V sekunde si prišla SMRŤ po celú jej rodinu: Janka (56) z Prešova teraz pomáha v SMÚTENÍ iným

Nešťastia, choroby, koronavírus, vojna na Ukrajine. V ostatnom čase nás čoraz viac obklopujú situácie, pri ktorých sme konfrontovaní so smrťou. Najviac zasiahne, pochopiteľne tých, ktorí pri tom prichádzajú o svojich blízkych.

Užialení človek zo straty blízkej osoby má pocity, že sa s takouto bolesťou nikdy nedokáže vyrovať. Najhoršie sú na tom tí, ktorí prídu o dieťa alebo o milovaného partnera. Smútková poradkyňa Janka však vraví, že so všetkým sa v živote dá vyrovnať. A rozpráva z vlastných skúseností!

Dá sa zmieriť s tragickou smrťou dieťaťa či milovaného partnera?
Nie každý má tú predispozíciu - povahovú, mentálnu či emočnú schopnosť sa cez také veci preniesť. Všetko závisí od toho, či uviazneme v pozícii obete či vinníka alebo sa časom zmobilizujeme a či je tam ten vnútorný stimul sa odtiaľ dostať preč. Buď zostane človek žiť ruinách, lebo sa mu zrútil dom, alebo nájde hlboko v sebe ten stimul, že život je len jeden. Na tých ruinách sa dá žiť až do konca života, viem, o čom hovorím, lebo ja sama som to dlhé roky robila. 

Ako na tom môže byť človek, ktorý šoféruje auto, v ktorom pri nehode zomreli štyri deti, medzi nimi aj jeho a ešte aj jeho kamarát? 
Som hlboko presvedčená a vychádzam z mojej skúsenosti, že aj z pozície obete, aj z pozície vinníka, sa dá pohnúť a ísť smerom k vyrovnávaniu sa s tým.

Pomáha ľuďom v takýchto prípadoch viera? 
Keď je človek hlboko veriaci a vie, že životom nič nekončí, tak aj tak si stále možno povedať, že v tomto tele a živote sme len raz a že vlastne to chcem prežiť inak. vtedy ten motív stačí na to, ako hľadať spôsoby, ako budovať nový dom. Teda z mojich skúsenosti môžem povedať, že so všetkým sa môžeme vyrovnať v živote. 

Mnoho mojich smútiacich skrze hlbokú vieru dokázali aj smrť brať ako boží dar, nie ako božie dopustenie, trest. Akýkoľvek problém, utrpenie, bolesť v živote dokážu brať ako boží dar a dokážu takto nakladať aj so smrťou. Dar hlbokej viery ich oslobodil a dokázali takto vnímať ešte aj smrť. A to vravím aj o náročných prijatiach smrti, ktorými si musí prejsť vinník alebo rodič, ktorý stratil dieťa či vdovci, ktorí prišli o svojich partnerov na začiatku manželstva, kedy ta láska ešte je v tých najkrajších farbách a kedy si myslia, že ich čaká len to najkrajšie v živote.

Alebo človek, ktorý sa stretol s mnohopočetnou smrťou, že mu zomreli viacerí alebo ako mne celá rodina. Toto sú zárodky na komplikované smútenie. Tam je to naozaj veľmi ťažké, stojí to človeka veľmi veľa vnútornej práce. Lebo to smútenie je doslova zmobilizovanie sa v tých najhlbších vrstvách duše a hľadanie motívu nežiť do konca života ako obeť.

Na čo slúži smútková terapia? 
Často si v smútení treba pomôcť sprevádzaním smútkom. Lebo vtedy, keď ten človek nevidí, nemá možnosť tej panorámy a nevidí tie veci z iného uhla pohľadu, to sprevádzanie mu pomôže uvidieť veci z iného uhla. A to je veľmi dôležité, aby sa pohol z toho miesta.

Ako dlho si smútila ty? 
Ja 18 rokov. Neexistovalo sprevádzanie smútkom. Nikto mi nepovedal, že nemusím smútiť do konca života. Nemala som svetlo v tuneli. Odporúčam všetkým smútiacim film Chatrč, kde nájde najmä človek, ktorý sa cíti byť vinníkom, nástroj na odpustenie. Je tam návod na všetky smútenia. 

Založila si občianske združenie Kolobeh života, no jeho náplň sa už trochu zmenila. Či nie? 
Kým zo začiatku mal za cieľ úzke sprevádzanie ovdovelých rodičov, teda krehkej cieľovej skupiny. Teraz vnímam naše poslanie v otváraní iného videnia smrti. Lebo sú národy, ktoré smrť dokážu prijať, možno to preženiem, s úsmevom. Berú ju ako súčasť života, vedia sa s ňou vyrovnať, smútia krátky čas a tým je to vybavené. Teda toto v nás ako v ľuďoch existuje. 

Ako sa správať k smútiacemu? 
Nevyžiadané rady sú komplikovanou zbraňou, s ktorou sa smútiaci musí ešte násobne vysporiadať. Treba to robiť naopak. Ponúknuť seba, prítomnosť. Stačí fyzická prítomnosť, len to že sme ochotný byť pri smútiacom bez toho aby sme mu podávali rady. Bez toho, aby sme vôbec niečo hovorili. Len si ho vypočuť, byť tam, ponúknuť mu svoje objatie. Svoje ruky, teplo, pomoc s praktickými vecami života ako varenie či upratovanie. A to smútenie nechať na človeka, ktorý vie ním sprevádzať alebo nechať smútiaceho vyrozprávať sa bez toho, aby sme mu dávali rady.Smútiaci nevie zdieľať smútok s človekom, ktorému sa to nestalo, to viem zodpovedne povedať. 

Dostala som list. Písal mi ho dospelý ženatý muž, otec detí, ktorému zomrela mu mamička. Píše, že mi musí písať, lebo sa o tom dokáže rozprávať len s človekom, ktorému sa to stalo. Teda smútiacim treba vytvoriť priestor na to, aby sa stretávali či zdieľali svoju bolesť cez sociálne siete. Kolobeh života či Plamienok poskytuje takýto priestor virtuálny aj reálny. Pretože smútiaci takto majú možnosť zdieľať s inými svoj smútok. 

Okolie smútiaceho má pocit, že ho musí chrániť a nedovolí mu rozprávať sa s nikym cudzím. 
Okolie chce smútiaceho chrániť v akejkoľvek forme akoby pred ďalšou bolesťou. Ale nemôže vedieť, či pre toho smútiaceho je ďalšou bolesťou rozprávať alebo nerozprávať. Pretože smútenie je individuálna záležitosť. A nikto vopred nevie, ako on sám bude smútiť, ako budú s ním emócie narábať. Všetko závisí od povahového a osobnostného profilu.  

Vedia v takýchto prípadoch pomôcť aj psychológovia? 
V ich prípade je to stále len teória. Každý múdry psychológ nechá priestor pre smútiaceho, nech on rozpráva. Ale toto môže ponúknuť každý. Druhá vec je, ak už potrebujeme sa z toho smútku posunúť ďalej. Vtedy je fajn, ak niekto vie, ako sa to svetlo v tuneli nastavuje. Lebo rok smútenia je v poriadku. Ale je smútok veľmi intenzívny, komplikovaný, dlhší ako rok, so stratou schopnosti postarať sa o seba, je to už rizikové a vtedy treba poskytnúť odbornú pomoc, hoci aj toho psychiatra. 

O tvoje rady ťa prosí veľa ľudí, ktorí s týmto zápasia. Je chybou to že u nás nie sú zriadené smútkové poradne? 
Pre mňa bola veľmi mienkotvorná situácia českej psychologičky Nadi Špatenkovej, ktorej zomrelo dieťatko. Prišla za svojou kolegyňou s prosbou o radu a tá jej povedala: “Naďa, čo ti mám nato povedať? Keby sa to stalo mne, tak si asi niečo urobím.” A to bolo presne to, čo v tom momente Naďa nemohla počúvať, lebo ju to nemobilizovalo, nepomáhalo.

Zistila sa, že keď takto zareagovala jej kolegyňa psychologička, že takto to musia robiť aj iní ľudia. A to ju viedlo k tomu, že 10 rokov robila všetko pre to,  aby v Čechách bola vytvorená kvalifikácia poradca v smútení. Majú to od roku 2013 a k nej v roku 2015 pribudlo sprevádzanie zomieraním. Majú teda dve nové kvalifikácie zaradené do systému, podporované štátom. Čo u nás neexistuje. 

Koľkým ľuďom poskytujete v súčasnosti pomoc v občianskom združení Kolobeh života, ktorý si založila a ktorého ambasádorkou je najznámejšia smútiaca vdova Majka Demitrová? 
Sú to stovky smútiacich. Momentálne na sociálnej sieti v uzavretej skupine Keď smrť rozdelila lásku príliš zavčasu je aktívnych 200 ľudí. A plus máme ďalšiu skupinu ľudí. Je to podporná skupina pre smútiacich rodičov, ktorí stratili deti. Teraz sa nám kreuje ďalšia skupina mladých žien, ktoré buď potratili alebo stratili dieťatko pri pôrode a máme aj skupinu Dule pre zomierajúcich.

Dula ako sprievodkyňa v tejto náročnej úlohe predstavuje umenie držať priestor pre zomierajúceho bez slov posudzovania, návodov a rád, bez hodnotenia, bez použitia mysle, len s otvoreným srdcom, láskavým pohľadom, človečenským stiskom ruky a mäkkým objatím. Spolu s Jankou Gorst, ktorá ako vyškolená dula priniesla tento liečivý koncept z Anglicka, už niekoľko rokov ponúkame zážitkový seminár Dula pre umierajúcich. V inšpiratívnom kruhu spoločne zažívame, zdieľame a pristupujeme k téme zomierania, smrti a smútenia z viacerých strán a rôznymi spôsobmi, čo je pre nás všetkých nesmierne obohacujúce. A  pritom sa aj veľa nasmejeme, čo je veľkým prekvapením pre viacerých účastníkov, ako nám to vyjadrujú v spätnej väzbe.

Obete pandémie sa na Slovensku rátajú v tisícoch a so smrťou pre covid boli konfrontované mnohé rodiny. Mnohí si zrejme uvedomili svoju smrteľnosť a bojovali so strachom zo smrti. Dá sa mu vyhnúť? 
Naša spoločnosť smrť skryla za brány nemocníc a hospicov. Takéto popieranie smrti necháva zomierajúceho a jeho rodinu nepripravených na niečo, čo je nevyhnutné. Pritom všetci vieme, že zomrieme. Strach zo smrti, z nepoznaného, sa snažíme vyriešiť tým, že sa tejto téme vyhýbame.  Pandémia však so sebou priniesla aj každodenné informovanie o počte zosnulých. A to začalo v mnohých ľuďoch spúšťať rôzne strach.

Postoj k smrti sa neprejavuje iba v spôsobe myslenia a emocionálneho prežívania, ale aj v konaní. Každá kultúra má svoj vlastný postoj k smrti, ktorý sa odráža predovšetkým v starostlivosti o mŕtveho, v charaktere pohrebných obradov, v spôsobe prijatia úmrtia pozostalými, ale aj v existencii, podobe a lokalizácii cintorínov.

Naša kresťanská kultúra smrť nevníma ako konečnosť, ale ako prechod do inej dimenzie. Napriek takémuto úľavnému postoju, ktorý nám ponúka, v realite tento postoj väčšinou nedokážeme žiť.  Ani naše rozmýšľanie o smrti by nemuselo a nemalo viesť k strachu. Skôr by malo vyústiť do potreby poznávania života a hlavne seba samého. Prijatie smrti nás môže priviesť k potrebe a snahe zmysluplne prežiť náš život v súlade s vyšším princípom. To si však už vyžaduje istý stav vedomia alebo skúseností.

Ako sa dá odbremeniť z bolestivého smútku, ak sa o ňom nechceme s nikým rozprávať? 
Je veľa nástrojov na pomoc a úľavu. Musíme svoje pocity, myšlienky a fyzické začať vyživovať takými činnosťami, ktoré nám prinášajú pocit úľavy, uvoľnenia a neskôr aj radosti.  Telo môžeme rozhýbať športom, alebo fyzickou prácou. Myseľ zaujať nejakou tvorivou činnosťou či modlitbou, knihou, filmom alebo hudbou.

Emócie vyladiť prostredníctvom prírody, kúpeľa, domácich zvierat či malých detí. 
Individuálnosť smútenia sa prejavuje v tom, že niekto na to potrebuje intimitu, iný spoločnosť druhých. Založenie našej organizácie vychádzalo predovšetkým z potreby kontaktu ľudí s podobným osudom. Inak totiž vnímate, keď vás utešujú ľudia, ktorí takú stratu neprežili ako zdieľanie s ľuďmi, hoci aj úplne cudzími, ale s podobným osudom. Vzájomná podpora smútiacich je liečivá. 

Môže strata blízkeho človeka pozostalých posilniť?
Bolesť môže byť veľmi mobilizujúca a smútok nás v konečnom dôsledku učí lepšie žiť. Nastaví nám hodnoty života, učí nás kto sme, formuje náš vzťah so sebou samým. núti nás prehodnocovať a mobilizovať sa. Učí nás prijímať neistoty života a nebrániť sa zmenám. A to je veľké majstrovstvo. Každý z nás má schopnosť vysporiadať sa so všetkým v našom živote. Tento postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie. Pretože na konci smútenia je dar nálezu. Vieme, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavame je poznanie, že sa dá žiť ďalej plnohodnotne.