FOTO Ján Koleník z dobového seriálového hitu Dunaj: Aké je to hrať v nacistickej uniforme

Dunaj, k vašim službám odráža temé časy na Slovensku pred druhou svetovou vojnou. Aké to je hrať v takomto seriáli?
- Vždy to je vyššia radosť účinkovať v projekte, ktoré má vyššie ambície, aj tie umelecké, aj tematické. Dunaj reflektuje časy, je to aj trocha paralela so súčasnosťou, ako do šťastia, snov a takej pokojnej rodinnej atmosféry zasiahne doba, politika, vojna, okupácia. Vidíme to teraz aj u našich susedov na Ukrajine. Ale aby to nebolo iba o politike, je to aj o tom, ako ľudia dennodenne bojujú so svojím šťastím, s láskou a to je nádherné.

V seriáli hráte príslušníka SS Waltera Klausa. Aké je to hrať takého človeka a obliekať si nacistickú uniformu?
- Uniforma je veľmi signifikantná. Každý vie, že nacististická uniforma nevzbudzuje sympatie, radšej by som bol nejaký námorník. No taká tá povýšeneckosť, cynizmus, bezemočnosť sú zase vždy dobré. Napr. Andrej z Druhej šance prežil strašný emocionálny oblúk. Teraz sme chladné sochy, ktoré rozhodujú o nesympatických veciach a ešte sa to veľmi dobre zamotá, keď sa do popredia dostane naša súkromná linka, keď zistíme, čo títo dvaja manželia nemôžu mať a spolu dosiahnuť.

Pre herca je výzvou zahrať si aj takúto postavu. Keď už sme pri tých kostýmoch, je to unikátny seriál, dobový, ateliér je fascinujúci. Ako sa cítite v tých krásnych kostýmoch?
- Je to krásne! Keď dievčatá vyjdu z kostymérne, zapĺňajú svojou eleganciou celú miestnosť. Natáčali sme aj scény v kabarete, to bol úžasný priestor s červenými zamatovými závesmi. Spievali tam kabaretné speváčky, všetci sme sa nahodili, bolo to úžasné. A musím sa priznať, mám rád obleky. Nebránim sa tomu, mám rád aj kravaty. Myslím si, že k základnej inteligencii patrí to, že odhadnem situáciu a oblečiem sa tak, ako mám.

Stretli ste sa tam dobrá partia. Ako sa vám hrá s ostatnými kolegami? Emil Horváth, Zdena Studenková...
- Pán Horváth je môj ročníkový vedúci z VŠMU. Veľmi veľa ma toho naučil a som rád, že teraz s ním môžem  účinkovať ako rovnocenný kolega a je to veľmi príjemné. Som rád, že sú tam generačné skupiny. Je to seriál, kde hrajú asi všetci. Nezávidím ani maskérkam, ktoré denne musia nalíčiť 20 – 30 ľudí.

Aj komparz musí byť dobovo oblečený. Aj nábytok je prispôsobený obdobiu, sú tam kúsky z bazára…
- Áno, je to autentické a to tomu dodáva punc tých čias. Keď napr. jete pekným dobovým príborom, je to naozaj zážitok.

Vedeli by ste si predstaviť žiť v čase 30. rokov? Alebo, ktoré obdobie by ste si vybrali, ak by ste sa mohli vrátiť do minulosti?
- Je to také špekulovanie. Dnešných ľudí môžu fascinovať odevy tých čias alebo technický nepokrok, ale boli už autá, postupne prichádzali technické výdobytky, nebol však internet. A také obdobie bez internetu, ktorý nám poplietol hlavu, by som si vedel predstaviť. Je to veľmi zlý pán, ale dobrý sluha. Internet nám všetkým skomplikoval životné hodnoty. Chcel by som žiť v čase, keď ešte nebol internet, ale teraz som si vlastne uvedomil, že som v nej chvíľu žil (úsmev), keď som bol malé dieťa. Internet nás zvlčil. Sme zvieratá práve pre internet. 

Diváci si vás zamilovali aj ako primára Andreja v Druhej šanci, kde ste museli schudnúť, a to pod vedením Maroša Molnára. Toto bolo asi náročnejšie, ako keď vám teraz lepia vlasy v seriáli Dunaj.
- Áno, schudol som 5 – 6 kíl. Podľa mňa to nebolo vidieť na prvý pohľad. Mám rýchly metabolizmus, ale z cukru sa hneď zväčšujem. Musel som prestať jesť sladkosti a celkovo som musel znížiť príjem stravy. Do toho sme dali veľa kardia, skákal so mnou, lyžovali sme na trenažéri. Ja totiž vo fitku vždy relaxujem, všetci chalani sú asi naštvaní, že tam mobilujem a to som pred chvíľou hovoril, že internet nás ničí (smiech). Mám tréning aj dve hodiny, je to pre mňa relax.