Prečo sa úspešný dabingový herec rozhodol pre masérsky kurz?
- Dabing ma už dlhšie nebavil.
Bola to profesionálna opotrebovanosť?
- Asi áno. Hlavne dabing išiel dolu, veľa dabingových štúdií zaniklo. Chcel som mať v rukách niečo a masáže ma bavili.
Čo sa vlastne vtedy v januári stalo ?
- To už ani poriadne neviem. Išiel som si zapáliť na terasu. Šmyk, pád na hlavu z terasy a ďalej si nepamätám. Sused si šiel ráno zapáliť na balkónik a uvidel ma tam. Bola hrozná zima, mínus dvadsať stupňov. Bol som oblečený len v tenkých masérskych nohaviciach, košieľke. Pamätám si, že som sa učučkal do polohy plodu, kolená som si dal k brade, ruky pod hlavu. A viem, že mi bolo úplne výborne.
Ale bola strašná zima…
- Ale vtedy som to tak nevnímal. Navyše, ja som milovník chladu, v lete mám vypeckovanú klímu. Takže telo bolo tak nejak pripravované na tú osudnú chvíľu. Normálny človek by umrel. Záchranári povedali, že ešte pol hodinka a je po mne.
Ako dlho ste tam ležali, kým si vás všimli?
- Asi osem hodín.
Preboha! Čo bolo potom?
- Potom mám už len útržky z nemocníc. Sny spojené s realitou, k tomu silné lieky… Hotový guláš.
Keď ste z toho všetkého precitli a uvedomili ste si realitu, bolo to pre vás šokujúce?
- Nebolo. V nemocnici som bol na izbe s jedných chalanom po vážnom úraze. Vnímal som jeho, aké to má ťažké on. Mne bolo viacmenej stále fajn.
Nič vás nebolelo?
- Bolelo, to áno, ale bolesť prejde.
Pri úraze ste prišli o reč a pre omrzliny aj o články prstov na nohách.
- Doteraz sa učím chodiť. Blbé je to, že to bolí ako sviňa. Neviem, či by pomohli rehabilitácie. Jedna lekárka mi povedala, že ma to bude bolieť do smrti. Zlá predstava, keďže mám naplánované žiť do 107 rokov. To je dlho.
Čo bolo ťažšie? Fyzická bolesť alebo to, že ste stratili reč, ktorou ste sa dovtedy živili?
- Mňa skôr štvalo, že som stratil pamäť. Mal som krvácanie do mozgu. Chcel som si na niečo spomenúť, no nešlo to.
Čo ste vtedy cítili? Boli ste nahnevaný na osud, pociťovali ste krivdu?
- Naštvaný na seba. Vedel som, že to v tej hlave niekde je, len som si nevedel na nič spomenúť. Z toho som bol zúrivý. Je to normálny stav, keď si človek zhrnie všetky tie veci, že prečo teraz tí najbližší - partnerka, nie sú pri vás? Ten stav trval rok.
Ako tomu mám rozumieť? Fyzicky neboli pri vás, lebo zrejme nemohli byť v nemocnici stále alebo sa na vás vykašľali?
- Nie, ten stav prišiel až keď som už bol doma. Vyhovovalo mi "bahniť" sa v tom. Tváriť sa, že celý svet je zlý, všetci sú proti mne… V tomto som vydržal dosť dlho. V samote - čo je úplne najlepšie.
A čo nádej?
- U mňa to chodí v takých strihoch. Buď sa naštvem, hodím tie veci preč a idem novou cestou. Rok trvalo, kým som ten strih urobil. Povedal som si dosť a začal veci vnímať ináč.
Veríte na osud?
- Spätne som si uvedomil, že ten úraz som si vymodlil. Máš čo si chcel, tak sa s tým vyrovnaj. Takže teraz sa mi žije úplne výborne aj s následkami. Muselo sa mi stať až takéto niečo brutálne, aby som si uvedomil, že mám spomaliť. Lebo teraz, aj keby som chcel, nezrýchlim.
Teraz to chce trpezlivosť. Dokážete to?
- Učím sa. Som podstatne trpezlivejší ako som bol pred dvomi rokmi.
Ak porovnáte vašu imaginárnu cestu z bodu A do bodu B, teda od momentu, keď sa vám stal úraz až po súčasnosť, kam ste sa dostali?
- Najväčší rozdiel je v tom, že viem, že žiť treba naozaj v tom okamihu. Tu a teraz. Miliónkrát som išiel do práce a už som sa naháňal, lebo som už myslel na to, kde mám byť o chvíľu. Nemal som čas vychutnať si žiadnu prácu. Rýchlo domov, rýchlo prečítať synovi rozprávku, lebo musí ísť spať. Zle, úplne zle.
Tuším na svoje zranenie pozeráte ako na akýsi bonus, ktorý vám osud podstrčil, aby ste si život konečne začali vychutnávať…
- Určite.
Nie je to príliš kruté?
- Práveže je to veľmi pozitívne. Lebo stále verím tomu, že všetko, čo sa nám deje, si plánujeme vopred pred narodením. Naplánujete si, čo chcete prejsť, čo sa naučiť, koho stretnúť… Keď sa to nepodarí, máte ďalšiu šancu. Trest neexistuje, to je blbosť.
Čo momentálne robíte?
- Fajčím! (smiech - ukáže na cigaretu v ruke)
To vám asi nepridá na zdravotnom stave…
- O fajčiaroch sa hovorí, že sú to ľudia, ktorí nevedia prijímať partnerskú lásku.
Ale čo?
- Áno, umelo si cigaretou dodávajú teplo srdcu.
Úprimne, pri tom počte fajčiarov, čo poznám, by toľkí ľudia mali prázdne srdce?
- Zavreté.
A vy ho máte zavreté?
- Možno áno.
To by ste už mohli vedieť.
- Ešte nemám osemdesiat.
Ste štyridsiatnik, pre chlapa najlepší vek…
- Poviete mi v čom?
Ježišmária, že v čom! Človek už má skúsenosti, nadhľad, prehľad, veľké deti. Jasno v tom, čo chce, no hlavne v tom, čo nechce...
- Ale áno. Ženy v mojom živote určite zablokovali veľa miesta. Negatívne. Srdiečko sa nejak uzavrelo, púšťa tam len deti, občas partnerku… Ale má tam rezervy.
Láska je ale dôležitá.
- Ale ja svoju partnerku veľmi ľúbim, aj keď nežijeme spolu. Sme presne ten učebnicový príklad, kedy chlap podvedome chce mať "navrch", no žena ho valcuje v každom smere. Tak som sa zamýšľal nad tým, odkiaľ pramení tento pocit, ktorý v každom chlapovi je. Čítal som, že je to tisícročný komplex mužov z toho, že nevedia priviesť na svet život. Preto sa chlap vystatuje svojou silou, koľko vie zarobiť a to je úplne prd proti žene, ktorá je citlivejšia, vníma všetky energie úplne presne. Chlap nemusí povedať pol slova a žena ho prečíta kompletne. A tým nám pridáva ďalšie komplexy. Buď to ten chlap zvládne alebo nie.
Ale vy nie ste zakomplexovaný…
- To nie je komplex.
Je to postoj?
- Učili nás odmalička, že chlap je ochranca. Úplne zle.
Ale nehovorme len pesimisticky…
- Prejdime k sexu (smiech)
Nie, k peniazom… Úraz vás odstrihol od príjmu, žijete z invalidného dôchodku. Ako to zvládate?
- Je to náročné. Od štátu dostávam 120 eur.
Dabing momentálne robiť nemôžete pre problémy s rečou. Budete sa živiť masírovaním?
- Paradoxne, úraz sa mi stal noc pred záverečnými skúškami.
Z čoho teda žijete?
- Z lásky.
Ale no! Veď ste ma presviedčali, že máte srdce zavreté.
- Hlavne sa vykryštalizovali kamaráti. Perfektný je Števo Kožka, ktorý mi dal už druhú malú postavu v muzikáli na Novej scéne. Som v kolektíve, mladí sú úžasní, nadupaní. Keby mi ponúkol postavu Pinky-Pinkyho pred dvomi rokmi, tak ho pošlem viete kam…
Vážite si dnes maličkosti?
- Určite.
A možno vám robia väčšiu radosť ako tie veľké veci kedysi.
- Presne. Nedávno som išiel so synmi na splav po Malom Dunaji. To bol pre mňa orgazmus!
Aká je nádej, že sa vám reč vráti do normálu? Hoci, nebadám, že by to bolo také zlé, ako ste mi to opisovali.
- To je ako keď si dáte päť poldeci. Tvrdá huba. Už to bolo aj lepšie, len to chce tréning. A to mne sa nechce. Som lenivý. Ale vravím, že všetko je presne také ako má byť.
Hlavne, aby ste boli so životom spokojný.
- Ja som absolútne spokojný!
