FOTO Herec z Nemocnice Dušan Ambróš: OTVORENE o vzťahoch v šoubiznise! Mám TAKÚTO skúsenosť

​Diváci vás spoznali ako mladého začínajúceho herca, ktorý sa začal objavovať v seriáloch. K čomu máte teraz bližšie? K herectvu či k moderovaniu?
Túto otázku dostávam pravidelne a vždy sa nad ňou len pousmejem. Baví ma oboje a zároveň v oboch som stále vo fáze naberania skúseností a preto som vďačný za príležitosti, ktoré som dostal. Budem rád, keď aj naďalej budem môcť robiť oboje a ľudia z toho budú mať radosť minimálne tak ako ja. S určitosťou môžem povedať len to, že keby som robil len jedno z toho, to druhé by mi veľmi chýbalo.

Moderujete vedomostnú šou Riskuj! Aký máte vy vzťah k podobným reláciám?
Pre mňa je to hlavne hra a ja mám hry veľmi rád. Často sa s priateľmi zabávame pri stolových alebo iných spoločenských hrách, ktoré sú dnes ešte stále v trende, čo je skvelé, pretože to pomáha komunikácii a utužovaniu vzťahov. Som toho názoru, že v spoločnosti by sa nemalo neprimerane ťukať do mobilu a vďaka hrám sa k tomu ľudia neuchyľujú. Ak sa pýtate na televízne šou a relácie, tak samozrejme, že niektoré poznám, ale na televíziu mi neostáva veľa času.

Vyštudované máte učiteľstvo, kombináciu telesná výchova a slovenský jazyk a literatúra. Prečo ste sa nakoniec dali na herectvo?
Začínal som už dávno pred štúdiom učiteľstva ako ochotník. Moje prvé divadlo bolo v rodnej dedine Tomášovce, kde som bol členom ochotníckeho divadla Havkáči. Neskôr sme s rovesníkmi fungovali v divadelnom súbore Strašidlá, v rôznych okolitých dedinkách a hrávali sme hry, ktoré sa nám zdali zábavné alebo zaujímavé a hlavne sme sa na tom zabávali my. A nakoniec, na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na Univerzite Mateja Bela sme so spolužiakmi a spolužiačkami založili divadelný súbor UNIS, s ktorým sme v rámci katedry hrávali divadlo. Vášnivo som sa tomu venoval a bavilo ma to natoľko, že som po rôznych kurzoch a workshopoch vyskúšal ísť na prijímačky na VŠMU. Povedal som si, že ak ma vezmú, je to signál na to, aby som v tom pokračoval. A stalo sa (úsmev).

Myslíte si, že sa dá v súčasnosti vyžiť z učiteľského platu?
Učitelia to nemajú vôbec jednoduché. Ich úloha je v dnešnom čase mimoriadne dôležitá, pretože žijeme v období, v ktorej sú deti a mladí ľudia vystavení rôznym vplyvom. Učiteľ musí svojho žiaka viesť nielen ako študenta, ale aj ako človeka. Človeka, ktorý je dnes, bohužiaľ, vystavený vplyvu dezinformácií, nenávisti a hádok a pochopiteľne z toho môže byť zmätený. Klobúk dole pred všetkými učiteľmi a učiteľkami, ktorí túto prácu vykonávajú s láskou a odhodlaním. A či sa dá vyžiť z ich platu, by ste sa mali opýtať ich. Ale nemajú na výber a rozhodne si myslím, že si zaslúžia lepšie ohodnotenie.

Ako na to, že z vás bude herec, reagovala rodina?
Rodina ma vždy podporovala pri všetkom, čo som sa rozhodol robiť. Takže, keď ma vidia dnes v televízii alebo v divadle, často mi to spomínajú a majú radosť. A ja sa tiež teším, že ju majú.

Objavili ste sa už v dvoch seriáloch z lekárskeho prostredia. Aký máte vzťah k nemocniciam? Ste ten typ, ktorý už len pri pohľade na lekárov odpadáva alebo ste ukážkový pacient?
Myslím si, že nie som ani jedno, ani druhé, ale lekárom dôverujem. Som toho názoru, že nič netreba podceňovať a veľmi dôležitá je včasná prevencia. Divákom sa to snažíme sprostredkovať aj v seriáli Nemocnica, v ktorom účinkujem. Niekedy zvolíme aj zábavnú formu a ukážeme lekárov aj z tej druhej strany, ktorá je dôležitá práve na to, aby ľudia videli, že aj lekár je len človek a naozaj sa nie je čoho obávať.

Bolo vo vašom živote obdobie, keď vám lekári naozaj pomohli?
Pomohli mi vždy, keď som vyhľadal lekársku pomoc. Aj v ich prípade musím povedať, že robia mimoriadne náročnú prácu a mali by sme im byť zato vďační a vážiť si ich. Zaslúžili by si určite lepšie pracovné podmienky a aj pracovné ohodnotenie.

Ľudia vás poznajú iba z obrazovky. Čomu sa venujete mimo televízie?
Mám viacero záľub, ale medzi také najväčšie patrí napríklad šport. Hrávam futbal za moju rodnú dedinu, Tomášovce. Nemám na to už toľko času, ale teší ma, keď stihnem prísť aspoň na tréning a som rád, že ma chalani medzi seba stále berú. Snažím sa pravidelne cvičiť a chodím behať, pretože kondička pri tejto práci je mimoriadne dôležitá. Rád spomeniem aj našu záhradu v dedinke Ábelová, o ktorú sa starám v rámci psychohygieny, kosím a sadím do nej rôzne stromy. Okrem toho mám slabosť na staré veci, hlavne drevené. Vždy, keď niečo nájdem na povale, dostanem nutkanie to priviesť opäť k životu a opraviť to. Zatiaľ sa mi to podarilo so starým súsekom (historická drevená láda na látky a oblečenie) a ľudovými nástrojmi.

Máte nejakú „úchylku”, ktorú ste ochotný na seba bonznúť? Trebárs, či pri odchode z bytu päťkrát kontrolujete zastavený kohútik, alebo musíte mať košele v presných radoch?
S tým kontrolovaním ste trafili klinec po hlavičke. Niekedy si musím potichu po odchode z bytu povedať: „vypol som sporák, zastavil vodu, zamkol som dvere… (smiech)“. Je to hrozné, ale nepomôžem si, kontrolujem to za sebou aj pred spaním. Verím, že na svete nie som jediný, čo to robí (smiech).

A čo nejaký veľký životný cieľ? Napríklad... Preraziť v Hollywoode? (Úsmev.)
Mám cieľ pracovať tak, aby som si mohol vždy povedať, že som pre to, čo robím, urobil maximum, bez ohľadu na to, či to vyšlo, alebo nie. Som vďačný každej príležitosti, ktorá ma stretne a snažím sa pristupovať k veciam s pokorou, nič nie je samozrejmosť. Uvidíme, čo príde.

Keby na vás chcela žena zapôsobiť, na aký film by vás mala pozvať alebo aký žáner by mala vybrať?
Nemyslím si, že na mňa treba zapôsobiť výberom filmu. V tomto som otvorený akejkoľvek debate. Rád filmy rozoberám, čítam recenzie a potom to porovnávam s tým, čo reálne vidím. Ale mám rád historické filmy či seriály.

Ste veľký fešák, istotne máte mnoho nápadníčok. Čo sa vám na ženách najviac páči a čím, naopak, vás vie žena odradiť?
No, v prvom rade si myslím, že sa ženy nemusia štylizovať do polôh, v ktorých by mali na mužov zapôsobiť. Ľudia by sa mali cítiť pohodlne v tom, akí sú, nehanbiť sa za nič, čo je im prirodzené, a ak by to malo niekoho odradiť, potom tomu netreba venovať pozornosť – s najväčšou pravdepodobnosťou to nebola tá pravá/ý.

Hovorí sa, že v šoubiznise sú iba falošné kamarátstva. Ako to vnímate vy? Kto je vám zo známych tvárí najbližší?
Naozaj sa to hovorí? Som vďačný, že som aj v Riskuj!, aj v Nemocnici prišiel do partie ľudí, ktorí sú naozaj skvelí. Nielen v práci, ale aj ako ľudia. Sú mi, naozaj, oporou a ja sa im to snažím vrátiť rovnakou formou. Nevidím dôvod na to, aby som budoval nejaké falošné kamarátstvo. Mám rád všetkých kolegov a kolegyne a verím, že sa budeme podporovať aj naďalej.