FOTO Moderátorka Andrea Pálffy Belányiová otvorene o chorej dcére: Dopriala jej životnú ZMENU

Televízia JOJ predstavila svoje nové spravodajské štúdiá, ako sa v týchto priestoroch cítite vy ako moderátorka?
– Je to nové, je to veľké a my sledujeme tento priestor už asi rok, odkedy sa začal kreovať. Najprv to bolo stavenisko a neskôr iba taká sivá stena, pýtali sme sa, no čo, kde to bude, ako to bude. Keď sa to pomaličky začalo ukazovať, tak sme sa sem chodili pozerať, aby sme vedeli, ktorý bude náš stôl a kde budeme sedieť. Zistili sme, že nebudeme len sedieť, ale budeme aj stáť (úsmev).

Takže to je asi najväčšia zmena, ale tešíme sa, je to niečo nové, v tom druhom štúdiu sme boli už dlho. Keď-že JOJ-ka mala pri spustení štúdií ďalšie narodeniny, je to taký „samodarček" televízie pre seba a aj pre divákov.

Myslíte si, že toto štúdio ovplyvní kvalitu alebo možno atraktivitu spravodajstva pre diváka?
– Tieto nové LED steny určite dokážu veci, ktoré staré štúdiá nedokázali, takže myslím si, že aj divák tú zmenu uvidí.

Pred časom ste spomínali, že čítačku si musíte regulovať svojpomocne pedálom. Bude tomu tak aj tentoraz?
– Doteraz to vo večerných novinách nebolo, mali sme pani v réžii, ktorá nám to posúvala, ale mali sme to už v štúdiu JOJ 24, kde občas tiež vysielam. No a teraz to bude aj v Novinách, čiže už to bude úplne všade a budeme si to regulovať sami. No je to už taký zvyk, že si to ani neuvedomujeme. Občas sa síce človek tak pozabudne a povie si, ježiš, nemá mi to kto posunúť a musím si to rýchlo „spedálikovať“ ja. V tých opätkoch to bude trošku náročnejšie, lebo doteraz sme to posúvali v pohodlnejšej obuvi, ale tým, že nás bude vidieť celých, musíme nájsť iný sklon, iný uhol, a to bude pre nás zmena. Pre nás ženy, pre chlapov nie.

Čiže problém s koncentráciou u vás nenastáva?
– Budeme ako také cvičené myši, že budeme aj šliapať, aj čítať, aj sa usmievať. Áno, je to dobré, trénujeme si mozog (úsmev).

Aj keď vás na obraze vidíme najčastejšie za „pultíkom”, je vidieť, že ste stále v perfektnej forme. Čo vám pritom pomáha? Je to kombinácia stravy a cvičenia alebo niečo iné?
– Zdravo sa stravujem, ale ako som práve kolegom hovorila, sladkému neodolám, takže ani len nemám ambíciu žiť bez neho. Nepochopím ľudí, ktorí nepotrebujú sladké k životu, ja potrebujem. Gro stravy je však zdravé, hýbem sa trošku, mohla by som viac, ale nemám ten čas a ani nie som taký fanatik, aby som všetok voľný čas trávila športom. To sa mi ani nechce, nie je to pre mňa hlavný zmysel života, aby som sa len hýbala, nie som ten typ.

Darí sa vám udržiavať rovnováhu medzi prácou a rodinou?
– Snažím sa. Usilujem sa dodržiavať aj tú stravu, aj cvičenie, rodinu a prácu.. Človek to tak vylaďuje, ale nerobím to programovo, robím to prirodzene, každý deň, ako to ide. Niekedy, keď mám viac voľna, tak to využijem inak, sú dni, keď som buď v práci, alebo riešim niečo s dcérou, záleží to od toho, aký je deň.

Spomínate vašu dcérku Saskiu, ako sa má? Musí byť náročné starať sa o choré dieťa, ako to zvládate vy?
– Je to ťažké. Podľa mňa sa to ľahšie zvláda rodičovi, ktorý má vo svojom vnútri prirodzene optimistickú a pozitívnu povahu, ktorú ja mám odmlada, ale, samozrejme, je to náročné, nebudeme sa tváriť, že nie. Taká tá osveta u ostatných ľudí, ktorí nemajú choré deti, by mala byť v tom, aby učili svoje deti k tolerancii. Veľa hovoríme o inklúzii, integrácii, ale reálne vidíte, že sú deti, ktoré sa nikdy nestretli s dieťaťom, ktoré nie je zdravé a nevedia reagovať.

Možno by bolo dobré viesť zdravé rodiny a zdravé deti k tomu, že nie každý mal toľko šťastia a že na také deti netreba či už zazerať, alebo si z nich robiť žarty. Toto by pomohlo rodičom, ktorí majú choré deti. Nemyslím si, že všetko by sa malo integrovať, niekedy je tým deťom dobre medzi sebou, lebo občas zdravá detská populácia je vyslovene zlá.

Je niekto, kto vám so Saskiou pomáha?
– Určite, mám opatrovateľku, tým, že mám celú rodinu v Košiciach, tak mám dve babysitterky. Jedna je zdravotná sestra a druhá je učiteľka z našej špeciálnej školy. A keď presne takto, že som po večeroch, poobede v práci, tak Saskia je s nimi a ona ich miluje.

Je to aj dobré, lebo má už 17 rokov a keby bola nonstop 17 rokov iba so mnou, tak to dieťa by malo ponorku. Tak ako som si dlho nevedela predstaviť robiť večer a nebyť to poobedie s ňou, tak si myslím, že to neprekáža, lebo aj ona má aspoň zmenu. Je s inými ľuďmi, robí iné aktivity, je to pestrejšie aj pre ňu.

A sú pre ňu opatrovateľky nejakým spôsobom aj kamarátkami?
– To sú dospelé ženy, to by som nepovedala, ale má ich rada, rada s nimi trávi čas. S každou má nejaké svoje aktivity, má to podľa mňa pestro rozčlenené. Nie je nič horšie, ako keď takéto deti, lebo to je čierna diera na trhu, skončia základné vzdelanie a čo potom?

Tých zariadení, kde môžu ďalej pokračovať je oveľa menej ako počet detí a mnohí rodičia potom robia to, že dieťa si nechajú doma. Podľa mňa je to veľmi zlé, lebo dieťa potrebuje svoj trávený čas, iný kolektív, nehovoriac o tom, že aj pre toho rodiča to musí byť veľmi náročné, neustále byť s dieťaťom.

U vás doma to teda problémom nie je..
– Nie, som fakt rada, že mám prácu, akú mám. Chodím tam v rámci psychohygieny, pre radosť. Mám rada svoju prácu a kolegov, viem to kombinovať. Ale chápem, že sú práce, kde to takto robiť neviete. U nás sa to, chvalabohu, takto dá, dopriala by som každému rodičovi, ktorý má postihnuté dieťa, aby mal aj niečo svoje. Či už nejakú prácu, ktorá sa dá robiť aj trochu a nielen každý deň 8 hodín alebo nejaké koníčky. Aj pre to dieťa je to dobré, keď má iné vnemy a nie je len stále s mamou.