Zmutované zvieratá v Černobyle? Andrej (30) navštívil radiáciou zamorenú zónu už trinásťkrát

Andreja začal Černobyľ fascinovať už ako školáka. "Medzi rokmi 2008 a 2009 som na základnej škole našiel v učebnici dejepisu malú zmienku o Černobyle, vtedy ma to zaujalo a na jeseň roku 2013 som sa tam dostal po prvýkrát," spomína A. Pastorek.

Odvtedy bol v Černobyle už trinásťkrát a chystá sa tam opäť. Navštívil aj miesta, kam sa bežný návštevník nedostane. "Vďačím za to ľuďom v černobyľskej zóne, že mi to umožnili. Je tam veľmi veľa zaujímavých miest, aj keď niekedy je to nebezpečné."

Jedným z najhorších miest, kde je radiácia stále extrémne vysoká sú aj pivnice v nemocnici, kde sa hádzalo oblečenie po hasičoch, ktorí likvidovali haváriu. Tam sa Andrej nedostal, osobne sa však stretol s ľuďmi, ktorí v týchto miestach robili prieskum a merali úroveň radiácie.

"Naozaj, tie hodnoty radiácie sú tam aj po 38 rokov veľmi vysoké. Osobne som však bol pri technike, pri autách, mám aj svoje meracie prístroje - dozimetre a stále ide o miesta s vysokou kontamináciou."

A. Pastorek vraví, že strach nemá, ale má veľký rešpekt. "Tie miesta nie sú kontaminované všade rovnako. Sú to skôr také škvrny, niekde sú kontaminované viac a niekde takmer vôbec, záleží od toho, kam sa človek dostane."

Dubničan sa dostal aj priamo k bloku, kde sa stala havária. "Bol som priamo pod sarkofágom a dostal som sa v blokovej dozorni 4. bloku. Práve na tom mieste sa udiali rozhodnutia, ktoré viedli priamo k nehode."

A. Pastorek vraví, že toto miesto nie je pre každého. "Je to veľmi depresívne, smutné, najmä v jeseni, keď je sychravé počasie. Zažil som ľudí, ktorým to miesto učarovalo, podobne ako aj mne, ale zažil som aj opačný prípad, keď mi ľudia vraveli, aby sme odtiaľ išli rýchlo preč a že už sa tam nechcú nikdy vrátiť," zdôraznil Andrej, ktorý sa do Černobyľu vybral aj s niekoľkými kamarátmi.

A. Pastorek vraví, že súčasné mesto Pripjať pripomína postapokalyptický svet. "Našiel som miesta, kde rastú stromy už aj na strechách domov. Na mňa to pôsobí tak, že reálne vidím, čo sa stane ak ľudia odídu z nejakého mesta a čo za tie roky dokáže príroda."

V zóne stretol veľké množstvo zvierat. "Psi sú potomkovia domácich psov, ktoré tam museli zanechať obyvatelia po katastrofe. Postupne zdiveli, aj keď si zvykli na turistov, ktorí im nosia jedlo, aj keď tento rok sa mi toto pravidlo, že sú všetci psi priateľskí, stala sa mi tam menšia nehoda, keď ma jeden pes pohrýzol a musel som potom absolvovať očkovanie proti besnote."

O Černobyle kolujú reči, že v okolí žije veľké množstvo zmutovaných zvierat. "To sú všetko len fámy, žiadne dvojhlavé psi som tam nevidel. Tie zvieratá sú úplne normálne. Ale je pravda, že v zóne sa vyskytujú zvieratá, ktoré tam dovtedy nikdy nežili," hovorí Andrej.

V rámci experimentu vedci vypustili v minulosti do voľnej prírody v zóne smrti kone Przewalského. "Bol to vedecký pokus ako sa kone adaptujú na kontaminované prostredie. Adaptovali sa a dnes tam voľne žijú veľké stáda týchto koní," konštatuje A. Pastorek.

Okrem psov a koní sa dá priamo v meste Pripjať stretnúť aj los, ktorý tam žije a z fotopascí je zrejmé, že sa tu udomácnil napríklad aj medveď hnedý.

V zakázanej zóne sa Andrej stretol s viacerými ľuďmi, ktorí tu žijú. Medzi nimi bola aj "bábuška" Hana, ktorá sa stala takým symbolom a ikonou zakázanej zóny.

"Práve s jednou z nich, s babičkou Hanou som sa stretol v septembri krátko predtým ako zomrela. Bolo to pre mňa veľmi smutné. Už dva týždne bola na tom veľmi zle, ale my sme ju s kamarátmi z Poľska navštívili tri dni pred jej odchodom z tohto sveta, tak sme sa s kamarátmi bavili, že možno nás ešte chcela vidieť a čakala na nás."

O babičke Hane hovorí ako o veľmi charizmatickej a usmiatej. "Nezabudnem na to, ako popriala nielen mne, ale aj chalanom z Poľska či už do Poľska, alebo na Slovensko mier, pokoj a aby sme nikdy nemuseli zdvihnúť zbraň," hovorí A. Pastorek.

V zóne doteraz žije niekoľko desiatok pôvodných obyvateľov. "Niektorí ľudia sa vrátili a bolo im to umožnené. Teraz tam žijú väčšinou už len starí ľudia. Je ich tam približne tridsať až štyridsať," konštatuje Dubničan.

Viackrát sa s ľuďmi žijúcimi v zóne rozprával a vraví, že väčšinou bývajú v miestach, ktoré neboli príliš kontaminované. "Radiácia nemá na ich zdravie až taký dopad a keď sa o tomto bavíme, väčšinou vtipkujú, že prežili horšie veci a predsa len radiáciu nevidia, necítia, tak prečo by sa jej mali báť," dodáva Andrej.

Ten je veliteľom dobrovoľných hasičov v Bohuniciach a už od roku 2013 dodržuje pri vstupe do zakázanej oblasti jednu tradíciu. "Vždy keď som tam, prídem k pamätníku hasičov a vzdám im hold a rešpekt, či už položením venca, alebo kytice."

V septembri tohto roku sa stretol aj s mužom, ktorý pomáhal pri likvidácii havárie. "Jeho zážitky boli veľmi zaujímavé. Pracoval ako šofér nákladného auta, ktorý odvážal menej kontaminované trosky."

Do zóny sa momentálne nedá pre vojnu na Ukrajine dostať, ale do roku 2021 tam zvykli chodiť aj takzvaní ilegálni stalkeri - turisti, ktorí sa dostali dnu bez povolení.

"Kým sa dostali priamo do mesta Pripjať, museli ísť tri dni pešo cez les. Viacerí tam šli aj napriek tomu, že zóna je strážená. Okrem radiácie sú tam však aj divé zvieratá a teraz je to ešte o to horšie, že oblasť je zamínovaná kvôli vojenskému konfliktu."

A. Pastorek dokonca do Černobyľu priniesol tento rok aj humanitárnu pomoc. "Pomáhame ľuďom, ktorí tam žijú a aj samotnej elektrárni, kde ma pracovníci poprosili, či by sa nedali zohnať čistiace prostriedky do závodnej jedálne, takže som rád, že sa to podarilo," uzavrel A. Pastorek.