Adela Vinczeová: Po adopcii syna Maxa búra predsudky! Dajte šancu aj rómskemu dieťaťu

Priznala, že podobne uvažujú aj nad druhým dieťaťom. „Je to otvorené. Môže sa stať, že nám zavolajú, pretože sme si opäť dali tú možnosť – aj kvôli súrodencovi. Ale možno to vyhodnotíme inak. Možno nebudeme mať také šťastie ako pri Maxíkovi, že to bolo jednoznačné hneď pre oboch. Môže sa stať, že dieťa sadne jednému, ale druhému nie. A tam nemôžeš robiť kompromisy. Musí to byť jasné,“ prezradila.

Nie je žiadnym tajomstvom, že potenciálni adoptívni rodičia si môžu určiť kritériá, podľa ktorých si dieťa vyberajú. Ako to bolo v prípade Vinczeovcov? „Môžeš si navoliť vek, pohlavie, etnikum, prípadne mieru hendikepov a ochorení, ktoré to dieťa môže mať. My sme si dali jediné obmedzenie – že chceme zdravé dieťa. Neviem, či by som zvládla niečo náročnejšie – aj odborne, aj emocionálne. A vek sme si asi určili, ale pohlavie či etnikum sme neriešili. A to výrazne ovplyvňuje rýchlosť – keď si napríklad niekto určí, že chce dievčatko s blond vlasmi, môže čakať aj desať rokov,“ ozrejmila Adela a pokračovala: „Ja rozumiem tomu, že niektorí sa boja prijať napríklad rómske dieťa v dnešnej spoločnosti. Boja sa reakcií okolia, že sa na nich nebude podobať alebo že budú čeliť predsudkom. Ale ja to vnímam opačne – že poďme spoločnosť edukovať a mazať rozdiely tam, kde sa dá a koľko sa dá.“

Keď sa Adely moderátorka spýtala, ako vníma, že mnohí tvrdia, že láska k adoptívnemu dieťaťu nie je rovnaká ako tá k biologickému, odpovedala bez okolkov: „Môj gén, moja krv – toto som nikdy v živote nepovažovala za dôležité. Že by som chcela vidieť niekoho, ako sa na mňa podobá... (smiech) chúďatko! Alebo že sa v ňom ja vidím... Mňa baví, že k nám prišiel človek z iného duševného aj biologického zdroja, ale zároveň cítim, že je náš. Že to spojenie bolo niekde už dávno vymyslené. A že ho môžem pozorovať práve aj v tom, aký je iný. No také pekné dieťa by sme my s Viktorom nikdy nesplodili!“ (smiech)