Gabika Marcinková z markizáckych Mileniek: Kedysi mala psychické problémy, teraz bojuje s niečím úplne iným

Musím povedať, že od začiatku sme mali pocit, že to môže byť výnimočný projekt. Na každej zložke si celý tím dal naozaj záležať. Či to už bolo herecké obsadenie, kostýmy, alebo lokácie. Neviem, či je sledovanosť taká, ako sa očakávalo, ale ja mám z toho seriálu veľkú radosť.

Neočakávala som nič, pretože sme si boli všetci vedomí, že to nie je seriál pre každého.

Táňu Pauhofovú mám veľmi rada. Je pre mňa už niekoľko rokov hereckým vzorom. So Zuzkou Norisovou som hrala v divadle a tiež ju mám veľmi rada. Antóniu som nepoznala, ale od prvého stretnutia som vedela, že to bude dobré, takže som sa na to všetko veľmi tešila.

Nie. Neznášam to. Je to však daň za to, že robím túto prácu. Obdivujem to aj na iných hercoch, ak sa k týmto scénam vedia postaviť profesionálne. Ja som sa totižto nikdy neobliekala výstredne, nikdy som nechcela pôsobiť extravagantne a odhaľovať sa viac, ako treba. Chcem byť jednoducho najnenápadnejšia na svete. Tieto erotické scény sú pre mňa vždy výzva. Nepáči sa mi, keď sa na takýchto šteklivých scénkach robí reklama seriálu typu „Pozrite sa vtedy a vtedy na tú a tú, bude tam vyzlečená donaha.“ Ale s tým už asi nič nenarobím a musím sa s tým zmieriť.

S hercom, s kameramanom a s režisérom si povieme dopredu, ako to bude prebiehať. Kto, kde , koho, kedy chytí a potom herci celí nervózni to musia zahrať najlepšie, ako vedia. A postupne sa do toho dostane humor, čo celú situáciu výrazne uľahčuje.

Berie to podobne ako ja, že je to nepríjemná súčasť môjho povolania, ktoré som si vybrala a ktoré mám rada pre mnohé iné veci. S týmto sa jednoducho musíme obaja zmieriť.

Rešpektuje to.

Viackrát som chodila s hercami a áno, bola som vyrovnaná s tým, že majú aj takéto scénky. Impulz pre žiarlivosť by bol pre mňa určite iný. Ale to len preto, lebo viem, čo pri scénkach zažívam.

Zistila som, že sa mi dobre hrajú také nesmelé, skromné dievčatá, teda opak toho, čo stvárňujem v Milenkách. Musím však povedať, že čím vzdialenejšie sú mi postavy, ktoré hrám, tak tým viac si to užijem a o to lepší pocit z toho potom mám.

Žiaľ, toto už nie je v mojich rukách. Kuchyňa bola totižto nakrútená pred rokom a pol, do vysielania sa z nejakého dôvodu dostala až teraz. Mám ešte natočené dva filmy. Chvíľku si dám oddych, nech nie som na televíznych obrazovkách (smiech). Situácia je však taká, že hercov je málo, a keďže sa začínajú nakrúcať dobré veci a chceme si zahrať, tak, bohužiaľ, herci sa musia opakovať.

Je to relatívne. Jednak produkujeme veľa seriálov, a keď sa niekde objaví nová tvár, hoci ich vítame, nie vždy funguje. Povedala by som to takto - na malé Slovensko je tu veľa kvalitných hercov, ale na to, koľko točíme, sa to nestihne zaplniť, a preto sa pomerne často opakujú tie isté herecké tváre.

Na Veľkú noc alebo na Vianoce rada niečo napečiem, ale to je tak všetko. A ak varím, tak to musí byť hotové do piatich či desiatich minút. Väčšinou je to teda zelenina, syry či vajíčka. Nič zložité. Mám však ambíciu zlepšovať sa vo varení. Zobrala som si muža, ktorý je geniálny kuchár, čo je na jednej strane aj zlé, pretože ma to vedie k lenivosti, keďže väčšinou on varí. Len mu pomáham, ale chcem to zmeniť. Zatiaľ mám iné priority. Viac cvičiť, behať, čítať knihy a rozmýšľať nad postavami.

Chrbticu mám postavenú tak, že mi tlačí na isté nervy, ktoré spôsobujú, že mi do nôh vystreľuje bolesť. Dalo sa to liečiť posilňovaním, ale keďže som vedela, že nie som žiadny špeciálny talent, tak som s tým skončila. Denne mi totižto zaberalo tréning zaberal aj niekoľko hodín, a povedala som si, že ten čas chcem venovať radšej niečomu inému, a tak som sa potom dostala k herectvu. To bol totižto môj sen.

Práve naopak. Odhovárali ma. Vraj na to nemám povahu. Ešte v piatej triede na základnej škole som však skúsila dramatický krúžok, ktorý vôbec nesplnil moje očakávania, a tak som odišla. Odmalička som túžila hrať dramatické situácie, nie nejaké básničky a herectvo, ktoré je typické pre ľudové školy. Na strednej škole som sa opäť odhodlala a šla na dramatický. Začala som hrať v jednom ochotníckom divadle a až v treťom ročníku na gymnáziu som si povedala, že skúsim herectvo. Definitívne to bolo až vtedy, keď ma prijali na Vysokú školu múzických umení. Vtedy som si povedala, že je tam nádej, že raz budem dobrá.

Ako farmaceutku. Vraj je to také pokojné, čisté prostredie a tvrdili mi, že potrebujem pokoj pre svoj život. Sčasti mali pravdu, sčasti ma zase neodhadli.

Mám veľmi rada samotu, takže som doma ticho, čítam knihy alebo si idem s mužom zašportovať. A povahovo sa neviem opísať. Keď sa totižto povie introvert, tak viem, že niekedy viem byť aj extrovert, keď sa povie, že nesmelý človek, tak viem byť aj veľmi odvážna, keď sa povie inteligentný, tak niekedy viem zareagovať tak hlúpo, až sa sama začudujem. Mám jednoducho jednu aj druhú stránku asi z každej vlastnosti. A myslím, že väčšina z nás to tak má, akurát nás život učí odhaľovať viac jednu alebo druhú.

Raz ma jeden kolega upozornil, po prvom prenose OTO, kde ma nominovali ako Objav sezóny, že som pôsobila veľmi stroho a že si mám na to dávať pozor, pretože ľudia o mne začnú hovoriť, že som namyslená. Pretože to kedysi hovorili aj o ňom. Prežívala som však len obrovský stres z toho, že ak cenu dostanem, budem si musieť ísť po ňu a budem musieť niečo povedať. A to vraj nepôsobilo veľmi dobre. Takže to ani nebolo o tom, že som sa niečo o sebe dozvedela, ale len rada od kolegu. Takže teraz sa vo všetkých reláciách usmievam od ucha k uchu, napriek tomu, v akom veľkom strese som. (smiech).

Viem, že to prejde, že to prebojujem a budem mať potom z toho dobrý pocit. Myslela som si, že sa to bude zlepšovať, preto som aj prijímala mnoho ponúk do relácií, ale nezlepšilo sa to. Pomaly začínam odmietať takéto vystúpenia v reláciách a venujem sa už len herectvu, pri ktorom nemám stres.

Dozvedela som sa to až od novinára, ktorý mi volal a spýtal sa ma, čo ja na to. O ničom som nevedela. Viem si to však logicky zdôvodniť. Bola som v ten rok, keď ma vyhlásili, vo viacerých zahraničných filmoch a myslím si, že si ma náhodne „vygúglili“ a náhodne ma tam aj zaradili. Osobne si myslím, že určite nepatrím medzi 100 najkrajších tvárí sveta (úsmev). A dokonca ani Slovenska (smiech).

V zásade nie. Aj keď je príjemné, keď niekto povie, že som pekná, a čím viac ľudí mi to hovorí, tým viac tomu verím. Ale nikdy som si to o sebe nemyslela. Dokonca som mala aj psychické problémy. Nie síce vážne, ale typické, ktorými prechádza väčšina dievčat v puberte a tesne po. A hlavne som vždy chcela byť dobrá herečka, nie pekná herečka.

Vôbec nie. Kam môžem, tam chodím nenalíčená. Ale ak sa už dlho nelíčim a vidím sa v zrkadle „v tej horšej forme“, tak potom sa zase rada nalíčim.

Mám úplne inde priority. Rada by som sa pekne obliekala a chodila na nákupy, ale je mi ľúto vecí, ktoré mám, pretože ich nechcem vyhadzovať, a je mi aj ľúto zase kupovať zbytočne nové veci. V skrini mám totižto veci, ktoré som nosila ako 14-ročná a aj to mi je ľúto vyhodiť (smiech).

Keď sa narodila, dosť som na ňu žiarlila a aj som to dávala najavo. Mala som tri roky a ona jeden. Potom sme mali obdobie, keď sme si boli veľmi blízke a teraz sme si zase vzdialenejšie. Ale to len preto, lebo som v Bratislave a ona v Prešove. Keď sa stretneme, je to úžasné. Má už tri deti, ktoré mám veľmi rada, takže sa vždy teším aj na ne.

Áno, je to pravda. S manželom sa veľmi tešíme a všetky detaily si chceme zatiaľ nechať pre seba.

Veľmi som chcela začať vystupovať pod manželovým priezviskom, ale bolo mi naznačené zo strany mojich agentov, že aj pri tých pár veciach, ktoré sa mi v zahraničí podarili, je nádej, že to u niekoho zarezonovalo, a tým pádom by som si mala kvôli svojej práci v zahraničných produkciách meno nechať. A keďže sa považujem aj za produkt svojich agentov, ustúpila som. Občas to ľutujem, ale už sme sa takto rozhodli, takže to nechávam tak.

Zo začiatku nie, pretože sa neviem na seba pozerať, respektíve nemám z toho potešenie. Videla som prvé tri časti, ktoré sme pozerali aj s producentkou a s dievčatami. Potom som to dlho nechcela vidieť, pretože som mala pocit, že som tam úplne zlá. Ale potom som si pozrela zvyšné časti prvej série, potom dokonca ďalšie a postupne som sa dokázala odosobniť a pozrieť si to ako divák. A potom ako herec, ktorý je hrdý na to, že môže byť súčasťou takého projektu.

Som, ale viem sa aj pochváliť. Teda učím sa to. Napríklad za Milenky sa chválim, pretože sa vôbec nestotožňujem s postavou, ktorú hrám a musela som pri nej prekonať veľa neistôt. Keď som sa pri natáčaní v kabínke vyzliekla a mala som vystúpiť pred štáb, myslela som, že sa zrútim. Ale o to má človek väčšiu radosť, že prekonal sám seba.