FOTO Pavel Traubner (†83): Od jeho smrti uplynuli tri mesiace! Prečo stále nemá pomník?

Budú to presne tri mesiace, keď Pavel Traubner zomrel po tom, ako ho hospitalizovali v nemocnici. „14. novembra nás krátko pred polnocou navždy opustil prof. Pavel Traubner, popredný slovenský neurológ, ale predovšetkým veľký človek a osobnosť, ktorá v posledných 30 rokoch v sebe zosobňovala ducha, JIDIŠKEIT a identitu slovenskej židovskej komunity,“ znel v novembri smutný oznam Československej židovskej televízie tachles tv. Špičkový neurológ bojoval roky so silnou cukrovkou. Následkom toho mu na Vianoce v roku 2019 amputovali pravú nohu. Odvtedy mal zdravotné ťažkosti a trápila ho už aj druhá končatina. A ako sme sa dozvedeli po jeho smrti, pár dní pred úmrtím mu mali údajne amputovať aj druhú nohu. Jeho stav bol však vážny a hoci operáciu prežil, o pár dní prišla zdrvujúca správa.

Na poslednej rozlúčke ho odprevádzalo cca 300 ľudí vrátane celebrít a politickej špičky. Manželka Katarína, s ktorou boli zobratí od októbra 1974, si tak musí zvykať na život bez celoživotnej lásky. „Tá strata je stále veľmi bolestivá. Hlavne predstava, že sa s ním už nikdy nebudem môcť porozprávať o bežných veciach, starostiach, podeliť sa s radosťami, klebietkami a spolu sa zasmiať. Je to stále pre mňa bolestivé až kruté,” povedala nám so smútkom v hlase vdova Katarína, ktorej sú v tieto náročné dni najväčšou oporou jej dve dcéry Ronnie a Wanda a vnúčatá.

„Dcéry ma pravidelne navštevujú. Zdieľame spolu každodenné radosti, starosti. Ale viete, počas večerov som sama, nemám sa s kým deliť o moje myšlienky – je to pre mňa veľmi smutné. Boli sme spolu 56 rokov, od svadby 51 rokov. Celé moje štúdium sme spolu prežívali. Manžel na mňa dohliadal, aby som sa učila. Celý život mal nado mnou ochranný plášť, ktorý teraz už nie je. Máme množstvo zážitkov. Manžel často cestoval na zahraničné kongresy, kde ma so sebou pribalil. Žili sme veľmi intenzívny spoločenský život. Aj sa nás ľudia na to často pýtali. Manžel to mal veľmi rád. Nabíjalo ho to energiou. Bol vynikajúci lekár, prednášal aj študentom. Keď potreboval nabiť baterky, išli sme na spoločenské podujatie,” hovorí s tým, že od jeho straty nenašla silu, aby si vyrazila napríklad do divadla.

„Mám veľa spomienok, ale cez tú bolesť neviem ani nad tým rozmýšľať alebo o tom rozprávať. Je to stále čerstvé. Je to pre mňa nenahraditeľná strata. S určitosťou môžem povedať, že to nikdy neprebolí. Možno niekedy, ale neviem kedy, sa naučím s touto bolesťou žiť. Zatiaľ som nenašla v sebe silu ísť bez neho na spoločenské podujatie či do divadla. Bola som iba v Seredi v Múzeu Holokaustu na uctení Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu na výstave na jeho počesť a ešte som bola v Šaštíne, kde rekonštruujú starú synagógu. Toto sú jediné udalosti, kde som sa odhodlala ísť,” hovorí. Ako vyzerali ich posledné spoločné dni? „Manžel bol v nemocnici, odkiaľ sa už, žiaľ, nevrátil. Viac by som o tom nechcela hovoriť, je to pre mňa veľmi bolestivé,” netají sa.