Manželka významného umelca splnila jeho posledné želanie: Darovala ich dom mestu

V Košiciach, vo vilovej štvrti za futbalovým štadiónom Lokomotívy, kde ulice pomenovali podľa športových disciplín sa už oddávna tradovalo, že tu a v priľahlom Čermeli býva miestna high society. Stoja tu okrem skromnejších domov z čias socializmu i obdobia pred ním aj honosné vily a hypermoderné bungalovy s bazénmi a tenisovými kurtmi. Na začiatku Horolezeckej ulice upúta mnohých, z pohľadu laika jednoduchý dom v tvare hranola s bielymi stenami, rovnou strechou a obrovskými oknami. Práve pre okná pripomínajúce výklady obchodov začali Košičania spájať dom Jána Mathého († 89) a jeho manželky Evy (90) s najoriginálnejšou modernistickou stavbou v Európe, brnianskou vilou Tugendhat. S tou, v ktorej sa odohráva dej filmu Sklenená izba.

Majiteľke domu, lekárke Eve Mathéovej, vdove po významnom košickom sochárovi Jánovi Mathém sa nepozdáva táto paralela. „Náš dom, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj ateliér, si žil a žije i dnes úplne iný príbeh ako vila v Brne, ktorú som ani nenavštívila a pre vyšší vek už zrejme nenavštívim. V centre záujmu verejnosti sme sa ocitli potom, čo na základe môjho návrhu budovu v roku 2017 zaregistrovali v Slovenskej akadémii vied v katalógu modernej architektúry Slovenska a následne 25. februára 2019 bola zapísaná do zoznamu národných kultúrnych pamiatok,“ vysvetľuje profesorka Mathéová. Susedia z Horolezeckej netajili vtedy prekvapenie, čím tento dom zaujal pamiatkarov.

„V prípade vily s ateliérom ide hlavne o architektonickú, urbanistickú a historicko-spoločenskú hodnotu i nezastupiteľné miesto v dejinách slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Stavba je hodnotná svojou harmonickou priestorovo-hmotovou kompozíciou, jednoduchou a účelnou dispozíciou, rovnako ako svojím komplexným a esteticky podnetným riešením interiéru, ktorý sa z veľkej časti zachoval dodnes bez väčších zmien. Je príkladom neskoromodernistickej architektúry 80. rokov 20. storočia, ktorá v domácom prostredí zužitkovala inšpiračné vplyvy predvojnovej modernej architektúry,“ vysvetľuje odborný radca Pamiatkového úradu SR Radomír Sabol.

Eve sa podarilo splniť želanie nebohého muža vyplývajúce z jeho závetu. V spolupráci so Slovenskou národnou galériou (SNG), ktorá bude doživotne odborným správcom vily, vznikne tu Múzeum Jána Mathého. „Inšpirovala som sa vo francúzskom meste Nice, kde ma pred mnohými rokmi očarili múzeá dvoch velikánov, zriadené v ich rodinných domoch: maliara a grafika Marca Chagalla i výtvarníka a sochára Henriho Matissea,“ zaspomína si Eva. Tá mala s tým plné ruky práce. „Vydala obnovenú prvú monografiu Hľadač dobra  (2010) o živote a diele Jána Mathého v anglickom jazyku. V spolupráci so SNG digitalizovala vnútorný mobiliár, sochy, kresby i odborno-umeleckú knižnicu. Pozostalosť zahŕňa 400 sôch, viac ako 2 500 kresieb a knižnicu  takmer s 1 300 publikáciami zameranými na výtvarné umenie,“ zaspomínala si domáca pani, ktorej predstavou je, aby žiaci ZŠ a študenti umeleckých škôl prichádzali sem na exkurzie spojené buď s jej výkladom, alebo sprievodcu turistov Milanom Kolcunom.     

Eva, za slobodná Psotková (sestra svetoznámeho horolezca Jozefa Psotku – pozn. red.), sa zoznámila s Jánom na lyžovačke, ktorú obaja milovali. Neskôr sa stretli na koncerte. Nebola to podľa jej slov láska na prvý pohľad. "My sme si jeden druhého „len“ veľmi vážili a rešpektovali sa. Láska a chodenie prišli na rad až neskôr. Vyústením vrúcneho vzťahu bola svadba." Bývali v bloku Bradlo na Pasteurovej. „Jano chcel tvoriť, ale nemal kde. Náš známy architekt nám spojil kočikáreň s pivnicou pod ňou. Tam mal môj muž ateliér, v ktorom vznikli jeho najvýznamnejšie diela. V hornej maličkej miestnosti bola spálňa, kuchyňa, toaleta i kúpeľňa (lavór s vodou – pozn. red.),“ vysvetľuje s úsmevom. „Mala som dlhokánske čierne kučeravé vlasy a keď som si ich umývala v lavóre a potom rozčesávala, môj muž ma pritom pozoroval. Práve tento moment ho inšpiroval k vytvoreniu jedného zo svojich najvýznamnejších diel, Češúca sa,“ spomína pani Eva. V bytíku na Juhu zotrvali sedem rokov. V roku 1983 sa presťahovali do novej rozsiahlej vily.

Dom, ktorý by vyhovoval ich požiadavkám postavili v lokalite, kde boli v tom čase len polia a výstavba sa tam ešte len rozbiehala. Projekt vily vyhotovil architekt Michal Baník, s ktorým umelec dlhodobo spolupracoval. Musel sa popasovať so svahovitým terénom, urobiť vstup do garáže a východ z ateliéru priamo do zadnej záhrady, kde umelec tvoril diela z kameňa. Výstavba vily trvala dlhých sedem rokov (1976 až 1983). „Bolo to preto, že projekt sme stále menili. K najväčšej zmene došlo v roku 1977, keď som bola pracovne vo Fínsku. Videla som tam stavby, ktoré projektoval architekt a dizajnér Alvar Aalto. Boli vzdušné, svetlé, stroho zariadené s dôrazom na prírodný materiál. Očarili ma natoľko, že som to chcela aplikovať aj v našom dome. Som vyštudovaná detská lekárka, ale chcela som sa venovať architektúre, rodičia však nesúhlasili, ostalo mi to však ako vážny celoživotný koníček,“ spomenie zaujímavú historku.

Dom Mathéovcov sa radí k skupine rodinných domov architektov, ktoré u nás vznikali začiatkom 80. rokov 20. storočia na základe škandinávskych inšpirácií. Rodinné domy Ferdinanda Milučkého, 1985, Ilju Skočeka, 1973 - 1980, alebo rodinný dom Ivana Matušíka, 1981 – 1984). "Pamiatkový úrad SR sa priebežne zaoberá pamiatkovým hodnotením novodobých diel z rôznych typologických oblastí, s možnosťou ich vyhlásenia za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti prebieha napr. konanie o vyhlásení za NKP niektorých industriálnych stavieb v areáli  Baťových závodov v Partizánskom či areáli Istrochemu v Bratislave," objasňuje odborný radca Pamiatkového úradu SR Radomír Sabol.

Majitelia zariadili vilu na onú dobu naozaj neobvykle. Všade sú skriňové zostavy z nábytkárskej firmy zo Soběslavy, teraz by sme povedali, že vstavané skrine. Namiesto podlahy dali talianske parkety, ktoré natreli špeciálnou látkou na odpudzovanie špiny. Ani takmer po štyridsiatich rokoch ich ešte ani raz nebrúsili. Výrazným prvkom na dome sú veľké okná. S nábytkom sa netrápili, použili starý sektor z niekdajšieho bytu. „Kamarátky, keď k nám prišli sa pýtali, kedy zariadim dom. Povedala som, že, keď budem mať peniaze kúpim kovraly (druh koberca - pozn. red.) a záclony. Roky utekali a ja som nič nekúpila. Načo, nepotrebujem lapače prachu,“ smeje sa šarmantná dáma, ktorá si dom upratuje sama s výnimkou umývania okien. „Dvakrát do roka mi ich príde umyť jedna známa. Na kosenie záhrady si tiež najímam človeka,“ priznáva Eva.

Mathéovcom nebolo dopriate mať vlastné deti. „Urobila som maximum pre to, ale nepodarilo sa. Jano mi to však nikdy nevyčítal, hoci po deťoch veľmi túžil. Veď hlavnými témami jeho najvýznamnejších diel boli zrod i ochrana života a rodina,“ odkryje bolestný moment. Napriek spomenutému život manželov bol veľmi pokojný a harmonický. „Prispela k tomu i celková atmosféra nášho domu. Čistý jednoduchý priestor bez gýčov a niečoho, čo by nám prekážalo vo výhľade!“ Dodáva, že s manželom ich spájala rovnaká životná filozofia, humanizmus, láska k blížnemu, dobro a kresťanský život. „Ján bol skromný a pokorný človek. Nikoho neohováral a nikomu nezávidel. Bol to krásny rozumný a milujúci manžel. Vždy mi hovoril, že ostaneme navždy spolu. Preto aj keď odišiel, nie som sama, pozerá sa na všetko zhora a je o všetkom informovaný,“ povie tajomne.

Narodil sa 14. júna 1922 v Košiciach. V rokoch 1945 - 1950 študoval sochárstvo na pražskej Akadémii výtvarných umení u Otakara Španiela. Po štúdiách sa ako prvý akademicky vzdelaný sochár východoslovenského regiónu vrátil do rodných Košíc. Sústredil sa na tému zrodu života. Výsledkom bolo monumentálne dielo Plod života a abstraktným spôsobom zobrazená  Kolíska života. K významným dielam patria i dvojice pohrúžené do tichého dialógu a neskôr trojice ako symbol rodiny. Ján Mathé zomrel 5. júna 2012 v Košiciach vo veku 89 rokov.