Krutá diagnóza: Krásna učiteľka Iveta (55) tuší, prečo jej ochabujú svaly

Zákerným a neliečiteľným ochorením, horším ako rakovina, trpí bývalá skvelá učiteľka Ivetka Chamcová (55) z Vranova nad Topľou. Má jednu z najhorších diagnóz a vie, že každým dňom je bližšie k smrti. Napriek tomu nestráca nádej! Verí, že sa dočká lieku na jej záchranu. Silu jej dáva nezlomná viera, jej milovaný a dobrosrdečný manžel Peter (56), všetci blízki, medzi ktorých radí svoje asistentky a dvoch fyzioterapeutov, ale aj záujem hoci i neznámych ľudí. No najmä 7-mesačný vnúčik Adamko. Pohľad na neho u nej zmierňuje všetko to obrovské trápenie, ktoré musí denne zažívať.

Pred ôsmimi rokmi sme zverejnili príbeh mladej lekárky Janky z Prešova, ktorá ochorela na roztrúsenú sklerózu. Keďže veľmi dobre vedela, ako bude choroba postupovať, prosila o možnosť eutanázie. Tá je však u nás zakázaná. Iveta na takéto niečo nikdy ani len nepomyslela, hoci to vôbec neodsudzuje a vraví, že proti môže byť iba zdravý človek a ak by sa dostal do pozície ťažko trpiaceho, zmenil by názor.

Krutú pravdu jej vyriekli lekári pred dvomi rokmi. Keď sa definitívne potvrdila diagnóza amyotrofickej laterálnej sklerózy (ALS) prišiel prvotný šok. “Myslela som si, že hneď zomriem. Začala som rozdávať svoje šaty, kabelky. Veď do hrobu si to nevezmem, pomyslela som si,” rozprávala nám s ťažkosťami Iveta. Hlava funguje stopercentne, ale choroba ničí všetky svaly a aj tie na tvári či jazyk. Poškodzuje neuróny v mozgu potrebné na ovládanie motoriky v rukách, nohách, hrudníku, hrdle a ústach a vedie k ich odumretiu. A mozog už potom nevie vyslať signál na ovládanie a kontrolu pohybu svalov. A tak hrozí strata schopnosti hovoriť, jesť, hýbať sa a dýchať. Preto je pre Ivetu veľmi podstatná fyzioterapia, no musí si ju platiť z vlastného. Na zariadenie na očnú bezdotykovú komunikáciu, ktorá stálo 4580 eur si museli požičať od príbuzných. Peter totiž pracuje a tak na peňažnú kompenzáciu od štátu nemali nárok.

Našťastie, jej optimistická povaha a psychická podpora manžela a psychológa jej pomáhajú vyrovnať sa s nemilosrdným ortieľom a so všetkými problémami súvisiacimi s progresívnym ochorením. Sediac na vozíčku má častejšie úsmev na tvári ako výraz bolesti. Hoci nedokáže pohnúť ani rukou. Tie jej vždy starostlivo položí na stehná jej asistentka a zakaždým, keď sa jej zosunú, musí ich upraviť. A tak je to so všetkými bežnými dennými úkonmi, o ktorých zdravý človek ani nepremýšľa. “V noci sa nedokážem na posteli ani pohnúť, keď ma už veľmi všetko bolí alebo mám stŕpnuté končatiny, musí ma pomasírovať manžel,” vysvetľuje Ivetka. Jej muž však rýchlo dodáva, že jeho žena je taká tolerantná, že často ticho trpí, lebo ho nechce budiť.

Manželia sú spolu od študentských čias, obaja vyštudovali rovnaký odbor. Ivetka 31 rokov učila deti na prvom stupni základnej školy a tých starších telocvik. Preto mala pohyb v krvi, milovala turistiku a plávanie. Bola vytrénovaná a to jej pomáha aj teraz. Pár krokov s oporou stále dokáže prejsť. Ešte pred úplným rozvinutím choroby si všetko zariadila - dôchodok, vozík, polohovateľnú posteľ. “Naštudovala som si všetko o tom, čo ma čaká, aké sú možnosti. Veľmi mi pomáha cvičenie s odborníkmi. Aj podpora ľudí z organizácie muskulárnych distrofikov,” dodáva.

Jej Peter ju neskutočne miluje. Teší sa z jej prítomnosti, radosť im robí malý vnúčik. A hoci je to urastený statný chlap, s pohnutým hlasom si povzdychne na tým, aké ťažké je vyrovnať s tým, že jeho žena - polovica jeho bytia, môže opustiť tento svet: “No stále máme nádej a nevzdávame to. Vedci vyvíjajú liek a veríme, že budú úspešní a dožijeme sa toho.”