FOTO Herečka Zuzana Haasová po narodení dcérky: Ako som prekonala STRACH z dvoch potratov

Váš malý poklad, Marína, čoskoro oslávi dva rôčky. Aké je dieťa?
Zuzana: Musím všeobecne povedať, že každé dieťa, ktoré sa narodí, je nepopísané. Je veľmi dobré, talentované, nemá zlé myšlienky. Nemá myšlienku provokovať alebo vymýšľať niečo zlé. Všetko to, čo dieťa robí, je výsledok rodičov a ich kopírovanie. Marína je úžasná ako každé jedno dieťa. A to v podstate aj v rámci herectva, piesní či tancov. Naša Marína bude mať jednou nohou stále nejako herectvo, jednou nohou spev, určite hudobný nástroj. Či to budú husle po Viliamovi alebo po mne rôzne hudobné nástroje, či to bude niečo výtvarné, ako u mojej sestry Ivetky, jej krstnej, či ako u Moniky jej tanec. Určite to v nej niečo zanechá.

Viliam: Garantujem, že nebude normálna (úsmev).

Ako sa cítite v úlohe mamy po štyridsiatke? Stíhate to všetko? Spomínali ste, že váš manžel bol na otcovskej dovolenke. Ako to máte teraz?
Viliam: Ja už na otcovskej nie som, od marca som začal vo filharmónii. No a tá delená spolupráca dosť prešla na Zuzku, keď som preč. Ale okamžite, keď sa vrátim, tak ideme zase obidvaja. Je to o tom, že si Marínu vychutnávame až do nemoty. No ja už teda tak z postele neviem vyskočiť (úsmev).

Zuzana: Po štyridsiatke… akoby si to neuvedomujem, kým sa ma niekto nespýta, koľko mám rokov. Keď nemám povedať vek, ani si neuvedomím, koľko mám rokov. Človek si to niekedy ani nestíha uvedomiť, keď žije tak veľmi aktívne. Až potom, keď ho niečo bolí alebo ochorie, tak vtedy si uvedomí, že haló, už by sa patrilo trošku pomenej. Za ten čas, odkedy som bola tehotná, som spravila v podstate jedno predstavenie, naskúšala som ho, potom sme ho aj odohrali. Keď bol Viliam na otcovskej dovolenke, tak sme prešli pol Slovenska. Vtedy som pracovala, moderovala som a vždy som si po nejakom čase odbehla. Som ešte mliekareň, aby som to povedala diplomaticky. Odskočila som si, ale nemala pocit, že by bola bez maminy alebo, že by bola inde a ja ďaleko. Lebo by som to psychicky nevedela prežiť, že nie je pri mne. A ďalšia vec, chcela som, aby bola pokojné dieťa, ktoré vie, že keď sa pozrie, tak ma tam uvidí a vidí istotu.

Cítite nejaký rozdiel, keď ste mali dieťa ako 24-ročná a tentoraz ste rodili po 40-ke?
Zuzana: Som absolútne spokojná v rámci toho, že už to je po 40-ke. Ten vek cítiť... že to robím tak nejako inak, rozumovo. No aj najstaršia dcéra, keď som bola mladšia, mala som 24, tiež som ju takto vychovávala. Vždy som veľmi chcela mať deti, a keď som ich mala, tak som vedela, že moje deti chcem a chcem sa im venovať, lebo sa mi nenarodili preto, aby som si ich odložila k babičke alebo k tete. Podľa mňa som bola narodená preto, aby som mala deti. Brutálne si to užívam aj teraz, aj keď som po 40-ke. Aj keď som sa najprv zháčila, veď ja som už po 40-ke nechcela mať deti. Ale povedali, že to nie je problém, a ak bude zdravá a podarí sa to, tak do toho. Išli sme s Viliamom do toho a podarilo sa to. Sme veľmi šťastní rodičia.

Čo by ste odkázali mamičkám, ktoré sa potom, čo prišli o bábätko, boja otehotnieť znovu?
Zuzana: Odkázala by som im len to, a to nemôžem povedať zo svojho pohľadu, lebo je to pohľad ich vlastný, že treba do toho iba ísť, pokiaľ sa cítia byť silné. Ak sa však boja alebo majú pocit, že toto už nechcú prežívať, nech do toho nejdú. Vôbec však nie je na mieste žiaden tlak a nie je to ani tak, že ja som to dokázala a ony to musia dokázať tiež, vôbec nie. Nech to prežívajú tak, ako ony chcú. Dôležité je, že som s nimi, viem presne, čo prežívali a čo aj stále prežívajú. Lebo to, že prídete o bábätko, sa nekončí tým, že smútite a je to koniec, je to celoživotné a stále si predstavujete, teda aspoň ja, ako by vyzerali moje deti, keby to prežili alebo keby žili a rátam im normálne vek. Teraz by mala dcérka alebo synček toľko a toľko rokov a mám na ne vždy nejakú spomienku. Chcela som do toho znova ísť, lebo môj vnútorný pocit je, že prečo by som si zobrala moju nádej, keď ju môžem mať. Išla som do toho tretíkrát s tým, že mi to vyšlo.

Počas tehotenstva ste nezažívali strach z toho, či všetko dobre dopadne?
Zuzana: Samozrejme, bála som sa, jasnačka, ale mala som pri sebe tím ľudí. Jedna z nich je moja kamarátka, okrem iného je to skvelá doktorka, Zuzka Nižňanská. Povedala mi, keď sa rozhodneš do toho ísť, tak sa rozhodni. Tam už nie je čas na strach. No také tie bočné myšlienky, čo keď a či to zvládnem. Ona mi povedala, urobila si vždy všetko, čo si mohla a my tiež. Bolo to o prírode a nie o tom, že si spravila chybu, nebola to ani lekárska chyba. Príroda je silná. Môžeme si pozrieť veľa dokumentárnych filmov o zvieratkách, ktoré aj choré jedince vyhodia z hniezda alebo ich odstránia. No my sme na tom lekársky tak dobre, že aj slabé jedince prežijú. Toto mi dodalo silu, keď mi povedala, že ak je strach, treba ho dať preč, lebo teraz na to nie je čas. A že sa mám báť až potom.

Spomínaná lekárka bola niečo ako váš špeciálny dohľad?
Zuzana: Zuzka je mojou kamarátkou už len z toho dôvodu, že je moja doktorka od 12 rokov. Chodím do Nemocnice na Antolskej, a týmto by som im chcela povedať veľké ďakujem. Neznamená to, že som bola špeciálna. Samozrejme, mala som špeciálny prístup preto, že som bola riziková. Rodila som tam svoju Romi a aj ona bola „inkubátorová“, zažila som tam však tím, to som videla aj mamičky, ktoré boli v silných rizikách, ktorých opatera bola úžasná.

Viliam: Ak vám povedala, že nezažívala strach, tak jej neverte. Ona je „Tony Stark” v ženskom tele. Necíti bolesť a všetko negatívne obráti na pozitívne. No musím povedať, keď sme sa dozvedeli, že bude Marína, bola to veľmi zaujímavá informácia. Veľa sme sa rozprávali a veľa sme uvažovali či áno alebo nie. A ako to všetko bude? Čo všetko vlastne? Aké sú možné komplikácie? Lebo mať 36 rokov diabetes, to tiež nie je zábava. Keďže viem, aká je ona optimistka a predtým sme chodili aj do hyperbarickej komory, ktorá jej pomáhala už počas lockdownu. Povedali sme si, že do toho chceme ísť a ideme do toho. Boli sme aj v Ľubochni v centre pre diabetikov.

Ako to potom prebiehalo?
Viliam: Bol tam pán docent Martinka a doktorka Silvia Dókušová, ktorí sa o nás týždeň starali, počas ktorého Zuzku nastavovali, pretože počas tehotenstva prechádzala fázami, kde telo si pýta viac a zrazu menej inzulínu. Mala by sa držať  v jednej inzulínovej hladine, a tam to vtedy „lieta”, a to je pre vývoj plodu nebezpečné. Tomu sme sa snažili vyvarovať, a tam nám pomohli. O tom, čo sa môže stať, sme sa až tak nerozprávali. Bola však veľká pravdepodobnosť, že Marína nebude v brušku do konca, čo sa aj stalo.

Ako predčasne sa malá narodila?
Viliam: Namiesto októbrového termínu sa na svet vypýtala na začiatku septembra. Ale ani nie tak, že chcela, ale Zuzka Nižňanská nás podrobne sledovala. Sledovali vývoj hlavičky, bruška, všetky parametre, aby bolo všetko v poriadku. Najprv to vyzeralo super, no potom malo dieťatko väčší objem a začalo veľmi rásť k pomere k vnútorným orgánom. A to je  záťaž, pokiaľ by ostalo v takomto stave do konca, mohlo by dôjsť k najhoršiemu. Odhadli moment, keď bude môcť samostatne fungovať. Prirodzený pôrod neprichádzal do úvahy, mne vtedy v nemocnici nebolo všetko jedno, aj som si poplakal. Na chodbe som rozbalil husle a začal som hrať, keďže som musel čakať tam a videl som ju zabalenú v hadičkách… Malú som uvidel o pár hodín a potom som šiel za Zuzkou. Marínu som  videl hneď v prvý a ona na druhý deň. Bola to obrovská úľava a mega zážitok, neviem si nič emocionálnejšie predstaviť.