Zákerné ochorenie sklerózy, pri ktorom obľúbenej usmievavej pedagogičke Ivetke Chamcovej (†56) z Vranova odumierali svaly, patrí medzi najhoršie a neliečiteľné diagnózy. A ona si to veľmi dobre uvedomovala. Vedela, že každým dňom je bližšie k smrti. A tá si po ňu prišla týždeň pred Vianocami.

Ivetka napriek všetkému do posledných chvíl nestrácala nádej! Vlani nám vravela, že verí, že sa dočká lieku na jej záchranu. Silu jej dávala nezlomná viera, jej milovaný a dobrosrdečný manžel Peter (57), všetci jej blízki, no aj záujem známych i neznámych. Ale najmä jej drobný vnúčik Adamko, ktorý pri jej pohľade na neho zmierňoval jej ukrutné bolesti. A ona veľmi túžila vidieť ho vyrastať. Žiaľ, osud jej to nedoprial...

Jej dcéra Tina s bolesťou v srdci oznámila na sociálnej sieti smutnú správu: "Úsmev mala na perách, dobrotu v srdci, lásku v duši. Mamka naša milovaná, žiarila si ako slnko. Očiam si odišla, v srdciach si zostala. Navždy Ťa budeme ľúbiť. Dnes nadránom 17.12.2024 si mamka naša odišla za svetlom, kde Ti bude už ľahšie.” Všetkých, ktorí sa plánovali zúčastniť poslednej rozlúčky požiadala, aby nenostili vence: “Mamina si priala len jednu ružu od každého, z ktorej sa spraví jedna kytica.” Jej želaním totiž bolo prispieť organizácii Belasý motýľ, ktorá ktorá združuje pacientov a ich rodiny s rôznymi nervovosvalovými ochoreniami a ich poslaním je poskytovať odbornú pomoc, zázemie a zmierňovanie dôsledkov rozsiahleho a veľmi vážneho telesného postihnutia. 

Pred deviatimi rokmi sme zverejnili príbeh mladej lekárky Janky z Prešova, ktorá ochorela na roztrúsenú sklerózu. Keďže veľmi dobre vedela, ako bude choroba postupovať, prosila o možnosť eutanázie. Tá je však u nás zakázaná. Iveta na takéto niečo nikdy ani len nepomyslela, neodsudzovala to však s tým, že proti eutanázii môže brojiť iba zdravý človek. Lenže ten by zmenil názor, keby sa dostal do pozície ťažko trpiaceho.

Krutú pravdu Ivete vyriekli lekári pred tromi rokmi. Keď sa definitívne potvrdila diagnóza amyotrofickej laterálnej sklerózy (ALS) prišiel prvotný šok. “Myslela som si, že hneď zomriem. Začala som rozdávať svoje šaty, kabelky. Veď do hrobu si to nevezmem, pomyslela som si,” rozprávala nám s ťažkosťami s rečou pred rokom v lete. Hlava jej fungovala stopercentne, ale choroba ničila všetky svaly a aj tie na tvári či jazyk.

ALS poškodzuje neuróny v mozgu potrebné na ovládanie motoriky v rukách, nohách, hrudníku, hrdle a ústach a vedie k ich odumretiu. A mozog už potom nevie vyslať signál na ovládanie a kontrolu pohybu svalov. A tak hrozí strata schopnosti hovoriť, jesť, hýbať sa a dýchať. Preto je dôležitá fyzioterapia, no pacienti si ju musia platiť z vlastného.

Chorej pedagogičke pomáhalo vyrovnať sa s nemilosrdným osudom najmä podpora jej milujúceho manžela. Choroba jej úplne zničila všetky svaly, nedokázala pohnúť ani rukou. Pri všetkých denných úkonoch, aj tých najobyčajnejších, potrebovala pomoc. “V noci sa nedokážem na posteli ani pohnúť, keď ma už veľmi všetko bolí alebo mám stŕpnuté končatiny, musí ma pomasírovať manžel,” vysvetľovala nám. Jej muž však rýchlo dodal, že jeho žena je taká tolerantná, že často ticho trpí, lebo ho nechce budiť.

Manželia boli spolu od ich študentských čias, obaja vyštudovali rovnaký odbor. Ivetka 31 rokov učila deti na prvom stupni základnej školy a tých starších telocvik. Preto mala pohyb v krvi, milovala turistiku a plávanie, bola vytrénovaná. Možno aj preto prvotným príznakom nepripisovala dôležitosť.

Peter svoju ženu veľmi miloval a bolo pre neho ťažké vyrovnať sa s tým, že ich spoločný čas sa kráti. Vždy však v ňom tlela iskierka nádeje, že sa vedcom podarí vyvinúť liek na záchranu jeho životnej lásky. "Veríme, že budú úspešní a dožijeme sa toho,” vravel nám so slzami v očiach. Prešiel však rok, nádej zhasla a on teraz zažíva boletivý smútok a musí sa naučiť žiť bez svojej manželky, ktorá odišla na večnosť.