Andrea Gavačová: Sedem rokov na materskej

Vašou náplňou práce je predávať televízne formáty do televízií. Máte pod palcom strednú a východnú Európu. Viete porovnať slovenských divákov s americkými?
– Diváci na celom svete majú spoločné jedno – majú radi kvalitnú zábavu, a to je jeden z dôvodov, prečo SuperStar alebo Got Talent fungujú všade na svete bez ohľadu na mentalitu národa a momentálnu „módnu vlnu“. Formát je však vždy len polovicou receptu na úspech. Je to tak trošku ako s módou. Sú to také vlny. Pred 10 rokmi boli u nás hitom vedomostné súťaže ako Milionár, pred piatimi rokmi sme zažili zase boom reality šou Vyvolení alebo Big Brother, ktoré ku podivu donedávna celkom slušne fungovali napríklad v Chorvátsku. Úprimne som rada, že u nás už nie. Mali byť vysielané s označením podobným varovaniu ministerstva zdravotníctva na cigaretových škatuľkách. Dnes sú in seriály.

Do akej miery vaša spoločnosť ovplyvňuje chod alebo scenár Česko-Slovenskej SuperStar?
– V prípade licencovaných programov majiteľ licencie dodá tak zvanú bibliu, čo je veľmi detailný návod, ako na to. V prípade globálne rozšírených šou dodávame navyše grafiku, zvučku, logo, teda elementy, ktoré robia šou rozpoznateľnou na celom svete. Keď budete dovolenkovať v Číne, Argentíne, Spojených Arabských Emirátoch či v Bulharsku a zapnete si večer televízor, SuperStar garantovane rozpoznáte. Je to naozaj sila, fenomén.

Súťažiaci v Česko-Slovenskej SuperStar sú veľmi mladí, v podstate sú to ešte deti. Šou je pre nich obrovská záťaž, psychická aj fyzická, čo nie je veľmi chvályhodné. Komu v tomto prípade patrí kritika, vašej spoločnosti alebo televízii?
–Biblia stanovuje vekové hranice, ktoré sú s malými odchýlkami totožné na celom svete, takže mladí ľudia od 15 do 30 rokov sú na celom svete vystavovaní približne rovnakému tlaku. Vedia, do čoho idú a vedia to aj ich rodičia. Je to taká skúška, ktorú každý z nich podstupuje dobrovoľne na ceste za svojím snom, i keď pripúšťam, že realita ich môže veľmi tvrdo prekvapiť. Keď sledujem vyraďovačky, som šťastná, že jedno z tých detí nie je moje vlastné, je to veľký nápor na psychiku. Ich režim dňa je v kompetencii výrobného štábu. Nepredpisujeme, ako majú tráviť voľný čas medzi jednotlivými vystúpeniami, ani čo všetko majú absolvovať. Čo sa týka používania invektív zo strany porotcov v kastingoch, musím sa priznať, že ma to zaskočilo. Viem, že sa to riešilo a bolo to rozhodnutie televízií, ktoré bolo na hranici prijateľnosti pre našu spoločnosť, no v porovnaní s nemeckou SuperStar to bol slabý odvar. Táto šou to podľa mňa nepotrebovala a zbytočne stratila „glanc“, našťastie len na krátky čas.

Podmienky hlasovania, ktoré sa zmenili, ste museli odsúhlasiť?
– Ano, samozrejme, akékoľvek zmeny musíme odsúhlasiť. Obávali sme sa, že na úkor federálneho prin cípu by odišli lepší speváci. Myslím si, že Česi a Slováci sú natoľko normálne národy, že nacionálne hľadisko by nemalo ovplyvniť priebeh a výsledok šou. Z priebežných výsledkov hlasovania je zrejmé, že ľudia posielajú hlasy tomu, kto sa im páči, a nemusí to byť nutne ich krajan. Počula som, že napríklad Dominika má polovicu fanúšikov z Česka. V prvej SuperStar hlasoval viac východ, a tak vyhrala Katka.

Na budúci rok prinášate ďalší federálny model Got talent, u nás známy ako Slovensko má talent. To znamená, že sa medzinárodná šou osvedčila?
– A nie?! Máme tu ošiaľ, aký tu bol len za prvej SuperStar, program pravidelne sleduje okolo 3 miliónov divákov, čo považujem za skvelý výsledok. Navyše model jednej produkcie pre dve televízie je mimoriadne atraktívny z ekonomického hľadiska hlavne počas hospodárskej krízy.

Čiže aj spoločná SuperStar je dôsledok krízy?
– Kríza nebola jediným dôvodom, ale povedzme, že bola jedným z tmeliacich prvkov.

Máte dve dcéry, Valentínu (14) a Natáliu (12). S vašou prácou je spojené aj cestovanie, ako často od nich musíte odísť?
– Asi raz – dvakrát za mesiac, niekedy viac. Na rozdiel od mnohých iných rodičov však mám to obrovské šťastie, že denne nemusím chodiť do práce, pracujem doma, kde mám zriadenú kanceláriu. Stretnutia s klientmi si plánujem v čase, keď sú deti v škole, a keď prídu domov, môžem sa im venovať. Mojou prioritou je rodina. Keď sú deti doma, väčšinou ani neberiem telefóny a cez víkend si mobil niekedy vôbec nezapnem.

Vyštudovali ste dve vysoké školy, rozbehli ste úspešnú kariéru. Rodina bola pre vás vždy taká dôležitá?
– Nie. Po vlastnej rodine som zatúžila až zhruba 5 rokov po svadbe, keď som v kostole na krste držala v náručí krstnú dcérku Andrejku. Dovtedy som sa venovala kariére, chodila som do MiIána, Monaka, Cannes na festivaly, s manželom sme si „užívali“ ako slobodní a z tohto dokonalého stavu som sa zrazu na sedem rokov ocitla doma. Havária rodičov a brata a následný pôrod prvého vytúženého dieťaťa obrátili môj život úplne naruby… Najťažšie bolo prijať fakt, že naše dieťa zrejme nikdy nebude ako iné deti.

Mali ste psychicky náročné tehotenstvo kvôli tomu, že vaši rodičia a brat havarovali a mama bola na tom zdravotne veľmi zle. Vedeli ste už od Valentínkinho narodenia, že nebude zdravá?
– Keď mala tri mesiace, nám povedali: ak s ňou nebudete cvičiť, tak riskujete, že nebude chodiť. Keď mala tri roky, povedali: Rátajte s tým, že pravdepodobne nikdy nebude chodiť do normálnej školy. Začala aj džavotať, ale potom úplne prestala, reč sa nikdy nevyvinula. Bolo pre mňa veľmi ťažké akceptovať to, vyrovnať a naučiť sa s tým žiť. Aj tá najťažšia práca je gombička proti tomu, keď sa vám narodí dieťa, ktoré nie je zdravé.

Valentínka je autistka. Uvažovali ste niekedy nad tým, že ju dáte do ústavu?
– Nikdy. I keď spomínam si, že boli ťažké chvíľky, keď som to vyslovila, ale nikdy som to nemyslela vážne.

Váš vzťah s manželom to posilnilo alebo naopak rozdelilo vás to?
– Môj muž je v tomto neuveriteľný. Spočiatku som mu veľmi zazlievala, že sa o tom odmietal rozprávať. Pripadalo mi, že celé to trápenie musím znášať sama. Nemohla som ísť ani za mamou, lebo tá bola po havárii vo veľmi zlom psychickom stave, vyčítala si, že keby sa to nestalo, tak Tinka by bola v poriadku. Nechcela som jej ešte priťažiť. Manželov životný postoj som pochopila až s odstupom času – obe dcéry bral úplne rovnocenne, nerobil žiadne rozdiely, akoby Tinkin problém vôbec neexistoval. Rozhodol sa, že všetko bude v poriadku. Len niekedy ich až príliš rozmaznáva, majú ho omotaného okolo prsta, ako to už dcéry s otcami vedia. Čo bolo pre vás najťažšie a čo vám vlastne ochorenie vašej dcéry dalo? – Najťažšie bolo prijať fakt, že moje dieťa je „iné“, vyrovnať sa s tým trvalo roky. Roky mi trvalo pochopiť, že to, čo sa zdalo byť prekliatím, bol dar. Veľa ľudí v živote nezistí, kým vlastne sú, prečo tu sú. Mne táto skúsenosť úplne prehodila priority, pomohla spoznať samu seba a priviedla ma na krásnu duchovnú cestu. Dnes som vďačná, naplnená láskou a pokorou.

Predtým ste pokoru nemali?
– Od malička som mala v sebe taký drive, malý motorček, ktorý ma hnal dopredu. Vo všetkom, čo som robila, som chcela byť najlepšia a veľmi ma uspokojovalo, keď sa mi to aj darilo. Bola som perfekcionalista. Po škole som ihneď získala prácu mojich snov, spoluzakladala som slovenskú pobočku multimediálneho nemeckého koncernu. Bola som skrátka veľká frajerka, chýbala mi pokora. Dnes viem, že život nie je dokonalý. Môžete byť akokoľvek úspešný, robiť čokoľvek na svete, ale keď nemáte zdravé dieťa, získate úplne iný rebríček hodnôt. Brali ste to ako neúspech? – Áno, asi áno, považovala som to za osobnú prehru, zlyhanie, ale keby ste sa ma to opýtali vtedy, v živote by som to nepriznala! Som rada, že teraz to už dokážem.

Chodili ste na psychoterapiu?
– Nie, nikdy a takmer som sa z toho zbláznila. Ale našťastie mám vo svojom vnútri svetlo, ktoré nikdy neprestáva svietiť, niekto ho nazýva Bohom, iní láskou, vierou. Mojím psychoterapeutom boli knižky a najmä príroda, veľmi ma napĺňa fotografovanie kvetov, stromov, motýľov i iných zvierat. A ešte veľmi rada tancujem. Len tak pre seba.

Medzi vašimi dcérami je dvojročný vekový rozdiel a vychovávali ste ich naraz. Ako, keď Natálka je zdravá, a Tina nie? Nebolo to na úkor zdravej dcéry?
– Toto riziko tu vždy je. Choré dieťa potrebuje prirodzene väčšiu pozornosť, opateru, sú na neho kladené – hlavne z pohľadu zdravého súrodenca, nižšie nároky, platia preň iné pravidlá. I keď sme sa veľmi snažili, aby to tak nebolo, Natálka nám tisíckrát vytkla a dodnes vyčíta, že to je nespravodlivé. Ale som veľmi šťastná, že sa naplnilo proroctvo jednej pani pediatričky, ktorá nám pri pôrode Natálky povedala, že máme rátať s tým, že raz sa za staršiu sestru bude hanbiť. Vtedy som si povedala, že to nikdy nedopustím. Dnes je Natálka Valentínkin hovorca, sestru berie takú, aká je, čo neznamená, že netúži po tom, aby sestrička bola zdravá. Raz sme sa viezli vo výťahu a nová suseda mojich rodičov sa spýtala kočiek, ako sa volajú – Natálka odpovedala za seba a predstavila aj sestru s tým, že ona len nerozpráva, ale inak je úplne v pohode.