FOTO Patrik Herman vo veľkej SPOVEDI: O odchode z Markízy, pomeroch v RTVS a o VYHRÁŽKACH mafie

Markíza, dá sa už pokojne povedať, bola ako váš druhý domov. Prežili ste tam neuveriteľných 26 rokov. Prečo odrazu taká radikálna zmena a odchod do RTVS?
„Hovorí sa, že človek by mal zmeniť svoju pracovnú rutinu každých 5 – 7 rokov. Vraj je to nielen normálne, ale aj žiaduce. V samotnej podstate som ju menil, ibaže u toho istého zamestnávateľa. Najprv Televízne noviny, potom Paľba, Krimi SK, Lampáreň, Reflex... Zakaždým iný štýl práce, ale rovnaká adresa. Dvadsaťšesť rokov som chodil do Markízy okolo krematória, až som si vravel: Paťo, tu raz predčasne odbočíš doprava a tuto spočinieš. Budeš to mať hneď po ceste do práce, takže si to nejako naplánuj... (smiech) Často sa mi stávalo, že som chcel ísť do neďalekého obchodného centra, ale ja – už ,zblbnutý' a zamyslený – som precitol až na markizáckom parkovisku. Paťo, veď sem si teraz nechcel ísť... (smiech) Zmena bola pre mňa nepredstaviteľná. Pred Markízou som pôsobil v komerčnom rádiu, na trnavskej radnici, v okresných novinách, ale bolo to vždy iba na niekoľko rokov, popri štúdiu, bol som vtedy mladé ucho a zmeny boli súčasťou hľadania toho pravého, čo ma bude v živote baviť a napĺňať. Našiel som to po príchode do Markízy. Stál som pri jej zrode, prežil jej slávne i turbulentné roky, Markíze som odovzdal svoje srdce, súkromie, všetko... Bol som s ňou prepojený pupočnou šnúrou a 26 rokov som prakticky nič iné nepoznal..."

A tá pupočná šnúra sa po 26 rokoch odrazu pretrhla...
„Bolo to ťažké. Nové ponuky prichádzali stále. Do iných médií aj mimo mediálneho sveta, do politiky... Prichádzali, odchádzali. Vždy som sa im potešil, ale vždy som to uzavrel s tým, že v tej Markíze mi je dobre. Nikdy som na žiadne ponuky nereflektoval. A to aj preto, že som si nevedel predstaviť, že odtiaľ odídem. Navyše, mal som tam úžasné medziľudské vzťahy s kolegami. Nielen s redaktormi a moderátormi, ale aj s kameramanmi, so zvukármi, s režisérmi, so strihačmi, s kostymérkami, maskérkami, esbéeskármi či pani upratovačkou – rokmi narastali a silneli. Pre mňa bolo v minulosti ťažké už len prejsť zo spravodajstva do publicistiky v rámci Markízy. A opustiť zrazu všetkých bolo mimoriadne ťažké. A, samozrejme, odísť z miesta, kde poznáte každý fľak od kávy na koberci do nového, nepoznaného, z istoty do neistoty... Tieto pocity pozná asi každý..."

Prečo ste tie ponuky začali odrazu vnímať od apríla minulého roka?
„Reflex som moderoval už 9 rokov. Cítil som, že opäť prišiel čas sa niekam posunúť. No v rámci Markízy som už priestor nevidel. Pomaličky sa zbierali ďalšie dôvody na zmenu. Za ponuky zvonka som dovtedy vždy zdvorilo poďakoval, no v tom apríli som sa začal pýtať sám seba, či neprišiel ten správny čas, aby som sa nimi nezačal zaoberať hlbšie. Mal som viacero stretnutí, mesiace som zvažoval, čo a ako, na papier som si písal plusy a mínusy, no vždy som to roztrhal, pretože Markíza mala vždy tých plusov viac. Veď som v nej strávil viac ako polovicu svojho života. A potom som sa stretol s novým generálnym riaditeľom RTVS Ľubošom Machajom. A či už to bola jeho charizma, jeho predstavy, skrátka, už na prvom stretnutí ma veľa vecí presvedčilo. Ponuka RTVS bola, na rozdiel od tých ďalších, absolútne komplexná a obsahovala všetky tri veci, po ktorých som túžil – ďalej sa venovať moderovaniu, charitatívnej aj pedagogickej práci. Ponuka odovzdávať svoje skúsenosti bola pre mňa poctou. Bol som neskutočne šťastný, keď som dostal ubezpečenie, že popri pôsobení na obrazovke budem mať priestor aj pre moje srdcovky – občianske združenia, v ktorých pôsobím. A keď zaznela predstava, že by sme mohli založiť na pôde RTVS jej vlastnú nadáciu, bolo rozhodnuté."

Z čoho ste mali najväčšie obavy?
„Niektoré veci veľmi prežívam. Začali ma zožierať myšlienky, ako ma v tej RTVS prijmú? Mal som pred tým obrovský rešpekt. Do RTVS som prvé týždne chodil so stiahnutým žalúdkom. No bol som milo prekvapený. S odstupom času môžem povedať, že to bolo veľmi fajn a všetkým novým kolegom za to veľmi pekne ďakujem. Je mi s nimi dobre, v RTVS pociťujem úctu aj dôveru. Kolegovia boli vrúcni a pomohli mi celým procesom aklimatizácie. Jediné, čo im môžem vyčítať, že až po mesiaci mi ukázali, že v RTVS máme aj druhý bufet... (smiech)

Kolegovia z vás však musia mať radosť, keďže ste známy tým, že im nakupujete sladkosti.
„Vidím, že informácie sa šíria rýchlo... (smiech) Áno, aj v RTVS som začal vo vykrmovaní kolegov sladkosťami, pretože som mal taký zvyk. Ani neviem, kde sa to vzalo. V Markíze som stále nosil do réžie či redakcie sladkosti a vždy si zo mňa robili zábavu, či to nie je po záruke... (smiech) Hovoril som si, prečo by som s tým mal skončiť iba preto, že som zmenil vstupnú kartičku do práce? A tak zvyšujem hladinu cukru aj v RTVS... (úsmev) Je to možno šialené, ale mňa veľmi teší hlavne to, keď to poteší mojich kolegov."

Už čoskoro začnete moderovať reláciu Občan za dverami. Objavili sa však uštipačné poznámky, že ste to zobrali iba ako cenu útechy a vaše predstavy v RTVS boli celkom iné...
„Po ľudskej, ale aj profesionálnej stránke mi je ľúto, ak sa niečo prezentuje zámerne inak, ako bolo v skutočnosti. Len preto, aby z toho bol bombastický titulok... Moja budúcnosť v RTVS bola od začiatku otvorená. Možností bolo viacero. Budeme vytvárať novú reláciu, zaradím sa do rozbehnutej relácie, bude to spravodajstvo, bude to publicistika? Na stole bolo všetko. V RTVS preferovali, aby som sa stal tvárou občianskej publicistiky, ale dávali mi priestor na to, aby som sa aj ja mohol rozhodnúť. Ja som si to naozaj musel zvážiť, pretože občianska publicistika nie je prechádzka ružovou záhradou. To nie je moderovanie typu, že prídete, odmoderujete a odídete. Vedel som, čo to obsahuje. Zažil som si to 14 rokov v Lampárni. Je to typ relácie, ktorú ani redaktori nemôžu robiť len tak. To sa nedá robiť, ako sa vraví, za čiarku. Občianska publicistika je o pomáhaní ľuďom a je to poslanie. Starosti a trápenia ľudí si nosíte domov a neustále ich riešite v hlave. Žijete osudy tých ľudí, trápite sa nimi, ste na veľmi intenzívnej emočnej hojdačke. Ani ja sa nedokážem odosobniť. Neuveriteľne frustrujúce a zničujúce je aj to, ak neviete pomôcť hneď a každému. To je pre mňa moment, ktorý neviem prekonať a je mi to ľúto. A práve preto som to všetko zodpovedne zvažoval, pretože do toho rozhodne musíte ísť srdcom a dušou, celým človekom...

Prečo musíte na nástup do Občana za dverami tak dlho čakať?
„Pri prestupe do konkurencie, a netýka sa to iba médií, platia isté pravidlá. Vzťahovali sa aj na mňa. Nemohol som sa jeden deň rozlúčiť v Reflexe na Markíze a hneď na druhý deň sa prihovárať z obrazoviek RTVS. Ako každý zamestnanec, aj ja som mal výpovednú lehotu a v rámci takzvanej konkurenčnej doložky niekoľkomesačné obmedzenie objaviť sa ako moderátor v inej televízií. Každá televízia si chráni svoje tváre. Je to bežné. V biznise nie je nezvyklé, že pre konkurenciu nemôžete pracovať aj rok. Uzavrel som s Markízou dohodu a ja si ctím dohody a pravidlá. A ak chcem pôsobiť v občianskej publicistike, o to viac sa to odo mňa očakáva. A tak sme aspoň mali priestor, aby sme zvažovali, čo bude pre mňa a RTVS to najlepšie..."

Ako vás prijali kolegovia z relácie Občan za dverami?
„To bol tiež jeden z dôležitých momentov môjho rozhodovania. Uvedomoval som si napríklad to, že moderovanie relácie je postavené na tom, že sa na ňom každý týždeň podieľa iný redaktor. Čiže pre mňa bola aj toto citlivá otázka, pretože vstupujete do niečoho, čo už je rozbehnuté a ja som do toho kolektívu nechcel vstúpiť ako votrelec. Pre mňa bolo rozhodujúce, ako sa k tomu moji budúci kolegovia postavia. Ďakujem im za ich postoj a za dôveru. Reláciu však čakajú aj ďalšie zmeny a tie sa nedajú zrealizovať zo dňa na deň – zmena vizuálu relácie, obsahové zmeny a plánujeme aj tri reportáže v rámci jednej časti relácie, aby sme pomohli viac ľuďom. Za 20 rokov sa totiž v našej krajine málo zmenilo k lepšiemu! Ľudia majú možno aj viac problémov a starostí. Ide im o život, o zdravie, o strechu nad hlavou, o holú existenciu.“

Počas Lampárne, keď ste riešili problémy Slovákov, musel váš mobil a mailová schránka doslova vybuchnúť žiadosťami o pomoc. Teraz sa to začne odznova. Nemáte z toho trošku obavy, že opäť prídete o časť súkromia?
„Čo myslíte, čo sa udialo, keď sa zverejnilo, že idem do Občana za dverami? Chcem sa aj takto ospravedlniť všetkým, ktorým som ešte neodpísal... Ale chcem upozorniť, že to nikdy nebolo a ani nebude iba o Hermanovi. Je to aj o mojich kolegoch redaktoroch, ktorí sú autormi reportáží. Viem veľmi dobre, aká je to náročná práca a čo všetko obsahuje, lebo sám som bol vyše 15 rokov aktívnym redaktorom. A je to aj o desiatkach ďalších ľudí, ktorí sa na tvorbe relácie podieľajú. Je to tímová práca. Ja budem sprievodcom relácie, ktorého sa budem snažiť robiť čo najlepšie. Teším sa na to, keď sa nám podarí prispieť k tomu, aby bol život nášho diváka aspoň o čosi znesiteľnejší. No uvedomujem si, že prídu aj ťažké momenty.“

Podľa čoho sa vlastne vyberajú témy a podľa akého kľúča sa rozhoduje, koho uprednostniť?
„To je veľmi ťažké. Všetci sú vo výbere úplne slobodní. Nedokážeme spracovať všetky podnety. Stále musíte zvažovať, ktorý si vybrať. Často vám to trhá srdce. Človek ide intuitívne, pocitovo. Ľudia možno nevedia, že oproti ich problému môže byť nejaký iný, ešte vážnejší. Často nejaký problém potrebuje riešenie okamžite! Nepočká ďalšie tri mesiace. No každý redaktor má v tej chvíli rozpracovaných ďalších 10 podnetov a ďalších sto na stole. V tejto krajine totiž máločo funguje, a čo funguje, často nie tak, ako by malo. Ľudia sú bezmocní a ich poslednou nádejou býva často práve takáto relácia. Občan za dverami je na Slovensku prakticky jedinou svojho druhu. Na Slovensku je toľko nespravodlivosti, toľko zla, že je obrovský problém, ktorý z prípadov uprednostniť.“

Len nedávno sa moderátorka relácie Slovenského rozhlasu Sobotné dialógy Marta Jančkárová stala terčom nechutných a vulgárnych útokov od fanúšikov Smeru-SD. Aj vám sa už niekto počas vašej redaktorskej kariéry vyhrážal?
„Najhoršie je, že potom, čo si už Slovensko zažilo, sa to už nemusí skončiť iba pri vyhrážkach... Čo sa mňa týka, najhoršie to bolo v období, keď som pôsobil v Televíznych novinách, v Paľbe a v Krimi SK. V tom čase som sa venoval kriminálnym témam, podsvetiu, problematike vnútornej bezpečnosti štátu, tajnej službe a to boli turbulentné roky. Obdobie mečiarizmu, kedysi mafia prevzala kontrolu nad touto krajinou aj politikmi. To bolo neuveriteľné obdobie. Nebudem sa hrať na frajera, aj mnou vtedy mnoho vecí zamávalo a veľa vecí ma vystrašilo. Vyhrážanie po telefóne bolo bežné. Formy nátlakov boli rôzne. V jeden deň ma chlapci istého bratislavského bosa podsvetia naložili do auta, odviezli do mraziarní a tam mi ich šéf vysvetľoval, ako moje reportáže škodia jemu aj jeho biznisu. Stalo sa mi, že sledovali mňa aj moju rodinu a následne mi zreprodukovali ich program. Inokedy sa mi ohlásili o jednej v noci, že či mám chladené šampanské, pretože práve idú ku mne na návštevu. Pre mňa bolo nepochopiteľné, keď ma sledovala Slovenská informačná služba. Inštitúcia, ktorá nás novinárov mala chrániť, nás sledovala a zisťovala naše kontakty. Vedeli sme to, lebo nás diváci, ktorí nám fandili, vybavili vysielačkami naladenými na ich frekvenciu. Mal som ju položenú na sedadle spolujazdca a počúval som, ako komentujú moju trasu. Bezpečnostné zložky boli absolútne bezzubé a nečinné... A v čase Lampárne to zasa boli kadejaké snahy a nátlak, aby sme napríklad nejakú reportáž neodvysielali. Bolo im jedno, či som autor reportáže alebo nie. Stretli ma raz na pumpe v Budči a vykrikovali tam na mňa tak, že som mal čo robiť. V občianskej publicistike to je skrátka tak. Jednou reportážou si vytvoríte priateľov, ale tou istou reportážou aj nepriateľov.“

Stáva sa vám, že vás ľudia zastavia na ulici a pýtajú si od vás radu alebo na vás hneď vychrlia svoj problém?
„A nielen na ulici. Hocikde... (smiech) Zastavím na červenej, zatrúbi na mňa susedné auto, vodič poprosí, aby som stiahol okienko a začne plamenne rozprávať o svojich patáliách. A pokračuje v tom aj potom, čo zasvieti zelená a ide s vami paralelne a kričí z auta do auta ešte ďalších 5 km... Alebo ste na toalete a vedľa vás cikajúci človek, celý nadšený, že vás vidí a má príležitosť vyrozprávať svoj problém, obráti sa počas vykonávania pôvodnej činnosti celým telom na vás a spustí... (smiech) Toto sú tie veselšie zážitky, no sú aj tie smutné. Napríklad, keď prichádzate neskoro večer z práce domov a priamo pred bytom na schodoch vás čaká mamička s dieťaťom. Je desať hodín večer, ona vás tam čaká od druhej popoludní a so slzami v očiach vás osloví: ,Aj keď nás vyhodíte, môžeme sa s dcérkou u vás aspoň vycikať?‘ A teraz, čo urobíte? Pošlete ich preč? Občianska publicistika je aj o takýchto situáciách...“

V rámci Lampárne bola mimoriadne obľúbená posledná rubrika Lebo medveď. Nezvažovali ste, že by ste ju opäť oživili?
„Nechceme a nebudeme nič kopírovať. V komerčnej televízii sme si mohli dovoliť aj takýto úlet. Ak, tak vymyslíme niečo nové. Hľadáme nápady a uvidím, na čo kolegov nahovorím...“

Aké máte teraz vzťahy s bývalými kolegami z Markízy?
„Stále vynikajúce. Stále sa stretávame, niekedy mám pocit, že sme na káve častejšie ako predtým. Pripravili mi aj rozlúčkový večierok a dostal som krásny darček – zlatý prívesok na pamiatku, ktorý mi bude pripomínať ich, aj veľkú časť môjho života...“

Prečítajte si tiež: