už unikát, veľa párov sa rozvádza.
- Rozvádzajú sa tí, ktorí sa poriadne nespoznali predtým, kým sa zosobášili. Treba byť veľmi úprimný, a keď som aj spravil nejakú chybu, povedal som jej to. Jedna česká dvojica bola Oldřich a Božena, ktorá bola neprekonateľná, čo sa lásky týka. Vopred sme boli predurčení na spokojný život.

S kým ste sa zvykli najviac kamarátiť v čase hereckej kariéry?
- S Miškom Dočolomanským. Od začiatku sme boli spolu v divadle. Mali sme spoločnú šatňu aj s Ďurkom Sarvašom, Jurajom Slezáčkom a oproti napravo sedel Miško Dočolomanský. To bola šatňa 42. Žili sme spolu ako najlepší kamaráti, nie rodina, lebo rodina sa vždy háda. Potom sa k nám pridal aj Jožko Adamovič, namiesto Ďura Sarvaša.

Ako si spomínate na tieto časy?
- Hrali sme krásne veci. Dnes sa pozývajú hostia, my sme kedysi mali problém s ľuďmi. Často sme vystupovali v amfiteátroch po Slovensku. Avízo bolo, že príde Slovenské národné divadlo. Napríklad sme boli v Liptovskom Mikuláši, išli sme pozrieť aj obchody a predavačky sa čudovali, čo tam robíme, tak sme im povedali, že máme predstavenie, a ony o tom ani nevedeli, lebo tam bol len názov hry. A keď sme im povedali, že tam hráme my, hneď híkali, že musia ísť na predstavenie (smiech). Bolo to pekné. Nechali sme sa obdivovať.

S Dočolomanským ste boli dobrí kamaráti aj v súkromí?
- Áno, naša šatňa bolo miesto nášho života. Bolo to pre mňa veľmi pekné obdobie. Keby ste teraz vyšli na ulicu a opýtali sa ľudí, koho poznajú z národného, povedali by, že mňa. A keby ste sa opýtali, koho videli naposledy, povedia vám Milka Vášáryová, Dača Turzonovová, z tých mladších hercov nepovedia nikoho. Divadlo utrpelo.

V divadle ste skončili v roku 2011, potom ste v ňom ešte pôsobili externe.
- Mal som výhrady voči niektorým, ktorých prijali do činohry. Ktorí mali od hrania ďaleko. Aj režisér sa chytal za hlavu.

Ako vnímate mladú generáciu hercov?
- Pre televíziu sú použiteľní, tam je maximálne minútový záber. Ale na javisku musia hrať dve hodiny vkuse a to dokáže iba málokto.

Zvyknete sledovať slovenské seriály?
- Nemôžem povedať, že áno. Občas však natrafím na niečo. Dôležitá je réžia.

S kým z hereckých kolegov ste ešte v kontakte?
- S nikým. Boli časy, keď som chodil do klubu neďaleko divadla. Už nikam nechodím. Rád by som hocikedy zašiel aj s kamarátmi do krčmy, čo sme tiež chodievali, no nemám s kým, každý je už lenivý.

Ani si s nikým občas nezavoláte?
- S Milkou Vášáryovou som sa stretol na ulici, odrazu na mňa skočila zozadu, visela mi na chrbte (smiech). S ňou som si veľmi dobre rozumel.

Veľa vašich kolegov sa už, žiaľ, pominulo. Nedávno pán Ivan Letko ...
- Ivan bol môj veľmi dobrý kamarát. Boli sme spolužiaci, spolu sme sa chodili aj stravovať do školskej jedálne.

Máte vnukov a vnučky. Tí však vo vašich šľapajach nešli. Nie je vám to ľúto?
- Nie. Majú všetko zaobstarané, rodiny v poriadku, ale málo ma navštevujú. Vnučka Lucia už ani neviem, ako vyzerá (smiech). Ale nečudujem sa im! Kedysi som to aj ja robil, málo som chodil za starými rodičmi. S rodičmi mojej mamy sme boli v kontakte, ale s otcovými som býval len sporadicky.

Ste niekoľkonásobný pradedo. S pravnúčatami sa stretávate?
- Áno, sporadicky. Syn Ivo chodí často ku mne. Syn Oldo menej, on bol dlho v zahraničí.