Fialovej syn David je horolezec: Spoveď o legendárnom dedkovi, hrozivom páde a čo ho zachránilo

Herečka Zuzana Fialová tvorila dlhé roky pár s podnikateľom Petrom Matulíkom. Dvojica má syna Davida Matulíka, z ktorého je dnes už dospelý muž. 27-ročný mladík, presne ako jeho dedko Ivan Fiala, má záľubu v horolezectve. Oddych na pláži tak vymenil za pobyt na zasneženej hore, keď sa rozhodol zdolať Mont Blanc. „Všetko čo robím, robím naplno. Chcem si užiť mladosť a život ponúka viac ako párty a alkohol. V mladosti dokáže človek fyzicky zvládnuť toho oveľa viac ako v pokročilom veku a ja to chcem využiť, preto som si vybral ako jeden z koníčkov aj horolezectvo,” povedal nám David na úvod.

Prezradil, že bolo viacero faktorov, ktoré ho v ceste na horu vysokú viac ako 4 000 metrov motivovali. „Spoločná príprava s kamarátmi, zdieľanie zážitkov, cesta a príprava, pri ktorej som musel prekonávať samého seba a v neposlednom rade myšlienky na môjho deda, ktorý bol prvý horolezec z Československa na vrchole osemtisícovky a vôbec prvý horolezec z východnej Európy, keď v roku 1971 zdolal vrchol Nanga Parbatu,” zaspomínal na dedka, ktorého považuje za svoju najväčšiu inšpiráciu.

„Rodina hovorí, že po dedovi mám vlastnosť, že keď si niečo zaumienim, tak tvrdohlavo spravím všetko, čo je v mojich silách a možnostiach, aby som to dosiahol. Do budúcnosti sa však chcem hlavne inšpirovať z jeho rozvážnosti, vďaka ktorej sa vždy z expedícií vrátil živý. Vedel totiž potlačiť svoje ego a vždy v situácii, ktorá by vážne zvýšila riziko straty jeho života, dokázal prerušiť výstup a vrátiť sa dole, nepreceňovať svoje sily a nezahrávať sa s prírodou,” priznal nám pokorne.

Príprava na expedíciu však bola nesmierne náročná. „Trénoval som 5- až 6-krát do týždňa. Do môjho bežného silového tréningu vo fitnese som zaradil kondičné tréningy v podobe behu. Dal som si do ruksaku závažie 10 – 15 kg a behal som do kopca. Sú to stovky hodín tréningu, obrovské množstvo času a peňazí, ktoré išli do prípravy výstroja a horských vodcov.”

Počas výstupu sa udialo niekoľko nepríjemností, ktoré celú expedíciu ohrozili. „Pri útoku na vrchol, keď sme začali výstup okolo 2.30 ráno, začal kamarát asi po 150 výškových metroch zastavovať a vracať, išlo asi o výškovú chorobu v kombinácii s vyčerpanosťou. Nedokázal som si predstaviť, že napriek tomu nezdolám vrchol. Mal som pocit, že sa na mňa dedo celý čas pozerá zvrchu a na vrchole v oblakoch ma tam ,čaká´,” opísal nepríjemný moment, ktorý však nebol tým najhorším.

Davidov život visel len pár stoviek metrov pred cieľom na vlásku. „Približne 400 metrov pod vrcholom sa nachádza jeden veľmi strmý ľadový kopec, pod vrcholom ktorého, keď sa pošmyknete, padáte niekoľko sto metrov do údolia cez skaly a snehové bloky, ktoré môžu spustiť lavínu. Prežiť niečo také je takmer nemožné. Bol som v strede, s jedným horolezcom nadviazaný lanom predo mnou a druhým nadviazaným za mnou. Horolezec, nadviazaný za mnou, stratil balans a padol na zľadovatený povrch. Niečo ma odrazu zozadu obrovskou silou trhlo, ďalší moment som už iba padajúc videl, ako okolo mňa letí človek nadviazaný predo mnou, a v tom momente som svoj čakan zaťal do ľadu a následne rýchlo mačkami pripevnenými na nohách kopol do ľadu," opísal priam hororový zážitok.

"Pri tej obrovskej váhe dvoch ľudí (minimálne 170 kg) sa mi jedna mačka z topánky utrhla. Obrovským zázrakom a šťastím, že som tak rýchlo správne zareagoval, sme ostali všetci traja visieť na mojom čakane a jednej mačke. Sekundu neskôr by sme leteli do doliny, keďže by celý pád už nabral takú silu a momentu, že by sme na ľadovom povrchu nedokázali už zastaviť ani pomocou čakana," dodal David.

„Myslím, že tam bola nejaká vyššia moc. Vždy, keď idem do nejakej nebezpečnej situácie, tak si beriem na krk krížik, na ktorý som si pred Mt. Blancom dal vygravírovať aj iniciály môjho deda,” prezradil nám. Nakoniec sa však Davidovi podarilo vystúpiť až na úplný vrchol. „Bol to jeden z najlepších pocitov v mojom živote. Neplakal som, ale padol som na kolená, poďakoval hore a smial som sa od šťastia. Potom som sa postavil, pozdvihol nad hlavu môj čakan, pozrel do neba a pozdravil v duchu deda,” opísal vytúžený moment úspechu.

„Moja rodina ma v tomto, samozrejme, nepodporuje, pretože horolezectvo je, bohužiaľ, šport, v ktorom keď urobíte chybu, tak vás to môže stáť život. Určite by boli radšej, keby som sa venoval napríklad golfu. Navyše, moja mama má z detstva spomienky na to, ako vždy týždne a mesiace čakala, či sa jej otec vráti domov alebo nie. Teraz by sa tomu pri synovi určite rada vyhla,” dodal.

Davidove krásne zábery z výstupu na Mont Blac si pozrite v galérii TU >>>>