Markíza skutočne trafila klinec po hlavičke. Keď začiatkom roka 2023 odvysielala prvú epizódu Dunaja, zrejme nikto nečakal, že seriál bude trhať až také rekordy sledovanosti. Príbeh z obdobia 2. svetovej vojny uchvátil divákov a osudy ich obľúbených postáv ich nenechávajú spávať ani takmer po dvoch rokoch a 8 sériách.

Najvýraznejšou postavou je rozhodne nacistický pohlavár Walter Klaus, ktorého bravúrne hrá Ján Koleník. I keď toľkými nenávidený Sturmbannführer si v deji zažil už hocičo, od nevery manželky až po smrť syna, tou najväčšou bolo odhalenie obrovského tajomstva, že má brata Wolfiho, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom.

Wolfi (Šimon Jakuš) pricestoval na Slovensko po tom, ako bratom Klausovcom zomrela mama. Walter svojho súrodenca skrýval v ríši, nevedela o ňom ani jeho manželka Helga (Jana Majeská). Starala sa oňho ich sesternica Dita, tá však Wolfiho nedokázala ustrážiť a neraz ušiel za milovaným bratom. Walter ukázal svoju nežnejšiu tvár a pre dobro svojho brata neraz obetoval aj prácu, čo sa však nezaobišlo bez povšimnutia jeho nadriadeného Obersturmbannführera Horsta Grabeho (Ján Bakala).

A práve on, po tom, ako ho Anton Holubec (Filip Tůma) priviedol k Wolfimu, začal Klausa vydierať. Počas druhej svetovej vojny totiž v očiach Nemecka osoby s genetickými poruchami, podobne ako Židia, nemali nárok na život, pretože „špinili“ čistú rasu a boli len záťažou pre spoločnosť aj štát.

Grabe však Klausa presvedčil, aby Wolfiho poslal do skvelého nemeckého zdravotníckeho zariadenia, kde sa o neho dobre postarajú. A tak sa aj stalo. Walter ho v dobrej vôli odovzdal do rúk nemeckých lekárov. Jeho bublinu však praskol nemecký lekár Albert (Ján Dobrík), ktorý Walterovi otvoril oči a povedal mu, kto je lekár Jozef Mengele a komu tak Wolfiho skutočne zveril.

Walter okamžite vycestoval za svojím bratom do Nemecka. Keď ho v „špičkovom ústave“ našiel, namiesto vždy usmievavého Wolfiho ho čakala iba ľudská schránka bez života. „Je pod vplyvom sedatív, nebolí ho nič,“ informovala Waltera nacistická asistentka doktora Mengeleho.

Rozzúrený Walter sa ihneď začal vyhrážať, že sa na Mengeleho bude sťažovať, no Frau Maschke (Lucia Vráblicová) ho rýchlo schladila: „Prihovoril sa za vás osobne Obersturmbannführer Grabe. Inak by ste sem svojho príbuzného vôbec nedostali. Buďte rád, že tu Wolfgang môže byť. Toto nie je jedinec, s ktorým by ste sa rád chválili v spoločnosti, však? Vy veľmi dobre viete, že Wolfgang znamená pre ríšu z hľadiska rasovej hygieny vysokú genetickú a finančnú záťaž. Iní jedinci tohto typu tu už dávno nie sú. On je stále nažive. Takže neupozorňujte naňho. Lebo by sa mohlo stať, že ako na pokrvného príbuzného takéhoto jedinca sa pozrieme bližšie aj na vás a aj na celú vašu zvyšnú rodinu!“ Po týchto slovách zostal Walter ako obarený...

Keď sa neskôr do ústavu vrátil, v očiach mu bolo vidieť odhodlanie. S pokojom Angličana požiadal Frau Maschke o chvíľu osamote s Wolfim, aby sa s ním mohol pred odchodom na Slovensko rozlúčiť. Tá mu dala pol hodiny. Keď prišiel za bratom, Wolfi bol pri vedomí. „Ja tu nechcem byť. Sú tu všelijaké prístroje, čo mi robia zle. Keď kričím, neprestanú. Prečo mi to robia, Walter?“ pýtal sa zúfalý Wolfi. „Už ti to nebudú robiť, Wolfi. Žiadne prístroje. Už ťa nič nebude bolieť. Už to nedovolím, sľubujem. Zoberiem ťa domov a budeme sa spolu bicyklovať a kúpať,“ odpovedal Klaus so slzami v očiach.

Po Walterových slovách si diváci mysleli, že brata z pekelného ústavu zachráni, prišiel však šok. Bratia Klausovci si spoločne poslednýkrát zaspievali krásnu uspávanku, ktorú im ako deťom spievala ich zosnulá mama, a keď Wolfi zaspal, Walter schmatol vankúš a priložil ho Wolfimu na tvár. Ten sa po chvíľke boja udusil. Vlastnými rukami tak Walter zabil svojho postihnutého brata, aby nemusel ďalej trpieť ohavné pokusy doktora Mengeleho. Wolfiho smrť, i keď z milosti, šokovala divákov tak ako doteraz ešte žiadna z drsných scén Dunaja.

Ako sa s extrémne ťažkým natáčaním popasoval Ján Koleník? „Scénu sme odohrali, ako sme najlepšie v tej chvíli vedeli. Ale je tu dôležitá iná vec. Vďaka Šimonovi dostal seriál Dunaj výrazný odkaz smerom k spoločnosti, za čo mu veľmi ďakujem. Okrem toho, že je nadaným športovcom a skvelým hereckým partnerom, je to srdečný a veselý človek – brat, ktorý je so svojou veľkou rodinou príkladom, ako sa nebáť žiť bez predsudkov. Ďakujem Šimonovi, že sme s ním mohli vyrozprávať príbeh o tolerancii, láske, rešpekte a otvorenom srdci, aj keď sa skončil smutne. Dúfam, že sa hrôzy holokaustu, vyhladzovania Židov, homosexuálov, Rómov a znevýhodnených nikdy nezopakujú,“ povedal nám herec.

Šimon Jakuš a Ján Koleník sa taktiež stretli a spoločne porozprávali o bratoch Klausovcoch pre web markiza.sk. „Bol to polrok natáčania, kedy sme sa zoznámili. Tie postavy spolu žili a skončilo to tak, ako to skončilo. Spomínam si na to nakrúcanie, ako na jedno z najlepších období v Dunaji. Ten deň bol náročný. To všetko, čo sme budovali, sme museli v ten deň vypustiť. Bolo to náročné herecky aj ľudsky,“ opísal svoje pocity Koleník a pokračoval: „V mojej hereckej kariére som niečo takéto ešte netočil, ale nakrúcal som náročnejšie, emocionálne veci, na ktoré som sa musel pripravovať. Moja skúsenosť mi povedala, že vôbec sa na to nepripravuj. Napríklad týždeň dopredu len do toho vhupneš. A to sa mi osvedčilo. Nepripravoval som sa na to, iba nechal na seba vplývať ten deň.“ Prekvapilo Šimona, že jeho postava zomrela? „Áno, trošku ma to prekvapilo.“

„Keď sme v autorskej miestnosti dovymýšľali príbeh Wolfiho a Waltera, ostalo ticho. Všetci sme mali v očiach otázku, či do tohto naozaj ideme, či to nie je príliš. Pri výrobnej porade bolo tiež ticho a na pľaci pri točení zvláštna nálada. Naša kolegynka Ivana pri pozeraní offline verzie opakovala: ,Toto vám ľudia neodpustia, toto vám ľudia neodpustia…´. Včerajšia časť nebola našou scenáristickou zhýralosťou. Bola len malou ukážkou toho, ako na dobu nenávisti a pokrivených hodnôt doplácajú aj tí, čo tým hodnotám slúžia. O nevinných obetiach nehovoriac. Buďme k sebe dobrí,“ napísala o emotívnej scéne scenáristka Dunaja, k vašim službám Evita Twardzik.

Súkromné fotky Wolfiho si pozrite v galérii TU >>>>>

Narodil sa v roku 1911 v Nemecku. Bol to nadaný a inteligentný študent, ktorý po maturite vyštudoval medicínu a získal doktorát. Neskôr pracoval pre jednotky SS, ktoré boli súčasťou Hitlerovej strany NSDAP. Keď v roku 1943 nastúpil ako táborový lekár do Osvienčimu, profesor Verscheuuer, ktorý tiež s nadšením študoval eugeniku, zasponzoroval Mengelemu vybavenie na pokusy a patologické laboratórium. Tieto experimenty mali byť určené hlavne na skúmanie dvojčiat, detí a ľudí s vzrastovou chorobou, ako sú liliputáni alebo hrbáči.

Hlavným cieľom však bolo vynájsť metódu, ako geneticky „vytvoriť“ čistokrvných árijcov. Hendikepovaných ľudí považoval za nevhodných na reprodukciu a dokonca presadzoval názor, že nemajú ani právo na život. Za celé svoje pôsobenie v Osvienčime poslal Mengele do komory okolo 400-tisíc ľudí. Za svoje ohavné činy nebol nikdy potrestaný. Po vojne zmizol do Južnej Ameriky. Zomrel v roku 1979. Jeho telo bolo objavené až 6. júna 1985 a vďaka DNA bol identifikovaný v roku 1992.

V roku 1939, v čase, keď sa začala druhá svetová vojna, Adolf Hitler nariadil rozsiahle zabíjanie chorých a postihnutých jedincov, čo on sám označoval za zabíjanie z milosti. Nacistický program „eutanázie“, známy pod kódovým označením Aktion T4, bol zavedený s cieľom odstrániť osoby, ktorých život nacistický režim považoval za život nehodný žitia. Program sa zameriaval na deti do troch rokov, ktoré mali rôzne choroby či zdravotné postihnutie, ako je Downov syndróm alebo detská mozgová obrna. Lekárski experti museli dať súhlas na „eutanáziu“ každého dieťaťa, pričom mnohí rodičia neboli vôbec informovaní o skutočnom osude svojich detí.

Bolo im povedané, že ich deti boli prevezené do lepšej starostlivosti, a po určitom čase dostali informáciu, že zomreli na zápal pľúc a boli spopolnené, aby sa zabránilo šíreniu choroby. V čase po vypuknutí vojny v septembri 1939 bol program rozšírený aj na dospelých so zdravotným postihnutím, s chronickými chorobami, duševnými poruchami a na zločincov, ktorí nemali nemecký pôvod. Na urýchlenie tohto procesu bolo zriadených šesť centier zabíjania, pričom prvé experimentálne plynovanie sa uskutočnilo vo vyhladzovacom centre v Brandenbergu. Model používaný na zabíjanie zdravotne postihnutých ľudí bol neskôr aplikovaný na priemyselné vraždy v nacistických koncentračných táboroch a táboroch smrti, ako je Auschwitz-Birkeneau.

Súkromné fotky Wolfiho si pozrite v galérii TU >>>>>