DEJEPIS ÚCHYLIEK A HRÔZY 5: Cisár Nero - Ženu DOKOPAL, keď bola TEHOTNÁ a matke spravil TOTO!

Vládu začal ako každý tyran - ľudomilnými činmi. Verejne vyhlásil, že netúži po výbojoch a vojnách a vo vnútroštátnej politike prisľúbil ponechať moc senátu.  Keď podplatil ľud, usporiadal nádherné hry, pri ktorých zakázal porazených gladiátorov zabíjať. Keď si teda Nero upevnil moc, začal vládnuť podľa svojho čierneho svedomia. Rozpútal peklo na Zemi. Dal zabiť svoju matku, hlavne preto, aby mu nekafrala do jeho vládnutia. Navyše nemala rada jeho milenku a neskôr druhú ženu, Poppeu Sabinu. Spočiatku sa mu matko-atentát veľmi nedaril. Asi pri nej stáli všetci rímski bohovia. Trikrát sa ju pokúsil otráviť, raz na ňu nastražil stroskotanie lode a raz spadnutie povaly. Nakoniec rezignoval a poslal za ňou nájomného vraha. Ten už nesklamal. Z významných rímskych štátnikov dal popraviť vodcu opozície v senáte Gaia Calpurnia Pisona, senátora Thrasea Paetu (lebo mal doma bustu svojho deda, jedného z Caesarových vrahov) a veliteľa prétoriánov Burru (dal ho otráviť, pretože chcel zistiť, či náhodou neužíva protijed). Koľko poslal na smrť ostatných senátorov a dvoranov, to sa už dnes presne nedá zistiť. Donútil aj svojho veľkého tútora a dobrodinca filozofa Senecu spáchať samovraždu. 

Čo sa týka popráv, mal ,,bohatú fantáziu". Odsúdencov z nižších tried hádzal šelmám v cirku, dával ich upáliť napichnutých na koly, alebo utopiť v mori. Aj Neronova sexuálna zvrhlosť mala obludné rozmery. Ženy zo svojho osobného háremu striedal s mužmi, prosté dievky s pokrvnými príbuznými. A ani sa tým netajil. Svoj názor demonštroval aj verejne: „Doteraz ešte nijaký vladár nevedel, čo všetko si môže dovoliť." Po matke sa vyvŕšil aj na zvyšku svojej rodiny. Prvú manželku Octaviu dal poraviť, druhú Poppeu Sabinu dokopal na smrť, keď bola tehotná. O ďaľších rodinných príslušníkov sa postaral dýkou a jedom. Už ho nikto nemohol ohrozovať, ostal sám. Stal sa tak posledným členom júlsko-claudijskej dynastie.

Nemožno mu však uprieť snahu o výstavbu Ríma. Na kopci Oppiu oproti Palatínu si dal postaviť „Zlatý dom" s otáčavou jedálňou a obrovským stĺporadím. Priestranstvo pred Fórom zohyzdil svojou kolosálnou sochou a dal postaviť aj nový circus. Aspoň bolo viac miesta na popravy. Podľa svojho „objektívneho" úsudku nemal v žiadnej oblasti konkurenciu. Bol najlepší básnik, spevák, rétor, muzikant, herec, tanečník, zápasník, vodič pretekárskeho voza....Dokonca založil aj Neronovu cenu, a sám sa aj o ňu uchádzal. Pri každých hrách, pochopiteľne, musel vyhrať. Išlo o život a všetci to vedeli. Ani obecenstvo to vždy nemalo ľahké. Opustiť jeho vystúpenie sa rovnalo urážke majestátu. Mnohí, ktorí ho už nezniesli ďalej počúvať a tlieskať mu, radšej vyskočili vzadu z ohrady, alebo prestierajúc mŕtvoly sa dali vyviesť. Vraj niekoľko žien pri jeho predstaveniach aj porodilo.

Veľa sa diskutije aj o požiari Ríma, ktorí vypukol v noci 18. júla 64. Vraj ho zapálil Nero, aby sa ním nechal inšpirovať v jeho neskonale dokonalej básnickej tvorbe. On obvinil kresťanov a mnohí z nich skončili v jeho preslávenom circu ako krmivo pre šelmy. Štrnásť rokov Rímska ríša trpela Nerona, až sa ho nakoniec zbavila. Keď sa v r. 68 proti nemu vzbúrili galské, potom hispánske légie a napokon aj prétoriáni, bol Nero nútený ujsť z Ríma na farmu jedného prepustenca. Keď počul prichádzať jazdcov, vrazil si do hrdla nôž. „Aký to umelec vo mne hynie!" stačil sa ešte naposledy pochváliť.