V Dunaji ste už jednou z najdôležitejších postáv. Ako ste sa k tejto úlohe dostali?
– Zavolali mi z produkcie, nebol som na kastingu, pretože už predtým som spolupracoval s produkciou, ktorá Dunaj robí. Bol som priamo oslovený a, samozrejme, keď mi povedali, o čo ide, hneď som súhlasil.

Z nenápadného šľachtica Imricha Bočkaja sa stal silný a statočný muž, ktorý pomáha židovskému odboju bojovať proti nacistom. Ako hodnotíte vývoj vašej postavy?
– Je to úplne perfektné, veľmi sa mi to páči a som rád, že to scenáristi takto píšu. Najskôr to vyzeralo iba na takého ironického šľachtica, ale postupne sa ukázal aj jeho charakter a teraz sa všemožne snaží pomáhať v odboji a zachraňovať Židov počas druhej svetovej vojny.

Máte s Imrichom spoločné nejaké vlastnosti? Alebo naopak, v čom sa odlišujete?
– Veľa ľudí mi hovorí, že som to celý ja, ale skôr to beriem ako herectvo. Možno však taká irónia a sarkazmus, ktoré Imrich v Dunaji má, to mi je celkom vlastné.

Dunaj sa prehupol do hrôzostrašného obdobia, keď sa začalo masové vyvražďovanie Židov. Natáčala sa vám niektorá zo scén naozaj ťažko?
– Pri tých scénach nie som úplne prítomný. No, bohužiaľ, bola veľmi pekne stvárnená scéna... no, skôr tragicky pekne… scéna deportácií. Viem, že si na tom dal štáb veľmi záležať, a vyšlo to naozaj dobre. Ale ja sa až na takých hromadných dramatických scénach nezúčastňujem.

V seriáli máte s postavou Zdeny Studenkovej množstvo vtipno-ironických momentov a dialógov. Nestalo sa, že ste si do textu pridali aj nejaké svoje linky? Rozoberáte ich niekedy spoločne?
– Áno, samozrejme. So Zdenkou sa na tom celkom zabávame a snažíme sa to dotvárať, aby to malo pointu. Dohodneme sa, akým spôsobom to urobiť. Zdenka je v tomto úplne perfektná a so svojimi skúsenosťami dokáže situáciu vypointovať. Samozrejme, aj si od nej dám poradiť.

Viacerí mladí herci z Dunaja nám povedali, že z pani Studenkovej a pána Horvátha majú veľký rešpekt, ba až strach. Ako s nimi mimo kamier vychádzate vy?
– So Zdenkou sa poznám už dlho, robili sme spolu aj v divadle. Joj, to bolo ešte dávno. Prvýkrát som bol ako študent a ona hrala hlavnú postavu v Bednárikovom muzikáli Pokrvní bratia na Novej scéne. V divadle sme spolu hrali aj neskôr, tiež na Novej scéne, a stretávali sme sa v dabingoch, takže Zdenku poznám naozaj veľmi, veľmi dlho. No pán Horváth, to je iná vec.

Bol to môj profesor na Vysokej škole múzických umení. Obdivujem ho, je to jeden z najlepších slovenských hercov. Mám pred ním až takú bázeň a musím sa priznať, že niekedy sa tak pozerám, hoci si po tých rokoch tykáme, ale niekedy sa tak prichytím pri tom, že sa pozerám naňho, či je spokojný s tým, ako som to urobil. Stále tam je prítomná jeho pedagogická ruka, ktorú cítim.

Vašou manželkou je Irena Bočkaj, herečka Barbora Andrešičová. Ako sa vám spolu hrá?
– S Baškou je to super, hneď od samého začiatku sme si sadli. Hoci sme sa predtým nepoznali, dnes spolu úplne perfektne vychádzame a hneď sme sa stali kamarátmi.

Máte nezameniteľný hlas, ktorý pozná azda každý fanúšik slovenského dabingu. Venujete sa mu už od detstva. Koľko hodín strávite v dabingu a ktorá postava bola vaša najobľúbenejšia?
– V dabingu som v podstate každý deň. Niekedy je to väčšia postava, inokedy iba taká menšia. Dalo by sa povedať, že je to skoro až dennodenná činnosť, ak mám, samozrejme, popri iných prácach čas.

A ktorá postava bola moja najobľúbenejšia? Bol to skôr Bod zlomu, daboval som tam Keanu Reevesa, čo bolo tiež veľmi dávno. Išlo o prvý americký veľkofilm s Patrickom Swayzem. Spomínam si, že sme si na tom dali záležať a hlavne to bolo pred 20 – 25 rokmi, keď to bolo pre mňa veľmi dominantné a pamätám si, že išlo o takú prvú hlavnú postavu.

Ako si spomínate na dabovanie legendárneho Joeyho z Priateľov?
– Išlo o kultový seriál, ktorý u mladých rezonuje ešte aj dnes. Stále ho opakujú aj na zahraničných streamovacích službách. Bolo to super, paradoxne, na začiatku sme taký úspech ani neočakávali. Bol to sitkom v 90. rokoch a bol ako každý iný, až postupne sa to začalo kryštalizovať. Podobná situácia nastala aj pri americkom origináli. Režisérka Štefánia Gorduličová obsadila hlasy veľmi fajn a, napokon, aj ohlasy na náš dabing boli dobré. Bolo to veľmi príjemné obdobie a spomínam na to veľmi rád.

Do seriálov či filmov vás dosiaľ až tak neobsadzovali a ako sme spomínali, diváci vás poznali najmä vďaka hlasu. Prečo to tak podľa vás bolo?
– V seriáloch som hrával aj predtým, no nie vo väčších postavách. Možno práve vďaka Dunaju to teraz viac zarezonovalo, keďže ide o obľúbený seriál, a tým je aj moja postava výraznejšia. V hereckom živote je to tak, človek si nevyberá. V dabingu som bol veľmi spokojný a stále som. Hrávam aj v divadle, takže som nemal pocit, že by ma to výrazne obchádzalo.

Keď nie ste pred kamerou alebo v dabingovom štúdiu, čomu sa venujete? Čo robíte vo voľnom čase najradšej?
– Tak to je moja úplná klasika, normálne mám záhradku, okopávam, rýľujem, jazdím na traktore... (úsmev). Presťahovali sme sa do domčeka, takže sa o to starám.

S vašou pani manželkou Ronnie ste svoji už krásnych 17 rokov. V dnešných časoch plných rozchodov je to doslova rarita. Aký je váš recept na šťastie?
– No, je to veľa sebazapierania a ústupkov. Ale nie, samozrejme, ako v každom manželstve, aj my máme niekedy nedorozumenia, možno až konflikty, ale snažíme sa to spätne vyhodnotiť každý sám za seba, a tak ideme ďalej.

Vaše deti Hanka a Samuel sú už tínedžeri. Riešia nejakým spôsobom fakt, že majú slávneho otca? Nelomcuje nimi už puberta?
– Áno, puberta nimi lomcuje veľmi, to je fakt. No slávneho otca – ani neviem, či sa to takto dá nazvať – ani neriešia. Občas spomenú, že „ten kamarát mi povedal, že ťa videl tam a tam”, ale nejakým spôsobom to veľmi nekomentujú. Vedia, samozrejme, čo robím, ale že by to bolo pre nich niečo výnimočné? Nedá sa povedať (úsmev).

Ste doma fanúšikmi Dunaja?
– Áno, moja manželka veľmi rada pozerá Dunaj. Ja si občas pozriem, keď viem, že bola nejaká scéna a chcem si pozrieť, ako sme to urobili.

Vaším svokrom je uznávaný neurológ, profesor Pavel Traubner, ktorý ako malý chlapec zažil hrôzy holokaustu. Je aj on fanúšikom Dunaja?
– Áno, svokor je veľký fanúšik Dunaja, veľmi sa mu to páči. Bohužiaľ, on toto obdobie zažil na vlastnej koži ako malý, takže má na to veľmi smutné a tragické spomienky, ale napriek tomu všetkému je veľmi rád, že takýto seriál vznikol.