Mali všetkého pokrk a dali v práci VÝPOVEĎ: Manželia za pol roka precestovali 14 krajín

„V robote sme si to zariadili jednoducho. Proste sme dali obaja natvrdo výpoveď,“ povedal L. Branický. On pracoval na finančnom oddelení mobilného operátora, jeho žena Petra robila ako asistentka na Ministerstve financií Slovenskej republiky.

Laco vraví, že so ženou mali už dlhšie v hlave túžbu ísť na takúto cestu. „Mňa tento životný štýl baví, cestujem bicyklom dlho a manželku som do toho stiahol. Nejakú dobu nám trvalo v hlave si to upratať. Spúšťačom bolo to, že človek sa blíži k štyridsiatke a čo nespravíme teraz, už nespravíme nikdy,“ hovorí Laco.

Navyše ak raz človek začne robiť, do konca života sa nezastaví. „Uvedomil som si, že už som desať rokov v jednej firme a keď som sa tak ohliadol dozadu, zistil som, že áno, veľa vecí sa spravilo, veľa poriešilo, ale keby som tam zostal ďalších desať rokov, tak si poviem, mohol som ísť a nešiel som,“ konštatuje dobrodruh.

Ten vraví, že deti nemajú, úvery sa poriešia, keď si to človek nakalkuluje dopredu a zamestnanie sa už nejaké nájde. Manželia sa tak vybrali na cesty vlani v auguste. „Deň odjazdu bol 18. augusta a vrátili sme sa 18. februára, takže sme boli na cestách presne pol roka,“ upresnil L. Branický.

Manželia odcestovali zo Slovenska do Amsterdamu, prešli popri pobreží Francúzska do Španielska, obišli celý Pyrenejský poloostrov. „Je to stále západná Európa, takže nejaké nebezpečenstvo sme nezažili, boli oblasti, ktoré boli lepšie, boli také, ktoré boli horšie. Čo sa týka spania vonku, áno, mali sme diviaky pri stane, ale človek to nevníma ako ohrozenie,“ hovorí Laco.

Veľké nepríjemnosti ich nestretli. „Nehody sme nemali, iba keď žena spadla na koleno, čo chcelo tri dni v kľude, aby sa dala dohromady. Všetkým sme ohlásili, že ideme preč na pol roka a na piaty deň sme zostali v Passau visieť a štyri dni sme tam kvasili, lebo som musel objednať bicykel na Slovensku a počkať, kým mi príde,“ hovorí Laco.

Najväčším problémom bolo paradoxne počasie. „Asi tri týždne sme mali nonstop dažde. Pršať začalo vo Francúzsku, lialo ráno, v noci, cez deň. Na večer a na noc sme museli hľadať nejaký prístrešok, zastávku, tribúnu na štadióne, pretože tu stan nepomôže,“ konštatuje cyklista s tým, že vo Francúzsku sa dalo prespať aj v zastrešenom altánku s toaletou a elektrikou.

Manželia prešli priemerne denne 70 kilometrov. „Celkovo sme dali nejakých 11 300 kilometrov. Manželka je aktívna cyklistka, ale nie je taká extrémistka ako ja, no dávala to v poriadku. Tam ani nejde o tú kondičku, o vzdialenosť, o nohy, ale skôr o ten komfort, že človek večer nejde do sprchy a do tepla,“ hovorí Laco.

Ten vraví, že telo vydrží veľa a človek sa časom otuží. „Prvýkrát, keď sme mali v noci 6 stupňov, to bolo v októbri v Normandii, boli sme z toho zhrození, že to bude strašná zima. Ale potom sme mali aj trojstupňové noci a tiež nám to prišlo, že bude strašná zima, ale keď sme to prežili a malo byť 6, povedali sme si, že super, to je ťažká pohoda,“ hovorí Laco.

Jednu noc spadli teploty až na mínus 5 stupňov „Dali sme to v pohode, potom prišla nula a to už sa nám javilo, že je to skvelá teplota. Človek sa tak mentálne posunie ako pri otužovaní,“ konštatuje dobrodruh.

Vraví, že najviac ich s manželkou šokovalo zistenie, že Slovensko má najdrahšie potraviny v rámci celej Európy! „Od začiatku boli pri tomto rozhodnutí všetko nechať tak a ísť na cesty, najväčším problémom peniaze. Všetko sme si naplánovali tak, aby sme minuli za deň do desať eur. Takže sme si varili sami, väčšinou cestoviny s paradajkami, olivovým olejom, pestom, aby sme čo najviac ušetrili.“

Laco vraví, že už je ako dôchodca. „Lebo poznám všetky zľavy. Vedeli sme sa za deň dostať na 10 eur za stravu pre oboch, nekupovali sme blbosti. Šokovalo nás, že Slovensko má absolútne najdrahšie potraviny v rámci všetkých 14 krajín, ktoré sme precestovali. Paradoxne najlacnejšie bolo Nemecko, kde sú potraviny až o 40 percent lacnejšie ako u nás a to v tých istých reťazcoch ako u nás!“ zhodnotil L. Branický.

Laco vraví, že najviac sa mu páčilo vo Francúzsku a to najbizarnejšie čo videl, bolo 50 kilometrov dlhé plastové more v Španielsku, kde sa v skleníkoch pestujú paradajky a papriky. „Päťdesiat kilometrov sme nevideli nič len skleníky, roztrhané plachty, plasty, bordel. To bolo poľnohospodárstvo v najhnusnejšej, najultimátnejšej forme,“ zhodnotil Laco. Ten vraví, že ide o paradajky, ktoré sme jedli určite všetci a ani sme o tom nevedeli.

L. Branický uzatvára, že síce sú s manželkou naspäť doma, ale zatiaľ sa nechystajú riešiť prácu. Ešte stále sú v tom, že chcú cestovať ďalej, teda minimálne Laco. A plány má veľké. Na bicykli sa mieni vybrať buď do Vietnamu, alebo do Afriky.