FOTO Daro Richter sa s koncom v Teleráne po 14 rokoch ZMIERIL: TÚTO vec už NIKDY robiť NEBUDEM

Úžasný zážitok. Som naozaj vďačný za každú reláciu, ktorú som za tých 14 rokov mohol odvysielať, za dokrútky, ktoré sme stihli pripraviť a ktoré boli z rôznych kútov Slovenska.

Mám odložený scenár prvej relácie, ktorú som odvysielal ako moderátor. Dal som si ho podpísať všetkými - od dramaturga cez režiséra až po kameramanov. A pamätám si aj debrief po relácii, ktorý vždy mávame, ako sme analyzovali jednotlivé momenty a hovorili, čo sa podarilo, na čo si dať viac pozor.

To by bol dlhý zoznam. Televízia je plná úžasných ľudí. Ale čo môžem povedať, je, že mám rád atmosféru, ktorá u nás v redakcii panuje.  Že síce je iba 5 hodín ráno, ale už sú momenty, ktoré nás rozosmejú. A potom hostia. Vždy si chvália, ako sa u nás cítili príjemne, a my sme zase vďační, že prišli. To bolo pre mňa asi najviac - množstvo jedinečných hostí, ktorých som mohol stretnúť - našich aj zahraničných - od skvelých vedcov, športovcov, hudobníkov, kuchárov až po talentované deti a kreatívnych ľudí. Teleráno je a bude pre mňa fenomén.

Takých bolo - adrenalínové chvíle, keď ma na lane ťahali do vojenského vrtuľníka, ktorý krúžil nad televíziou, chvíle hrdosti, keď sme sa mohli dotknúť olympijských medailí našich vynikajúcich športovcov, výnimočné stretnutia so svetovými osobnosťami, keď robíte rozhovor s americkou kozmonautkou, ktorá dvakrát letela raketoplánom, alebo spovedáte Felixa Baumgartnera, ktorý skočil zo stratosféry, až po moment, keď sa môžete dotknúť huslí v hodnote miliónov eur, na ktoré hrá Edvin Marton a sprevádza Jevgenija Pľuščenka. A keďže milujem hudbu, tak všetky tie stretnutia s našimi výbornými muzikantmi a kapelami - na to nikdy nezabudnem.

Mne vstávanie ani neprekážalo. Na to sa dá zvyknúť. Vždy som po ceste ešte spacím mestom pozeral, koľko okien svieti, koľko ľudí už je hore a koľkých ešte budeme len budiť. Zmena bude určite v tom, že som doteraz používal minimálne dva budíky, aby som mal istotu, že nezaspím. Toto už robiť nebudem.

Venujem sa práci s pacientskymi organizáciami. Dáva mi to zmysel - pomáhať tam, kde ide o život.

Moja predstava o ďalšom pôsobení v médiách sa postupne kryštalizuje, ale nerád by som predbiehal.

Skôr áno ako nie.