"REICHEL JE NAJLEPŠÍ!" ZNEL TITULOK v NOVINÁCH, keď POPRADČAN získal OJEDINELÝ TITUL

Reichel si začiatkom marca pomyselne pripomenul tridsaťročné výročie, keď v roku 1993 vyhral v pražskej Lucerne prvé miesto v súťaži Europa Armwrestling Grand Prix. Bolo tam vtedy šestnásť silákov z domova i zo zahraničia. Do Prahy prišli prvý raz Nemci, zástupcom Maďarska bol László Fekete, z Veselí okres Pardubice meral cestu do Lucerny víťaz predchádzajúcich pretekov Petr Weber a tiež Luděk Šmíd z Prahy. „Do finále postúpila najúspešnejšia osmička z nás. Súťažilo sa pravou rukou, pričom druhou sa pretekár držal držadla. Musel stáť aspoň jednou nohou na podložke. Na dodržanie podmienok dohliadala dvojica rozhodcov,“ hovorí Reichel.

Viac fotografií nájdete v galérii >>>

Najlepším duelom bol podľa fanúšikov a návštevníkov podujatia ten medzi Weberom a Reichelom. Lucerna začala šalieť, najmä nežnejšia časť publika potom, keď si Milan pred rozhodujúcim zápasom dal dole tričko a odhalil športovaním vymakaný hrudník. Popradského hoteliera mnohí okamžite začali prirovnávať k Lincolnovi Hawkovi z filmu Over the Top, ktorého stvárnil Sylvester Stallone. Pozornosti publika neuniklo, že hoci záverečný duel bol poriadne náročný, Reichel sa neprestal pozerať súperovi do očí. „Poradil mi to môj kamarát, taliansky psychológ, ktorý hovoril, že práve očami môžem dať súperovi najavo, že sa nebojím a chcem vyhrať,“ povedal pred troma desiatkami rokov Reichel pri jednom z rozhovorov.

Spomenul tiež, že mnohí sa čudovali, prečo cestoval toľkú diaľku do Prahy. „Povedal som im, že za mojím prihlásením bola matka, ktorá si všimla informáciu o organizovaní súťaže, všetko vytelefonovala, zariadila a ja som súhlasil. Dôvod bol jasný, sedem rokov ma nikto nezdolal,“ povedal krátko na to, keď zdvihol víťaznú trofej nad hlavou. Okrem nej si odniesol aj 12-tisíc a kolobežku, ktorú podaroval deťom svojho kamaráta.

Dnes pre Plus JEDEN DEŇ priznal, že veľa nechýbalo a zo súťaže by nebolo nič. "Leteli sme lietadlom z Bratislavy do Prahy. Bol so mnou kamarát s dvoma deťmi. Asi v polovičke letu sa lietadlo muselo pre zlé počasie vrátiť späť na miesto vzletu. Povedal som kamarátovi, že kašlem na súťaž a ideme domov. On nesúhlasil, keďže jeho deti sa na podujatie veľmi tešili. Napokon sme cestovali autobusom, prišli sme do Prahy ráno o siedmej a o hodinu sa už začínalo súťažiť. Napriek nepriaznivým okolnostiam som Grand Prix vyhral," prezradil Reichel. Po veľkolepom triumfe prišiel za ním český priaznivec armwrestlingu Ladislav Kocourek a prehováral Milana, aby išiel na majstrovstvá sveta, ktoré mali byť zakrátko v Amerike. Neodpovedal jednoznačne, keďže kulturistiku nemienil zavesiť na klinec.

Čítajte TU, čo písali o Reichelovi novinári i to, či aj pretláčanie sa musí trénovať. Zahlasujte v našej ankete >>>

Priznáva, že si v tých rokoch prečítal v novinách kde čo. "Vraj som zdupkal od kulturistiky a venoval sa zábavke silných chlapov, armwrestlingu, že nechodím na kulturistické súťaže, hoci mi experti predpovedali veľkú a úspešnú budúcnosť. Novinári sa ma pýtali, čo znamenal ten úlet v niečom, čo ani nie je vyhlásené za šport. Povedal som, že je večná škoda, že ho nezaradili medzi športové disciplíny, keďže Američania boli do neho ako diví,“ loví v pamäti spomienky staré 30 rokov.

Reichel vyzeral výborne. Mladík s dlhými vlnitými vlasmi, uhrančivým pohľadom tmavých očí, pri výške stoosemdesiatpäť centimetrov vážil v tom čase zhruba sto kilogramov. Jeho miery boli fantastické: biceps 49 cm, hrudník 135 a stehno 72 centimetrov. Predpovedali mu skvelú budúcnosť nielen v športe, ale aj na filmovom poli. "Natočil som nejaké reklamy a hoci ma to bavilo, venoval som sa okrem rodiny (už v tom čase bol ženatý a narodil sa mu syn, neskôr dcéra - pozn. red.) najmä podnikaniu v gastronómii a hotelierstve, s ktorými mi minimálne radami pomáhal môj svokor, ktorý sa venoval rovnakému odboru," hovorí o kostrbatých začiatkoch toho, čomu sa venuje dodnes.

V závere rozhovoru sa však vráti k jeho nosnej téme - armwrestlingu. "Musím povedať, že táto disciplína ma nebavila tak ako kulturistika. Nechcel som sa jej venovať profesionálne. Okrem toho, v Prahe som si zranil sval na ruke. Keď ma neskôr prekonal v tom čase 17-ročný Ján Germánus, podporoval som ho ako sponzor a zamestnal som ho u seba. Teraz sa pretláčam s kamarátmi skôr pre zábavu," smeje sa Milan.

Pobaví ho, keď sa ho niekto opýta, či aj pretláčanie rukou sa trénuje, alebo len stačí prísť, a pacnúť labu na stôl. „Toto, som si myslel v začiatkoch aj ja, ale nie je to tak, bez tréningu to nepôjde. Každý si musí nájsť svoju techniku a štýl, ktoré mu sedia,“ uzavrel rozprávanie Milan Reichel, ktorý na toto úspešné obdobie, ktoré je už nenávratne preč, nielen rád spomína, ale ho podnecuje k tomu, aby sa aj teraz udržiaval v kondícii intenzívnym a pravidelným cvičením.