FOTO Spevák Robo Mikla: PRVÝKRÁT nás pustil do svojho BYTU! Pozrite, v TOMTO bunkri žije

Roba Miklu spoznalo celé Slovensko v roku 2004 vďaka historicky prvej slovenskej Superstar. Už tam sa prejavoval ako rebel a mal problémy s alkoholom. Pre ten dokonca zo šou odstúpil. Všetko sa zmenilo počas jeho pobytu na východe Slovenska, kam sa presťahoval za hudbou. A osudovo sa zamiloval. Jeho vtedajšia láska však sadla do lietadla a vystúpila v New Yorku. Krátko nato ju Robo nasledoval. V Amerike robil na stavbách, zvučil veľké sály, a čo je hlavné, prestal piť. Teraz v júni to bolo presne desať rokov.
„Odvtedy som sa alkoholu nedotkol. S tým, ako som vyriešil svoju závislácku krízu, som v princípe spokojný, už sa s tým neborím, som nastavený inak,“ hovorí. V roku 2015 sa vrátil domov. Umierala mu adoptívna mama, ktorú živú nezastihol, ale zostal s adoptívnym otcom, ktorý je už na dôchodku.

A tak si začali v trojizbovom panelákovom byte v Žiari nad Hronom, kde má každý svoju izbu a spoločnú obývačku, nažívať spolu. Alebo vedľa seba?
„Toho, že začnem piť, sa už môj adoptívny otec nebojí. Strach mával, keď som sa niekde zabudol na tri dni a nedal mu o sebe vedieť. V tomto som sa polepšil,“ vysvetlil nám Robo vo svojej izbe – bunkri. Ten má tiež svoju históriu. Po návrate do Žiaru nad Hronom sa s chuťou pustil do koncertovania. Mesto ho vítalo s otvorenou náručou, od starostu dostal Klinec – ocenenie starostu za 25 rokov v kultúre. Mal veľmi dobrú kapelu a priestor v miestnom kulturáku, kde tvoril. Dnes nemá nič – s kapelou a vedením kulturáku sa rozkmotrili, pred rokom starostovi vrátil ocenenie. Kam však umiestniť množstvo nástrojov a techniky?
„Počkajte, odložím vysávač,“ víta nás v chodbe pred vstupom do izby. „Za to, ako to tu teraz vyzerá, môže vaša návšteva,“ smeje sa. „Ešte pred štyrmi dňami tu bola jedna obrovská kopa všetkého,“ ukazuje na priestor pod poschodovou posteľou. Má tam ležanie, všetky nástroje, počítač, len kopák sa mu sem už nevošiel a tróni v obývačke.

Ešte stále ho vie rozčúliť, keď mu niekto povie, prečo sa normálne nezamestná. V prvom rade sa chce živiť hudbou, čo sa mu teraz konečne začalo aj dariť, ale v hre je aj zdravotný problém.
„Mám degeneratívne ochorenie chodidiel, ktoré som zrejme zdedil po biologických rodičoch. Pýtal sa ma na to aj ortopéd, hovorím, netuším, nepoznám ich. Nevydržím dlho chodiť ani stáť, jediné, čo ma zachraňuje, sú kvalitné topánky so špeciálnymi vložkami.“ Okrem zdravia ho ešte krátko pred decembrovou SuperStar, v ktorej mal vystúpiť s kolegami z prvej série,  trápili naozaj silné depresie. Aj to bol dôvod, prečo sa vtedy na pódiu neukázal.

„Covid bolo ako svetlo, beží deň, zrazu bum, niekto vypne svetlo a po 30 sekundách príde, zapáli a všetko je inak. Ja som sa tak cítil dva roky. Takže som z toho utekal svojím spôsobom, no a už som zistil, že už netreba, že sa zase dá niečo robiť. Na to som čakal, kým sa spamätá systém, taký som bol vyplašený, rovno to poviem, vyplašený z toho, čo sa ide diať, do toho vojna, Rusi, v sr*čkách som bol z toho, plakal som tu po večeroch. Tie správy, ja to viem precítiť, mater tam stráca… nejdem ani pokračovať. Takto som plakával do vankúša z dvoch vecí – z filmov v NewYorku, mne pustíš zábery z New Yorku, navyše také, kde to poznám, a čau, potom so mnou nie je dlho reč,“ priznáva chlapsky.