Dunaj vykresľuje obdobie najkrvavejšieho konfliktu v dejinách. Ako hodnotíte to, že aj slovenskí tvorcovia sa rozhodli popasovať s touto tematikou?
– Je nesmierne dôležité, aby v spoločnosti bola kontinuita v tom, že súčasná generácia vie niečo o predchádzajúcom období. Nechcem použiť silné slovo, ale často historická nevedomosť alebo „fuga” v poznaní histórie robí zle. Tá generácia by mala poznať, čím sme prešli, čo sme zažili a kam by sme chceli smerovať. Okrem toho, že obdobie slovenského štátu nebolo ani vo filme a ani v literatúre reflektované, určite je to veľmi pozitívny rys.

Podľa vás sa Dunaj tejto úlohy zhostil?
– Práve v tomto považujem Dunaj ako veľké pozitívum, i keď, samozrejme, nejde o autentické príbehy, sú fabulované, ale odrážajú spoločenskú situáciu. Ide o modely a osudy životov tých ľudí, ktorí tu žili. Keď som túto ponuku dostal, práve v tomto to bol pre mňa veľmi zaujímavý projekt.

Myslíte si, že práve dobový hit navedie mladú generáciu k tomu, aby si zisťovala viac informácií? Stretli ste sa s tým už?
– Stretol som sa s tým, že je to veľmi sledované mladou generáciou a povedal by som, že je to určitá edukácia cez príbehy. Môže to byť zaujímavé, pretože ľudia museli existovať v týchto podmienkach. Mali sa radi, ženili sa, rodili sa deti a pritom všetkom v štáte fungovalo násilie, čo vyústilo až do antihumánnych zásahov. Cez tieto príbehy ide o interaktívne spoznávanie histórie. Nemám to veľmi kedy sledovať, pretože nakrúcame a stále fungujem aj v divadle, ale pokiaľ viem a z ohlasov či zo správ od ľudí mi vychádza, že seriál sa ujal.

Spočiatku ste s hraním v Dunaji váhali. Čím vás napokon zaujala postava Rudolfa Kučeru?
– Váhal, lebo jednak som nevedel, čo to obsahuje. Seriál je obrovský projekt a existuje nejaká mustra, ktorá určí, aká to bude postava atď. Svojím spôsobom nie je to jeden scenár, ktorý dostanete, to je jedna vec a druhá vec je, že seriál je náročný v tom zmysle, že kontinuálne pokračuje. Nevie sa, koľko dielov to bude a moja vyťaženosť v divadle a zamestnanosť bola dosť veľká. Mal som na krku aj iný projekt, takže, samozrejme, že vtedy človek zvažuje, do čoho ide, ale v konečnom dôsledku som veľmi rád, že som tú postavu dostal.

Narodili ste sa po skončení 2. svetovej vojny. Rozprával vám niekto z rodiny o jej hrôzach? Poznali ste ich sprostredkovane?
– Áno, samozrejme. Mal som to šťastie, pretože jednak moji rodičia boli vtedy mladí a toto obdobie zažili, a tiež obidvaja starí rodičia z maminej strany. Môj dedko bojoval na Piave za prvej svetovej vojny, bol jej priamy účastník. A potom tiež po Mníchovskej dohode, keď sa Československo rozdelilo a vytvoril sa protektorát a takzvaný slovenský štát. Mám to jednak z ruky obidvoch starých otcov a starých mám, ale aj od mojich rodičov, ktorí v tých časoch existovali. Sám som sa narodil v novembri 1945 a som povojnové dieťa. Takže aj pre mňa je to svojím spôsobom história rovnako, ako aj pre mladú generáciu, ktorá sa na to dnes pozerá.

Ste herec, režisér aj divadelný pedagóg. Ktorá z týchto kreatívnych činností vás obohacuje najviac?
– Nedá sa to celkom porovnávať, ale divadlo a kontakt s divákom je to, čo sa udeje večer a nedá sa to vrátiť. Jednoducho je to verejné verejné vystúpenie, v ktorom sa snažíte osloviť diváka, a ja som predovšetkým divadelný herec. Napokon som to aj vyštudoval a neskôr v strednom veku som pôsobil 30 rokov ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení. K tomu patria aj ponuky, ktoré som mal vo filme alebo v seriáloch. Je to určite iný spôsob práce, ale divadelná skúsenosť a divadelná prax sú pri nakrúcaní seriálu alebo filmu nezaplatiteľné.

Ako hodnotíte šikovnosť a spoluprácu s mladými, ešte stále študujúcimi hercami? Myslíte si, že Dunaj je pre nich dobrou školou?
– Sú to príležitosti a prezentuje sa tu veľké množstvo hercov mladej a zdatnej generácie. Tento seriál a predovšetkým spôsob, ktorým sú v ňom písané charaktery, dávajú hercom určite veľké možnosti. Ako staršia generácia nemám obavu o slovenskú – či už divadelnú, filmovú alebo televíznu scénu mladých hercov. Celková úroveň je veľmi dobrá a široká, čo je v našej kultúre veľké pozitívum.

Väčšina z nich má najväčší rešpekt práve z vás a z pani Studenkovej. Pociťujete to, že majú pred vami väčšiu trému ako obvykle?
– Neviem, špecifikum tejto práce je, že aj keď som fungoval napríklad v škole ako pedagóg, nie je to celkom taký vzťah, ako keď sa prednáša exaktná veda. Ľudský kontakt je nesmierne dôležitý, herec robí určitým spôsobom duševný striptíz a na to, aby toho bol schopný, musí mať prajné prostredie. A ako kolega som sa vždy snažil to prajné prostredie vytvoriť. Napokon som v tej istej situácii ako oni a vnímam to tak, že sú partneri a partnerky.

Zvyknete im dávať aj cenné rady?
– To určite nie. Je to profesia, v ktorej si človek musí vystačiť sám, a ten, kto má vysvetliť „ako na to”, je režisér či kameraman. Existuje totiž viacero pohľadov, no v konečnom dôsledku je tu scenár a režisér musí povedať, že tá situácia by mala pôsobiť takto, je to na ňom.

Spomínali sme pani Studenkovú. Predpokladám, že za tie roky ste už na pľaci zohratá dvojica. Máte to tak, že si viete čítať myšlienky?
– Dlhé roky sme boli spolu v Slovenskom národnom divadle, predstavenie Chrobák v hlave sme spolu hrali 26 rokov. Hrali sme aj v nejakých seriáloch, ako Búrlivé víno alebo Ordinácia v ružovej záhrade, takže svojím spôsobom áno, keďže sa poznáme dosť dlho.

Novým trendom začína byť aj to, že vo filmoch a v seriáloch sa objavujú mladí ľudia, ktorých živia sociálne siete, teda influenceri. Myslíte si, že je to šťastný výber? Aj Zdena Studenková a rovnako aj Jakub Jablonský sa vyjadrili, že influenceri kradnú prácu mladým talentovaným hercom...
– Na toto nemôžem povedať nejaký názor, pretože vôbec neviem. Som človek, ktorý na sociálne siete nechodí, takže prepáčte, neviem, o čom hovoríte. Počítač mám akurát na to, aby som si prečítal mail, ferman a scenár z divadla, cez počítač platím a pozriem si nejaké vybrané noviny, ale toto je pre mňa španielska dedina. O tomto sa ťažko baviť, pretože aj za našej éry bola vo filme kombinácia, že režisér obsadil Turčíka v kombinácii s profesionálnym hercom. Boli to bežné veci vo filme, takže v niečom je to asi podobné.

Na mysli máme hlavne ľudí, ktorí herectvo neštudovali a nikdy k nemu ani len nepričuchli – a dnes sa dostávajú do áčkových projektov.
– Taký človek môže byť v nejakej epizódnej postave alebo si zahrať samého seba. Pokiaľ je normálny a je to zasadené do toho príbehu, tak určite áno. Pravdepodobne tento človek nikdy nebude hrať Hamleta v divadle a asi ani hlavnú rolu v seriáli.

Neznášanlivosť sa čoraz častejšie udomácňuje aj v súčasnej spoločnosti, a to nielen medzi bežnými ľuďmi, ale badáme ju aj v slovníku politikov. Prečo je to podľa vás tak?
– Je to absencia kultúrnosti ako takej. Dieťa totiž ako prvé vynesie to, čo vidí alebo počuje doma a ďalej to, čo zažije v škôlke. Často ľudia, ktorí by mali byť v spoločnosti príkladom, sami o sebe hrešia na určitú nekultúrnosť. Ľudia sa absolútne nepočúvajú, každý hovorí svoje. Vulgárnosť sa chce pasovať za normálny prejav a hájenie nejakého názoru. Toto tých ľudí otupuje. Osobne si myslím, že táto spoločnosť má velikánsky problém a mala by sa humanizovať. Mal by existovať rešpekt človeka k človeku, a to od tých vrchných radov, napokon, toto ani konkrétne hovoriť nemusíme, o tomto vieme. Vždy to je tak, ale nejako verím, že tých slušných je ešte stále viac ako tých druhých.

Posledné mesiace zažíva turbulentné časy aj kultúra. Ministerka kultúry odvolala z funkcie generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku a riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú. Práve pán Drlička mal vašu dôveru. Ako vnímate to, že kompetentní ľudí nepočúvajú?
– Zažili sme obdobie komunizmu či socializmu. Mnohí ľudia, a to nielen naprieč politickým spektrom, nemusí to byť jedna alebo druhá strana, zabudli na to, že v 89. roku socializmus padol. To autoritatívne riadenie zhora by nemalo byť a nemôže pripomínať vládnutie z obdobia normalizácie po roku 1968, keď sem prišli Rusi, bola to okupácia, tvárili sme sa, že je všetko v poriadku. Vidím tu dosť veľký problém, pretože je pluralita názorov a plurálna spoločnosť a táto spoločnosť by sa mala rešpektovať. Nedá sa riadiť zhora, že ja som takto povedal, ja odvolám, ja hodnotím... Pokiaľ demokracia trošku pokrivkáva, treba ľudí, ktorí ju porušujú alebo o nej nemajú predstavu, upozorniť.

Vráťme sa do augusta 1968, keď ste aj vy uvažovali o emigrácii. Dočítala som sa však, že sa to nepodarilo, lebo ste zaspali. Myslíte si, že by váš život vyzeral inak, ak by sa to podarilo?
– Nie som retroaktívny typ a nikdy nešpekulujem, čo keby som urobil alebo či som urobil správne. Človek pláva životom a ide o tento moment. Boli ľudia, ktorí odišli, no ja som nevedel odísť, a to kvôli rodičom a sestre. Nevedel som si predstaviť, že by som odišiel a nemal by som s nimi kontakt, čo sa mnohým stalo. No aby som to ľutoval... Tu som sa narodil, tu mám moje prostredie a mojich ľudí. Každá krajina má horšie, ale aj lepšie obdobie, a treba žiť a správať sa tak, aby sa človek sám pred sebou nemusel hanbiť. Takže takto som nikdy neuvažoval.

Takže hypoteticky o živote nikdy neuvažujete?
– Nie, nikdy. Aj keď, na druhej strane, nikdy neviete. Áno, sú v živote situácie, keď sa človek musí zachovať správne podľa svojho svedomia tak, aby neublížil sebe a svojmu okoliu. A pokiaľ cíti, že sa niekomu ubližuje, mal by sa toho človeka zastať, lebo raz sa môže stať, že jeho sa nezastane nik. Presne o tomto je aj Dunaj. V histórii sa označovali ľudia pečiatkami, hviezdami a dávali sa na okraj spoločnosti. Akékoľvek pomenovanie, že ten je taký a onaký, ten je pravý či ľavý, je cesta do pekla. Každý má právo tu pod slnkom existovať a v spoločnosti by to malo byť tak, že pokiaľ človek žije poctivým a nie asociálnym spôsobom života, pracuje a platí dane, mal by byť zvýhodnený. Pokiaľ to tak nie je, občan má právo sa ozvať.

Vďaka svojej profesii ste spoznali aj svoju celoživotnú partnerku Vierku, ktorá je s vami vyše 53 rokov napriek vašej známej výbušnej povahe, ktorú ste, ako ste viackrát spomínali, zdedili po cholerickej babičke. Máte recept na šťastný vzťah?
– Často sa rozpráva o vzťahu, že by mal byť taký alebo onaký, vzťah treba žiť. Tu jednoducho neexistuje nejaký recept. Aj pri neviem akom konflikte to musí pôsobiť tak, že sa navzájom rešpektujete, máte k sebe vzťah, máte sa radi a v tých zásadných elementárnych otázkach musíte byť spolu.

Niekedy však manželstvá vydržali dlhé roky, celý život. Dnes sa každé druhé rozvádza. Prečo si myslíte, že je to tak?
– Neviem, to by sme sa museli spýtať tých, čo sa rozvádzajú (úsmev). Na toto ja recept nedám. Nikomu sa ani nedá nadirigovať, s kým má žiť. Do toho nemá kto iný hovoriť. Je to vždy záležitosť tých dvoch partnerov. Aj to napokon súvisí so slobodou a s demokraciou. Každý má právo žiť tak, ako chce, ako mu to vyhovuje a do toho nemá iná strana čo hovoriť.

Váš otec Emil Horváth je našou hereckou legendou. Ako si spomínate na vaše detstvo v slávnej umeleckej rodine? Otec vás dokonca od hereckého chlebíka dlho odhováral...
– Áno, otecko bol dlhé roky v Martinskom divadle, mohol zopárkrát odísť do Bratislavy. Bol dosť lokálpatriot naviazaný na prostredie, vtedy však boli úplne iné časy. Keď som ja študoval na VŠMU, tak sme už mali možnosť chodiť na filmové a divadelné festivaly, ktoré sme vyhrávali. Bolo to také akoby uvoľnenie pred rokom 1968. Dostali sme sa do Paríža alebo do Talianska, do Nemecka do Erlangenu, kde sme festival aj vyhrali. Mali sme veľmi krátke obdobie, že sme železnú oponu, ktorá za socializmu bola, prekročili. To videnie – aj pred mojím štúdiom – bolo už trošku iné. Otec poznal úskalia tohto povolania, že je to časovo aj psychicky náročné. Odhováral ma, ale napokon sme mali aj kratšiu éru, keď sme v Martine spolu hrávali a urobili sme aj nejaké inscenácie.

Dokonca ste si podali prihlášku na medicínu... Kedy ste si povedali, že predsa len budete hercom?
– Vtedy to bolo tak, že z gymnázia si študent mohol dávať tri vysoké školy, ktoré chce študovať. Mal som medicínu, VŠMU a filmovú fakultu na FAMU, pretože v Bratislave filmová fakulta nebola a ja som chcel študovať filmovú réžiu. Veľmi som holdoval filmu. Vtedy prichádzali talianske filmy, poľská vlna, česká vlna. Mal som to napozerané a písal som aj poviedky, ale keďže som bol veľmi mladý, na FAMU nebola šanca a odpísali mi, že by som mal ísť niekde praxovať, čo sa mi nechcelo (úsmev). Na VŠMU boli talentové skúšky po novom roku a potom v marci, medicína bola až v júni. Keďže ma na jar zobrali na herectvo, medicínu som nechal, ale o tom ani hypoteticky neuvažujem, aký lekár by zo mňa bol. Tie tri školy dávali aspoň takú možnosť. Mladý človek často ani nevie a urobí kariéru v niečom, čo nikdy nepredpokladal. Nejako takto som medicínu obišiel a som šťastný, že som to urobil.

Ako si dnes pamätáte na našu slávnu generáciu hercov? V čom je podľa vás dnes herectvo iné?
– Kedysi veľmi známy a výborný herec Ctibor Filčík hovoril, že herec musí hrať správne. Správne znamená, že vyjde na javisko, a to diváka osloví, má pocit, že niečo pred ním vznikne. Vcíti sa do príbehu a aj do postavy, ktorú hrá, vtedy je účel splnený. Nie je nijaký rozdiel, vždy to bude o láske, o vzťahu, o smrti, o ľudských právach, o všetkom, čo ľudský život obsahuje. V prístupe profesionálov k tejto profesii veľký rozdiel nevidím.

Veľa hercov sa v dnešných časoch vyjadruje, že hoci je divadlo ich srdcová záležitosť, neuživí ich. Svoj plat prirovnávajú k almužne. Je aj to dôvod, prečo musia hrať v seriáloch a reklamách?
– To by sme sa museli spýtať ich. Každý má voľbu a určitú ponuku. Nejde o to, či robí reklamu, či hrá v seriáli alebo v divadle Hamleta či Richarda III. Pracuje na tom, akú má ponuku a ide o to, ako na tom pracuje. Vždy ide o výsledok. Tu by som to vôbec nehodnotil. Urobiť dobrú reklamu je veľký kumšt a zahrať Richarda III. tiež. Ide o to, či to niekoho osloví, to je zmysel tvorby.

Kývli by ste aj vy na nejakú reklamu?
– Mal som ponuky, a to najmä zo začiatku po roku 1989, ale keďže som sa orientoval skôr na divadlo, režíroval som tam aj v televízii, tomuto som sa nevenoval. Možno aj z časových dôvodov, ale je to ponuka, ktorú som nezobral. No nemyslím si, že ak niekto zoberie reklamu, je to niečo zlé.