Markíza, dá sa už pokojne povedať, bola ako váš druhý domov. Prežili ste tam neuveriteľných 26 rokov. Prečo odrazu taká radikálna zmena a odchod do RTVS?
„Hovorí sa, že človek by mal zmeniť svoju pracovnú rutinu každých 5 – 7 rokov. Vraj je to nielen normálne, ale aj žiaduce. V samotnej podstate som ju menil, ibaže u toho istého zamestnávateľa. Najprv Televízne noviny, potom Paľba, Krimi SK, Lampáreň, Reflex... Zakaždým iný štýl práce, ale rovnaká adresa. Dvadsaťšesť rokov som chodil do Markízy okolo krematória, až som si vravel: Paťo, tu raz predčasne odbočíš doprava a tuto spočinieš. Budeš to mať hneď po ceste do práce, takže si to nejako naplánuj... (smiech) Často sa mi stávalo, že som chcel ísť do neďalekého obchodného centra, ale ja – už ,zblbnutý' a zamyslený – som precitol až na markizáckom parkovisku. Paťo, veď sem si teraz nechcel ísť... (smiech) Zmena bola pre mňa nepredstaviteľná. Pred Markízou som pôsobil v komerčnom rádiu, na trnavskej radnici, v okresných novinách, ale bolo to vždy iba na niekoľko rokov, popri štúdiu, bol som vtedy mladé ucho a zmeny boli súčasťou hľadania toho pravého, čo ma bude v živote baviť a napĺňať. Našiel som to po príchode do Markízy. Stál som pri jej zrode, prežil jej slávne i turbulentné roky, Markíze som odovzdal svoje srdce, súkromie, všetko... Bol som s ňou prepojený pupočnou šnúrou a 26 rokov som prakticky nič iné nepoznal..."
A tá pupočná šnúra sa po 26 rokoch odrazu pretrhla...
„Bolo to ťažké. Nové ponuky prichádzali stále. Do iných médií aj mimo mediálneho sveta, do politiky... Prichádzali, odchádzali. Vždy som sa im potešil, ale vždy som to uzavrel s tým, že v tej Markíze mi je dobre. Nikdy som na žiadne ponuky nereflektoval. A to aj preto, že som si nevedel predstaviť, že odtiaľ odídem. Navyše, mal som tam úžasné medziľudské vzťahy s kolegami. Nielen s redaktormi a moderátormi, ale aj s kameramanmi, so zvukármi, s režisérmi, so strihačmi, s kostymérkami, maskérkami, esbéeskármi či pani upratovačkou – rokmi narastali a silneli. Pre mňa bolo v minulosti ťažké už len prejsť zo spravodajstva do publicistiky v rámci Markízy. A opustiť zrazu všetkých bolo mimoriadne ťažké. A, samozrejme, odísť z miesta, kde poznáte každý fľak od kávy na koberci do nového, nepoznaného, z istoty do neistoty... Tieto pocity pozná asi každý..."
Prečo ste tie ponuky začali odrazu vnímať od apríla minulého roka?
„Reflex som moderoval už 9 rokov. Cítil som, že opäť prišiel čas sa niekam posunúť. No v rámci Markízy som už priestor nevidel. Pomaličky sa zbierali ďalšie dôvody na zmenu. Za ponuky zvonka som dovtedy vždy zdvorilo poďakoval, no v tom apríli som sa začal pýtať sám seba, či neprišiel ten správny čas, aby som sa nimi nezačal zaoberať hlbšie. Mal som viacero stretnutí, mesiace som zvažoval, čo a ako, na papier som si písal plusy a mínusy, no vždy som to roztrhal, pretože Markíza mala vždy tých plusov viac. Veď som v nej strávil viac ako polovicu svojho života. A potom som sa stretol s novým generálnym riaditeľom RTVS Ľubošom Machajom. A či už to bola jeho charizma, jeho predstavy, skrátka, už na prvom stretnutí ma veľa vecí presvedčilo. Ponuka RTVS bola, na rozdiel od tých ďalších, absolútne komplexná a obsahovala všetky tri veci, po ktorých som túžil – ďalej sa venovať moderovaniu, charitatívnej aj pedagogickej práci. Ponuka odovzdávať svoje skúsenosti bola pre mňa poctou. Bol som neskutočne šťastný, keď som dostal ubezpečenie, že popri pôsobení na obrazovke budem mať priestor aj pre moje srdcovky – občianske združenia, v ktorých pôsobím. A keď zaznela predstava, že by sme mohli založiť na pôde RTVS jej vlastnú nadáciu, bolo rozhodnuté."
Z čoho ste mali najväčšie obavy?
„Niektoré veci veľmi prežívam. Začali ma zožierať myšlienky, ako ma v tej RTVS prijmú? Mal som pred tým obrovský rešpekt. Do RTVS som prvé týždne chodil so stiahnutým žalúdkom. No bol som milo prekvapený. S odstupom času môžem povedať, že to bolo veľmi fajn a všetkým novým kolegom za to veľmi pekne ďakujem. Je mi s nimi dobre, v RTVS pociťujem úctu aj dôveru. Kolegovia boli vrúcni a pomohli mi celým procesom aklimatizácie. Jediné, čo im môžem vyčítať, že až po mesiaci mi ukázali, že v RTVS máme aj druhý bufet... (smiech)
