Martin Šmahel: Až teraz nabral silu prehovoriť o 4-ročnej dcérke! Veríme, že raz začne chodiť

Nie je žiadne tajomstvo, že vaša dcérka Emka, ktorú máte s partnerkou Beátou, sa narodila predčasne, v šiestom mesiaci a pri prevoze do nemocnice ešte k tomu do sanitky narazilo auto. Ako je na tom dnes?
- S Emkou je veľmi intenzívne rodičovstvo, lebo jej stav vyžaduje neustále nápravy, aj z toho, čo sa stalo, aj to, čo získala tými komplikáciami. Mala problémy, ktoré zapríčinili isté zdravotné komplikácie. Momentálne pracujeme na tom, aby sme tie následky čo najviac zahladili, aby sme ju niekedy postavili na nohy a naučili rozprávať. Mojím najväčším snom je to, aby bola raz samostatná. Mala veľmi ťažký štart, chceme od nej úplne iné veci ako rodičia zdravých detí. Pevne verím, že sama bude veľmi, veľmi chcieť a bude si brať príklad od sestier, že bude chcieť sama chodiť a urobí pre to veľa aj zo svojho vnútra, aby to nebolo iba na nás, že by sme ju do niečoho tlačili. Má to veľmi ťažké. Bežné detičky do 4 rokov nechodia niekedy dvakrát denne k terapeutovi - kde absolvujú strečing, mobilizáciu, naťahovanie, masáž, ktorá je niekedy bolestivá. Potom sú to cviky zamerané na hýbanie končatín, chôdzu, na mobilitu kĺbov plus všelijaké pobyty v špeciálnych centrách - sú to také koncentrované starostlivosti v dvoch týždňoch v rôznych kúpeľných terapiách, kde sa venujú takýmto prípadom.

Emka potrebuje nonstop starostlivosť, čiže partnerka nie je zamestnaná? Alebo máte niekoho, kto sa o ňu počas dňa stará?
- Striedame sa pri nej, obaja máme prácu tak, ako si zadelíme. Partnerka je konateľka vo vlastnej firme, takže rieši nutne iba to, kde musí byť fyzicky, inak vie veci riešiť cez telefón alebo niekedy zoberie so sebou aj Emku. Ja som napríklad u kamarátov tiež niekedy tepoval aj s Emkou. Potrebuje neustálu starostlivosť aj dohľad. Tým, že nechodí - musíme ju nosiť, alebo sa premiestňuje štvornožky.

Je niekedy aj na invalidnom vozíčku?
- Nie, má zatiaľ také chodítko doma, o ktoré sa vie oprieť a s našou asistenciou vie pár krôčkov spraviť. Keď sa chce niekam presunúť, musí štvornožkovať. Nevie správne ovládať svoje končatiny a niekedy aj iné svaly. To jej robí komplikácie.

Tieto komplikácie má odmalička?
- Áno, ale nerozprával som o tom. Keď rástla a stále menej robila to, čo by mala v jej veku, tak sme prišli na to, že to je asi ono.

Na rehabilitácie chodí v Bratislave, alebo aj niekde musíte dochádzať?
- Boli sme aj v Košiciach, Piešťanoch, v rôznych centrách, no najdôležitejšia je dennodenná práca. Pokiaľ to nerobí rodič, čo je veľká nevýhoda, lebo si vie pokaziť vzťah s tým dieťaťom, lebo ho stále do niečoho núti a chce od neho veci, ktoré to dieťa robiť nechce, tak my sa to stále snažíme „zvaliť" na cudzieho človeka, kedy zabojujeme, sme tam s ňou. Inak nemáme nejaké veľké nároky na ňu, lebo viem, že by nám to liezlo do vzťahu a bol by problém. Ona by to vnímala tak, že chcem po nej veci, ktoré ona nechce. To nechce žiadny rodič dieťa nútiť do niečoho, chce s ním zažiť pekné chvíle, hrať sa, usmiať sa, poblázniť a nie neustále naprávať rúčku, nôžku... Zatiaľ sa to snažíme robiť cez terapeutov, chodíme s ňou veľa do vody, chodí ku koňom, k psovi...

Ona vlastne všetko vníma, len nevie rozprávať...
- Je veľmi živá a vnímavá, nevie ešte pospájať tie veci do slov, má nejaké svoje dvojslabičné slovíčka. Veľmi ťažko jej ide niečo nové povedať.

Budete pre ňu riešiť nejakú špeciálnu škôlku alebo zatiaľ nie?
- Sme prijatí od septembra prijatí do integrovanej škôlky, kde je polovica detí zdravých a druhá polovica detí má nejaké fyzické postihnutie, nie sú tam mentálne postihnuté deti. Tým je trošku výhoda pre nás, že by sa mali o ňu vedieť postarať, aj keď nechodí a s jednou rúčkou veľmi ťažko hýbe. Dúfam, že tam bude šťastná a spokojná, lebo, samozrejme, vníma okolo seba rovesníkov a vidí, že oni chodia a ona nie, oni sa môžu hrať a ona nie. Uvidíme, ako to bude. Naša ambícia je, dostať ju niekedy na normálnu školu, ale to sa musí udiať veľmi veľa vecí tak, ako by sme chceli.

Prečítajte si tiež: