Dubayovej tanečný partner Matyáš odkazuje: Prestaňte ju kritizovať a urážať! Je to neúctivé

Po Gabike Marcinkovej tentoraz v Let´s Dance tancujete s Petrou Dubayovou. Ako ste si sadli po tanečnej, ale aj ľudskej stránke?
- Sadli sme si výborne po oboch stránkach. K môjmu prekvapeniu sme si po ľudskej stránke sadli viac než som čakal, pretože som ju nepoznal. Nevedel som predtým, kto to je. Nemal som žiadne očakávania na to, ako si sadneme alebo nesadneme. No sadli sme si fakt výborne, je to úplne skvelé. Po tanečnej stránke je to fajn, tam sa to snažím nehodnotiť nikdy, nielen čo sa týka Peťky, ale všeobecne. Pretože či už si sadneme alebo nie, projektom musíme prejsť. Snažíme sa to všetci robiť tak, aby sme si sadli, akokoľvek sa to dá.

Povedali ste, že sa snažíte nehodnotiť, ale predsa. Ako by ste z pohľadu profesionála zhodnotili jej tanečné výkony?
- Ide jej to skvelo, keď beriem do úvahy všetky časové dispozície a celý tlak toho, aký je projekt intenzívny. Na všetkých ľudí v súťaži je extrémny tlak, takže jej to ide výborne a robí svoje maximum. Som s ňou nadmieru spokojný.

Ľudia v komentároch vychvaľujú vaše tanečné schopnosti do nebies. No zároveň sa ozývajú, že Petra vám až tak nestíha a že by sa k vám viac hodila iná partnerka, napríklad taká Anička Rakovská. Píšu tiež, že Petra je síce zlatá, ale je to také tanečné drievko. Ako to vnímate?
- Všetkým by som odporučil, aby si skúsili to, čo robí ona a ešte v tom časovom obmedzení. Vtedy by bolo vidieť, kto je a kto nie je drevo. Zdá sa mi to veľmi hlúpe, neúctivé a nepríjemné. Bolo by fajn, keby sa tí ľudia občas vcítili do jej kože a uvedomili si, aký je tento projekt reálne zložitý a že tí ľudia nemajú len toto. Peťka má divadlo, Dunaj, má svoj osobný život a do toho je Let´s Dance.

Teraz sa pridávajú ďalšie tance, menia sa partneri. Vôbec to nie je jednoduché, musím povedať, že tento rok sa aj mne osobne zdá náročnejší než minulý. A to som na to zvyknutý a robím to celý život. Takže hodnotiť, že je niekto tanečné drevo, nech to je už pri komkoľvek a nielen pri Peťke, sa mi zdá veľmi neslušné.

Mnohí zasa tvrdia, že vám to šlo lepšie s Gabikou Marcinkovou...
- Nedokážem zhodnotiť, či to bolo lepšie alebo horšie tým, že som vždy súčasťou toho páru. Obidve sú iné, obidve k tomu inak pristupujú, obe majú vlohy na niečo iné. Peťka je lepšia v štandarde než bola Gabča. Gabča bola zasa lepšia v latine. A presne to tak akoby nadväzuje na to, že Peťke to vôbec nepridáva alebo nie je určite jednoduché sa s touto zvláštnou kritikou vyrovnať.

Je to intenzívne a všetci na ňu majú nejaký nárok, že tancuje so mnou a že to zákonite musí byť.. vlastne neviem, čo. Robí, čo môže, ja robím to, čo môžem a to je ono. Ani neviem, ako jej v tom mám pomôcť, je to veľmi zložité, aby sa od toho odpútala, pretože je to zo všetkých strán. Ale myslím si, že čisto tanečným umom sú na tom veľmi podobne. Ťažko povedať, kto je lepší.

Petru teda tá kritika mrzí..
- Myslím, že by to mrzelo úplne každého a nie je sama, kto sa tu s nejakou kritikou stretáva. Neviem, či ju to mrzí teraz vzhľadom na to, že už je siedme kolo a ja som jej hovoril, keby bola také strašné drevo, tak v siedmom kole jednoducho nie je. Nemá k tomu vôbec dôvod, už sa s tým celým lepšie stotožňuje. Ale začiatok bol veľký boom, čo sa kritiky týka, bola z toho zaskočená vo výsledku a ja tiež.

A ako vnímate kritiku od poroty? Všimla som si, že neraz ste sa za Petru veľmi pekne postavili.
- Určite, je to nepríjemné práve preto, že ja tam s ňou som a vidím, aký progres robí za celý ten týždeň. Každý človek, čo tam je, tak má nejaké možnosti a viem, aké možnosti má ona a ako sa snaží s nimi pracovať. Občas sa mi zdá nefér povedať, že je všetko zle, pretože to nie je pravda. Musím povedať, že tomu rozumiem dosť na to, aby som dokázal povedať, že to tak nie je.

Samozrejme, vnímam, že tiež robí nejaké chyby, ale tie robíme úplne všetci, aj my. Určite je to rozhodne ťažšie sa s tým vyrovnať, než keď vás porotcovia vždy chvália. Ale o to príjemnejšie je, keď nás, naopak, pochvália. Síce to trvalo dlho, ale prišlo to. Vo výsledku mi záleží na tom, aký má z toho ona pocit, pretože to je to, z čoho bude žiť potom, keď sa to celé skončí a nie čo na to povie ktokoľvek iný.

Ako ste sa k tancu dostali vy? Kedy ste vedeli, že je vašou vášňou?
- Keď som mal 9 alebo 8 rokov. Prišiel som k tomu náhodne, prostredníctvom sestier a tanečnej. Predtým som robil karate a závodne som lyžoval, a potom som s tým skončil, pretože ma to nebavilo. Premýšľal som, čo budem robiť. V jeden moment som začal robiť spoločenské tance aj hiphop. Hiphop ma veľmi nebavil, a to tým, že tréningy boli také o ničom .. Tu som mal automaticky partnerku, pretože moja mama mala známu, ktorá mala dcéru a potrebovala partnera, tak som si povedal, že to skúsim. Prišlo to prirodzene, bavilo ma to, bavilo ma, že ma niekto chválil, tak som pri tom zostal a ďalej sa to nabaľovalo.

Vedeli by ste si ešte predstaviť život bez tanca?
- Ja vo finále tancujem vlastne veľmi málo. Všetci si myslia, že tanec je moja extrémna vášeň. Mňa to, samozrejme, baví, ale teraz to mám skôr v tej fáze, že sa snažím objavovať rôzne štýly a rôzne pohľady na tanec. Tým, že som to 15 rokov robil naozaj intenzívne, v podstate každý deň dookola, súťažil som a všetko možné, tak rozhodne to nie je tak, že by som každý deň, 24 hodín v kuse tancoval.

Naopak, ja si od toho rád odpočiniem. Vypúšťam to a robím úplne iné veci. V poslednom čase zisťujem, že mi je veľmi nepríjemné, keď ma ľudia majú zafixovaného ako niečo konkrétne, je to tanečník a bodka. Mám rád, keď celá moja persóna je všeobecná, že robím toto, tamto, potom inú vec. Snažím sa toho robiť čo najviac.

V minulosti ste otvorene hovorili o tom, že ste mali psychické problémy, ktoré súviseli aj so sebapoškodzovaním. Museli ste vyhľadať odbornú pomoc. Kedy ste vedeli, že s vami nie je niečo v poriadku?
- Neviem či úplne dokážem popísať, kedy sa to začalo, ale potom som už v jeden moment zistil, že to nie je dobré. Nikdy som to nechcel nechať dôjsť do úplného extrému.

Ak sa smiem opýtať, čím ste si prechádzali? Ako sa tie problémy prejavovali?
- Bolo to vtedy, keď sa na seba tie veci už nabaľovali. To sebapoškodzovanie nebolo také „horké”, že by som sa pol roka v kuse rezal, to určite nie. Ale skôr, keď to už k tomu spelo, že sa to začalo diať, v tom momentne som si povedal, že to je už veľa a sám triezvo viem, že to už nie je v pohode a nemá sa to diať.

Na to boli nadviazané rôzne veci, ako zlý spánok, zlá strava a celková nálada alebo nastavenie. Vnímal som, že to nie je v pohode. Potom sa to prejavovalo na vzťahoch, na mojom nastavení a životospráve. Keď bol už ten celok príliš, v ten moment som usúdil, že je potrebné vyhľadať pomoc alebo to nejako začať riešiť.

Čo vám okrem terapeuta pomohlo dostať sa z toho?
- Paradoxne covid. Vtedy som vyhľadal aj pomoc. Covid mi pomohol veľmi v tom, že som mal čas si fyzicky odpočinúť, tým, že sa nič nemohlo. Všetci sme boli zavretí doma a človek toho veľa robiť nemôže. Bol tam nútený odpočinok, a to mi pomohlo. Trošku sa to zvrtlo, keď prišiel druhý covid, pretože to už bolo nepotrebné. Lieky, ktoré mi nasadil doktor, stabilizovali situáciu. Ale cítil som, že to nejde ani vyššie, bolo mi nepríjemné také to nič. Ľudia, ktorí niekedy brali nejaké antidepresíva, antipsychotiká, anti- neviem čo, tak chápu ten pocit ničoho.

To mi začalo veľmi prekážať a začalo mi prekážať aj to, že môj doktor stále akoby predlžoval to, že mám tie lieky brať. Bolo to nepríjemné, takže som vyhľadal iného doktora s tým, že chcem lieky vysadiť a že ak je to možné, chcel by som to riešiť nejako inak. V ten moment sa to celé prehodilo na to, že som vysadil lieky a začal som chodiť na psychoterapiu. No a s pauzou to trvá dodnes, pretože som to chcel udržať a príde mi fajn mať psychológa, aj keď je človek úplne zdravý a v pohode. Je to fajn mať niekoho, s kým sa môže človek vyrozprávať bez toho, aby ho niekto súdil, aj keby mu povedal čokoľvek.

Predpokladám, že toto obdobie je za vami a depresie vás už netrápia.
- Áno, ale tak, samozrejme, občas je to horšie, občas lepšie. Paradoxne, napríklad táto jeseň bola z tých horších, ale určite je to lepšie, než to bolo predtým. No občas to má tendencie skĺzať niekam, kam nepotrebujem, aby to skĺzlo. Ale práve preto je tam vo finále psychoterapia alebo psychológ, aby aj keď to tam skĺzne, nezostalo to tam.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí trpia problémami, aké ste mali vy a hanbia sa vyhľadať odbornú pomoc?
- Nech to určite nerobia. Psychológ nie je nič zlé a nie je ničím zlým ani pre zdravých ľudí alebo pre tých, ktorí sa cítia úplne v poriadku. Akurát ho nemusia mať v takej intenzite, ale 100 % by som im odkázal to, že lieky nie sú riešením, pokiaľ človek nie je na pokraji samovraždy alebo nemá veľké problémy, že ich pomoc potrebuje. Pretože občas je to potrebné na stabilizovanie. Nech sa to snažia riešiť akoukoľvek terapiou, akokoľvek bez liekov, pretože tých ciest je veľa. Nech vyhľadajú pomoc, nie je to nič, za čo by sa mal človek hanbiť.

Vďaka Let´s Dance ste čoraz viac populárny. Ozývajú sa aj fanúšičky?
- Klamal by som, kebyže poviem nie, ale snažím sa to nerobiť. Úprimne, nie je to veľmi príjemné. Po prvé to nejako nevnímam, myslel som si, že budem, ale nevnímam. Párkrát sa mi stali situácie, ktoré mi boli v ten daný moment nepríjemné. Tu na Let´s Dance sa po prenose stalo, že za mnou niekto prišiel, že sa chce vyfotiť. A že, môžem ti skočiť na chrbát? Nie, čo to je za otázku, v živote sme sa nevideli, nepoznáme sa.

Presne chápem alebo si asi viem predstaviť, keď je niekto naozaj známy, či už tu alebo celosvetovo, že to musí byť fakt nepríjemné. Vo finále mi stačí odísť do Prahy a nikto ma nepozná a je to super. Je to, samozrejme, fajn, keď za vami chvíľku niekto chodí, že ste super a ľudia vám fandia. No viem, že sa skončí Let´s Dance, ešte tak mesiac to bude doznievať, a potom na to všetci zabudnú, ale je to prinajmenšom zvláštne.