Nebožtík v obývačke, krajší ako zaživa! Takéto kúzla robí Záhorák Radoslav na objednávku

Balzamovanie je vlastne zastavením posmrtných procesov. „Najčastejšie sa využíva, keď sa telo ukladá do hrobky. Takýto nebožtík vyzerá oveľa lepšie už na pohrebe a nerozpadne sa ani za sto rokov. Ale telo sa balzamuje niekedy aj kvôli prevozu lietadlom alebo aj na vedecké účely, vtedy je to len na určitý čas,“ vysvetľuje prvý slovenský balzamovač Radoslav Pekar. iektoré štáty, ako napríklad Španielsko vyžadujú balzamáciu zosnuléhoaj pri iných spôsoboch prepravy, ako lietadlom.

V našich končinách sa podľa neho  viac uplatňuje čiastočné balzamovanie na kratší čas, hlavne kvôli prevozu tela na dlhšie vzdialenosti. „Ide vlastne o akúsi konzerváciu, pri ktorej sa posmrtné procesy zastavia len na kratší čas,“ hovorí Pekar.

„Niektoré letecké spoločnosti nezoberú na palubu telo, ktoré nie je nabalzamované a v hermeticky uzavretej rakve," hovorí Pekarov spoločník Vladimír Ecker, ktorý je podpredsedom Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb.

Povolanie balzamovač nie je nové, naopak, je prastaré. Veď, keď sa povie balzamovanie mŕtvol, predstavíme si všetci egyptské múmie. Ale, ako sa k nemu dá dostať dnes?

Prvý slovenský balzamovač alebo inak povedané thanatopraktik, sa k svojmu dnešnému povolaniu dostal cez prácu asistenta na pitevni v skalickej nemocnici. Vtedy to nebol jeho sen, skôr náhoda, ale asi to tak malo byť, lebo dnes hovorí o svojej činnosti s takým zanietením, že si človek ani nevie predstaviť, že by mal robiť niečo iné, hoci...

„V živote ma nenapadlo, že raz budem robiť niečo takéto,“ smeje sa. „Na civilnej službe po strednej škole som dostal možnosť pracovať v nemocnici, kde sa vtedy uvoľnilo miesto na pitevni. Váhal som, ale napokon som tam zostal pracovať 23 rokov," hovorí s tým, že na začiatku mal celkom iné vzdelanie. Strojárske, učil sa v Bratislavských automobilových závodoch. Ale práca v nemocnici ho tak zaujala, že si postupne dorobil strednú zdravotnú školu aj Vysokú školu sv. Alžbety, odbor hygiena.

Na základe vzdelania by mohol robiť az zdravotnú sestru, ale nechcel. „Keď sme sa počas praxe starali o pacientov, ktorí na tom boli zle, znášal som to veľmi zle, lebo som im nemal ako pomôcť. Práve preto som si zvolil pitevňu. A keď v Skalici otvorili pobočku Vysokej školy sv. Alžbety, vyštudoval som odbor hygiena. Veľmi mi to pomohlo, lebo sme brali anatómiu, analytickú chémiu, zoznámil som sa s množstvom chorôb. Pri balzamácii potrebujem hlavne anatomické znalosti a poznať cievny systém, kam sa vstrekujú balzamačné látky,“ vysvetľuje úprimne.

Odbor balzamovanie sa u nás neučí. „Nie, neučí, v tom som sa vzdelával u doktora Petra Rambouska v Litoměřiciach. Ten robí aj vyučuje balzamáciu a konzerváciu, uňho som absolvoval aj potrebnú prax," dopĺňa Radoslav.

„Balzamácia spôsobí, že človek vyzerá aj po smrti úplne prirodzene, preto sa to dá využiť aj pri vystavení zosnulého pri pohrebe a pozostalí sa s ním môžu ešte rozlúčiť a naposledy ho vidieť,“  hovorí Pekar, ktorý sa aj predtým venoval úprave zosnulých na pohreb, lebo jeho otec má pohrebnú službu. 

Zaujímalo nás, čo všetko to znamená. „Chlapov väčšinou treba oholiť, ženy učesať, upraviť, namaľovať tak, aby vyzerali, čo najprirodzenejšie a najlepšie,“ hovorí Pekar s tým, že si sám hľadal na internete možnosti úpravy, aby svoju prácu mohol stále zdokonaľovať. „Neverili by ste, čo niekedy ľudia žiadajú. Raz rodina chcela, aby som babke spravil do hrobu trvalú onduláciu, ako mala za mlada. tak som nakúpil všetko potrebné, poradil sa s kaderníčkou a čakal, kým babenku privezú. Lenže babka mala na hlave asi štyri vlasy, tak sme jej namiesto trvalej dali parochňu a všetci boli spokojní,“ usmieva sa Radoslav popod fúzy.   

„Keď som raz hľadal tieto informácie, dočítal som sa, že v Čechách má doktor Rambousek v Litomericiach ako jediný prevádzku balzamovania. Jeho dcéra študovala tento odbor aj v Amerike a špecializuje sa aj na plastiku tváre zosnulých, ktorí majú po úrazoch poranenú tvár,“ osvetľuje prvý slovenský balzamovač. 

„Keď som zistil, že týmto spôsobom je možné zosnulých upraviť omnoho lepšie, hneď som ho kontaktoval a on sa ma ujal. Študoval som uňho dva roky a ďalšie tri roky som k nemu chodil ešte na prax, lebo bez nej to nejde,“ dodáva s tým, že aj keď je zatiaľ na Slovensku jediný, nie je problém požiadať o jeho služby aj v Žiline či v Košichach. Pohrebná služba to zariadi.

Ono to samozrejme chce svoj čas. Ten sa odvíja hlavne od toho, koľko nebožtík vážil. To ovplyvňuje aj cenu, lebo do väčšieho tela treba dať viac balzamačných látok.  

Pitevne sa mnohí ľudia desia.  Radoslav tvrdí, že keď sa všetko robí logicky a správne, niet sa čoho báť.  Pokojne by zabalzamoval aj kovidového pacienta. Pri klasickej balzamácii treba telo kompletne vydezinfikovať a vyumývať.

„Povrchovo sa prebalzamuje balzamačnými látkami, takže nebožtík dostane celotelovú masáž. Na balzamovanie cievneho systému sú potom špeciálne postupy. Používajú sa na to viaceré prístroje, ktoré sa napoja na cievny systém. Najskôr vytlačia krv a tekutiny a potom sa do nich napumpujú balzamačné látky. Takisto sa prebalzamujú vnútorné orgány," vysvetlil Pekar vecne. „Keď sa to všetko urobí, nebožtík už nemusí byť v chladiacom boxe, ale pokojne aj v obývačke, jej stav sa už nezmení,“ dodal.

Aj keď pre nás znie čudne, v Španielsku je bežné, že manželka alebo najbližšia rodina strávi s nabalzamovaným mŕtvym ešte niekoľko dní v prenajatom špeciálnom byte v krematóriu. Nabalzamovaný vydezinfikovaný nebožtík je tam vystavený a rodina ho pokojne môže aj objať. „Raz mi doviezli do pohrebníctva jedného nebožtíka zo Španielska a jeho španielska manželka sa ma pýtala, kde s ním môže stráviť pár dní. Vtedy som si myslel, že sa zbláznila, jej požiadavku som pochopil až neskôr, keď som bolô v Španielsku. No a dnes, po rokoch, by sme jej už aj vedeli vyhovieť,“ hovorí Ecker.

Radoslav Pekar aj Vladimír Ecker  za tie roky, čo pracujú v pitevni a pohrebníctve zažili naozaj všeličo. „Raz prišiel jeden pán a pýtal si úplne najlacnejšiu rakvu a k nej najdrahší veniec. Tá rakva ho vyšla vtedy 220 slovenských korún, ale za veniec zaplatil 2 000 korún. Tol veľký nepomer a obrovská suma,“ spomína Ecker s tým, že keď sa pána pýtali, čo majú napísať na stuhu, tak vyhŕkol: „Napíšte jej tam: Tak ti treba! To bola moja svokra.“