Museli sa vrátiť do domu, kde ich nebohý manžel a otec Atilla (†43) psychicky aj fyzicky týral! Lenže to nie je všetko. Profesionálny vojak, ktorý sa upil k smrti, dom tak zdevastoval, že tam takmer nebol možný život. A tak aj z toho mála čo majú, museli vrážať peniaze do opravy, aby mali štyri deti kam hlavy skloniť. 

Smutný príbeh Evy Šoltésovej (39) sa začal pred deviatimi rokmi, keď sa jej muž vrátil zo zahraničnej vojenskej misie v Kosove. Odvtedy sa ich život začal čoraz viac zvrhávať. Muža, ktorý šesť rokov abstinoval, po návrate domov jeho závislosť na alkohole tak prepadla, že už nedokázal byť sám sebou a svojich blízkych - manželku Evu a ich tri deti Dávida (16), Riška (14) a Alexandru (11), vtedy iba dvojročnú - psychicky aj fyzicky ukrutne týral. Peniaze im nedával, o seba sa postaral, no na deti nehľadel. "Mal doma zbraň, čoho sme sa najviac báli. Koľkokrát mieril na deti aj na mňa pištoľou," opísala starostlivá matka. S potravinami jej pomáhali iba ľudia z dediny a ona z nich potajomky varila. 

Lenže všetko to psychicky ničilo Evu a klincom do rakvy bola istá chvíľa, keď si povedala dosť! Viac čítajte v popise fotky v GALÉRII.

V krízovom centre sa spoznala s terajším manželom, s ktorým majú spoločného syna Mirka (6). Ten je, žiaľ, autista. Presťahovali sa do podnájmu, no po koronakríze zvýšené nájomné na tisíc eur mesačne neboli schopní splácať. A tak sa museli vrátiť do Viničiek, kde boli mučení a odkiaľ utiekli pred grobianom. Ten sa medzitým prepil k smrti, no dovtedy stihol zničiť v dome všetko, čo sa len dalo. A tak Eva a jej nový manžel Miroslav (57) začínajú nový život, no majú to veľmi ťažké.

Našťastie, niečim im pomohli dobrí ľudia. V dome chýbal sporák na varenie, nábytok, nefunguje vodovod, kanalizácia, nemajú bojler na teplú vodu. Pitnú vodu si musia nosiť z vonka zo studne, denne niekoľko vedier. Prať môže Eva iba ručne, na jednej izbe chýba okno. Všetko toto zničil  jej nebohý exmanžel. "Môj terajší manžel pracuje v Šaci v nemocnici. Má zlé spojenie, musí vstávať o druhej ráno a ísť štyri kilometre peši na vlak, cestovať hodinu a pol. Najradšej by sme to tu predali a odsťahovali sa bližšie ku Košiciam, pretože autistický syn musí navštevovať špeciálnu školu a tá je pre neho najbližšie v Košiciach," zúfa nešťastná žena. Tuší však, že jednoduché to nebude...

VIAC FOTO ŠOLTÉSOVCOV TU.

Prečítajte si tiež: