„Keď som jeho manželke Katke posielal kondolenčnú esemesku, na jej konci bolo: Katka, bol to frajer! Paľo Traubner bol frajer v tom najlepšom význame slova. Bol nesmierne ľudský a vzdelaný. Kritizoval ma, keď som nechodil na kontrolu. Vždy mal pre každého povzbudivé slovo. To, čo odznelo aj na poslednej rozlúčke, že nebola recepcia bez Paľa Traubnera, to je svätá pravda. Bol to vážny, ale veselý človek. Raz bol v mojej delegácii, keď sme boli na štátnej návšteve v Tel Avive a videl som, k akému rešpektu sa teší nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Nikdy na neho nezabudnem," povedal nám Dzurinda.

„Jeho stálym pacientom som nebol, ale keď cítil, že mám problém, viete, vo funkciách sa človek často cíti ,dobitý‘ a unavený, hovorieval mi, príď, kuknem ťa! Naháňal ma s kladivkom (smiech). Ale, chvalabohu, jeho odborné služby som nikdy nepotreboval. Naposledy sme sa videli, keď ho ešte čakala prvá amputácia nohy. A napriek tomu, že bol židovského vyznania, vždy mi napísal na Vianoce a na Nový rok," dodal.

„S profesorom sme sa poznali ešte počas univerzitných časov. Poznali sa aj naše rodiny. Pohrebom sa priateľstvo nekončí, Paľko ostáva naďalej v spomienkach. Som rád, že som ho mohol prísť vyprevadiť na poslednej ceste. Rodine želám, aby znášala túto ťažkú chvíľu, aby všetci na neho spomínali v dobrom. Sem-tam sme sa stretávali v štátnej nemocnici. Naposledy sme sa videli, keď Slovenská národná banka robila akciu, kde bol aj Paľo. Ja, nevediac, čo sa stalo, som sa ho opýtal, keď ho manželka Katka tlačila na vozíku, prečo sa nepostaví. Odpovedal mi, že veď ja už nemám jednu nohu. Žartovali sme do poslednej chvíle. Veľmi rád žartoval.”

„Prežili sme spolu v nemocnici na Mickiewiczovej veľa času, keďže som mal veľa zranení. Bol som divoký chlapec. Pán Traubner sa stal mojím druhým otcom. Keď ma ,prášili‘ za divoké jazdy na ľade, vždy som prišiel za ním a dal ma trošku do laty – ľudsky, elegantne. Bol veľký psychológ, ale aj veľký človek. Vedel poradiť, aj ma pochváliť. Hlavne si spomínam na krásne časy, keď sme chodili autom do divadla do Nitry a po ceste sme sa mohli dobre porozprávať. Bol to pán profesor, pán doktor, pán odborník, pán psychológ. Všetko to najväčšie ,P‘. Keď som sa dozvedel, že zomrel, veľmi ma to zasiahlo. Dve noci som nespal. Rozrušilo ma to. Aj preto, že odišiel veľký človek. Nech mu je zem ľahká, lebo takéhoto velikána nenájdeme. Preto ho všetci mali radi," prezradil nám Golonka.

„A nesmieme zabudnúť ani na manželku Katku, ktorá ho na tejto ceste viedla. Nech mu je zem ľahká, je mi veľmi smutno, vám poviem, aj slzy mi vyskočili. Pred 10 dňami sme spolu telefonovali. Hovoril so mnou optimisticky. Bol som odcestovaný, on už ležal v nemocnici, povedal som mu, že ho prídem pozrieť. Už som to nestihol. Veľmi ma to mrzí," dodal.

„Naposledy sme sa videli, keď už ležal v nemocnici. Bol som na kontrole s mamou. Dala sa do poriadku aj s pomocou pána profesora Traubnera. Keď som s ňou bol na kontrole, tak mi povedali, že leží na oddelení srdcovo-cievnych chorôb. Bol som ho pozrieť. Vtedy som netušil, že to bude naposledy. Chcem povedať, že to, čo odznelo na pohrebe, je naozaj pravda – bol lekárom 24 hodín denne. Keď ste mu zavolali o desiatej večer, riešil váš problém. Neviem, či by som na prstoch jednej ruky našiel toľko lekárov a takého obetavého človeka, akým bol on. To bola jeho hlavná základná životná filozofia – pomáhať. Tú splnil do bodky a do posledného dychu.”

KTO VŠETKO PRIŠIEL NA POHREB PAVLA TRAUBNERA, SI POZRITE V GALÉRII >>