Ľuboš Micheľ: Pracoval som pre miliardára! Večera u neho sa zmenila na paniku personálu. Prečo?

Ako je možné, že taký mladý chlapec zo Stropkova sa vedel dohovoriť tromi svetovými jazykmi?

Ovládam nemecký, ruský a anglický jazyk. Keď som nastúpil do základnej školy, začal u nás taký experiment, keď otvárali jazykové triedy. Môj otec tam bol zástupca riaditeľa, učil ma aj telesnú výchovu. Od tretieho ročníka som mal ruský jazyk, päťkrát v týždni a nemčinu trikrát v týždni od 5. ročníka až po gymnázium. A keď som začal s pískaním, musel som sa naučiť aj po anglicky.

Začínal som ako samouk, neskôr som sa ju učil v rámci kurzov. Ako študent na univerzite na fakulte športu som mal možnosť ísť pracovať do Anglicka na letné brigády na poliach -  chodili sme zberať jahody pre divákov na Wimbledon. A tam som sa v angličtine zdokonalil. Ale bola to intenzívna práca, cieľavedomá lebo som vedel, že ak chcem byť úspešný medzinárodný rozhodca, tak musím vedieť jazyk.

Lebo veľa dobrých rozhodcov, ktorí prišli z krajín postsovietského bloku, sa nedokázali presadiť pre jazykovú bariéru. Lebo keď príde mesačný turnaj a vy sedíte len niekde v kúte pre problém s konverzáciou, tak po týždni sa vám poďakujú a môžete byť aj dobrý, ale pošlú vás domov.

Takže vaša prvá práca bola zber jahôd?

Prvá zahraničná. Ja sa práce nebojím, každá je dôležitá a treba si vážiť prácu každého. Za mesiac a pol som zarobil toľko, že sme si potom s manželkou dokázali kúpiť byt vo Svidníku, ktorý stál 50-tisíc korún (1660 eur).

Ako ste sa zoznámili s manželkou Dankou? 

Spoznali sme sa,  keď ona mala 16, ja 17 a po 5 rokoch spoločného chodenia sme sa zobrali. Keď sme boli vysokoškolácie v 3. ročníku, narodil sa nám syn. Tri mesiace po svadbe som odchádzal na tú brigádu do Anglicka. Ja som typ, ktorý sa pre prospešné veci dokáže obetovať. Lebo nič človek nedostane zadarmo. Treba aj niekde ubrať, aby mohol inde niečo dostať. Život je aj o kompromisoch a o diplomacii. Nielen v politike, ale v každej oblasti života. Človek musí niekde vedieť ustúpiť a niekde si aj dupnúť.

Manželka tiež študovala fakultu športu?

Danka (52) má vyštudovanú ruštinu a geografiu. Venuje sa našej firme, ochodujeme s posypovou soľou.

A vaše deti? 

Syn Tomáš má 31 rokov. Pracoval u nás vo firme a potom sa rozhodol ísť svojou cestou. Má autobazár, je vyštudovaný právnik, ale to ho až tak nelákalo. No vďaka tomu, že študoval právo, sa vie zorientovať. Má svoju firmu, je spokojný a práca okolo áut ho napĺňa.

Dcéra Bianka má 21 rokov. Chvíľu sa venovala fitness. V čase, keď sme žili v Grécku, to bola pre mňa taká zaťažkajúca skúška. Bol som totiž jej osobný kuchár, keď manželka nebola prítomná ak musela odcestovať na Slovensko kvôli firme, ktorú sme museli udržať. Takže moja práca v Grécku mi okrem menežerských a futbalových skúseností dala aj dobrú kuchársku školu. 

A čo robí Bianka teraz?

Športu sa venuje už len rekreačne. Vyštudovala americkú collage v Grécku, chcela pokračovať niekde ďalej v zahraničí. Vždy inklinovala k umeleckému smeru, rozmýšľala o štúdiu interiérového dizajnu v Taliansku. Ale pandémia covidu to skomplikovala. Našla si priateľa, momentálne žijú v Žiline, on tam má prácu a ona sa venuje tetovaniu.

Má štúdio, našla sa v tetovaní, baví ju to. Mali sme možno inú predstavu, pretože v tom Grécku bola výborná študentka, má 2 diplomy, ktoré dostala ako jedna z najlepších študentiek. Jeden je dokonca podpísaný Barackom Obamom a druhý Donaldom Trumpom. S manželkou však máme takú filozofiu, že deti nech robia čo ich baví. 

Futbal máte v krvi od malička?

Určite áno, aj môj otec bol futbalista. Futbal som mal na tanieri každý deň. Dokonca si pamätám na príhodu, keď som mal asi 3 roky a otec trénoval v Stropkove A mužstvo. Motal som sa tam okolo lôpt za bránkou a jedna prudká strela, ktorú nechytil brankár, mi vpálila priamo do hlavy. Bol to ako úder KO v boxe, bol som vypnutý.

Pôsobili ste v špičkovom ukrajinskom klube Šachtar Doneck, ktorý vlastní miliardár Rinat Achmetov?

Rozpočet klubu bol rádovo taký veľký ako má mesto Prešov. Mali sme 100 miliónov dolárov, majiteľ je najbohatší Ukrajinec, jeho majetok mal hodnotu 35 miliárd dolárov a futbal bol jeho srdcovka. Jeho deti žili v Londýne a on sa venoval len biznisu a futbalu.

Dokázal kvôli futbalu nespať aj dve noci a debatovať o tom. Šachtár bol ako jeho tretie dieťa, dokázal ho rozmaznávať. Keď sme tam žili, bývali sme v najlepších hoteloch, lietali sme často privátnymi lietadlami. Na klub spomínam veľmi dobre, zostalo mi tam veľa priateľov.

Ako vnímate súčasnú vojnu na Ukrajine?

Je to nepochopiteľné. Krajina má obrovský potenciál, nerastné bohatstvo, veľké fabriky. Z tých krajín postsovietského zväzu mala jeden z najvyšších potenciálov stať sa členom EÚ a rozvíjať sa ďalej.

Bohužiaľ, ten zásah, ktorý sa stal v roku 2014, skryto pokračoval. Teraz je tisíce civilistov mŕtvych, je to smutné. Ja som sa vždy v živote bál vojny a choroby. Lebo inak si človek vždy vie nájsť miesto v živote, adaptovať sa, nájsť si novú prácu. Ale choroba a vojna sú najväčším strašiakom. Nikdy som neveril, že tak blízko nás bude vojna. Sám som mal možnosť zažiť jej hrôzy a dôsledky, keď som bol ako rozhodca v Siera Leone.

Išlo o propagačný projekt UEFA. Volalo sa to Ochráňme deti vo vojne. Tam totiž bola 17 rokov občianska vojna medzi kmeňmi v Afrike. Videl som ľudí, ktorí mali úmyselne odseknuté ruky, pretože tam sa volí tak, že musíte odovzdať odtlačky prstov. Kto nemal ruku, nemohol sa zúčastniť volieb. Boli tam 15 až 17-ročné dievčatá, ktoré boli počas vojny sexuálne otrokyne.

Keď človek vidí takéto veci, je rád, že žije na Slovenku v pokojnom prostredí. Pritom tu ľudia často plačú a sťažujú sa, ako sa máme zle. Lenže v prvom rade treba začať od seba. Slovensko je pekná krajina, má veľký potenciál a každý je strojcom svojho šťastia. Niekedy treba zdvihnúť zadok a ísť odcestovať niekde, nedá sa žiť celý život na jednom mieste,  povedať tu chcem byť bohatý a šťastný. Človek musí ísť aj niekedy kvôli šťastiu ísť aj naproti ale hovorím Slovensko má veľký potenciál a nemáme sa tu až tak zle, ako to veľa ľudí to prezentuje.

Ako ste vnímali konflikt na Donbase, ktorý sa začal v roku 2014 zo svojho pohľadu v čase, keď ste tam žili?

Bol som šéfom medzinárodného oddelenia, mal som na starosti agendu víz a pod. V Donecku bol český konzulát, často som sa stretával s jeho konzulom. Hrávali sme spolu hokej. On mi už vtedy, keď začal majdan v Kyjeve, stále hovoril, že prečo tí ľudia v Donecku sú takí pokojní a berú to, akoby sa to ich netýkalo.

Lebo bolo jasné, že celá vec speje k tomu, že majú prísť rozhovory v Minsku a Ukrajina sa má rozhodnúť, či pôjde smerom do Európy alebo zostane s Ruskom. Problém Ukrajiny bol ten, že využívala trochu to, že bola nárazníkovou zónou medzi Ruskom a Európou. Od Ruska kupovala lacný plyn. Mala dohody, to je také ako keby nevestu chytali na to, že z Ruska bude dostávať lacný plyn. A z Európy podiel zo Svetovej banky alebo z Menového fondu.

Bod zlomu bol nevyhnutný, muselo to prísť. Stretával som sa vtedy s nemeckým veľvyslancom a ten nám vysvetľoval, prečo by Ukrajina mala ísť do Európy. Začal sa vnútorný politický boj o to, akou cestou sa pohne. Bolo to jednoznačné, že vznikne nejaký konflikt, bol to neodvratné.

Zažili ste vtedy niečo aj na "vlastnej koži"?

Ja som zažil aj to, keď obsadili budovu regionálneho centra. Keď som vošiel dnu počas volieb, ktoré boli v tom čase v Donecku, bolo všetko rozbité, zničené. Bolo jasné, že tí ľudia nevedeli, čo chcú. Prišli chlapci z okolitých dedín a hrali sa na vojakov. Mali nejakú víziu ochrany, ale nemali cieľ.

Serióznosť toho konfliktu nastal až obsadením Krymu. To bola hlavná úloha ruského prezidenta Vladimíra Putina - vrátiť Krym k Rusku. Bol som párkrát v Sevastopole, mal som možnosť vidieť čiernomorskú vojnovú flotilu vojnovú. Toto bola alfa a omega pre Putina. Celý Dombas nie je pre Rusko zaujímavý ako nejaká ekonomická vízia.

Je to región,nazývajú ho dotaciony. V budúcnosti budú musieť do toho investovať veľa peňazí. Je to ako naša Handlová, alebo ako české ostravsko či karvínsko. Je tam veľa baní, nie je to moderný región. A fosilné palivá už nie sú palivom budúcnosti a preto postupne dôjde k útlom ťažby. Preto ten región nie je nejako lukratívny a ide iba o politický, strategický záujem.

Aj domáci hovorili, že Putin si potreboval vytvoriť horúci bod, z ktorého sa môže stále rozvinúť nejaký konflikt a len čo dôjde k nejakému problému so Západom. A tak to po 7 rokoch znovu vypuklo.

Prichýlili ste niekoho po začiatku vojny?

Teraz u mňa bývajú moji známi, ktorých som spoznal v Donecku. Sú to ľudia, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie, niektorí aj dva vysoké školy. Utiekli z Donecka, adaptovali sa v Kyjeve a chceli žiť normálny život. No po 7 rokoch museli utiecť aj z Kyjeva. Títo ľudia sa už nechcú vrátiť na Ukrajinu, pretože sa boja práve možnej opakovanosti konfliktu. Myslia si, že to môže byť na ďalšie roky, kým sa to nevyrieši medzi Ruskom a zvyškom sveta - Úniou a USA. Ukrajina tak môže byť stále horúcim bodom, kde môže vždy vzniknúť nový a nový konflikt.

Rusi tvrdia, že na Donbase boli utláčaní rusky hovoriaci ľudia. Vy ste tam niečo také vnímali?

Rusi tvrdia, že na Donbase boli utláčaní rusky hovoriaci ľudia. Vy ste tam niečo také vnímali?

To je fáma. V Doneckej a Luhanskej oblasti sa hovorí len rusky. Na Dombase žije sto národností. V tom medzivojnovom a povojnovom období, keď bol hladomor, ľudia nemali prácu,  tak z celého Ruska prichádzali ľudia pracovať do bane, lebo to bola istá garancia. Vznikali nové sídliská, ktoré sa budovali v okolí šácht čiže Donbas vznikol ako priemyselná zóna s prevahou rusko hovoriacich ľudí, ktorí majú ukrajinské pasy ale majú vo vnútri bližšie k Rusku. Vážili si šancu, že môžu žiť na Ukrajine, ale rešpektovali svoju dedovizeň.

V mužstve sme mali chlapcov aj zo západnej, aj východnej Ukrajiny, Luhanska, Užhorodu, Mukačeva, Záporožia. Z celej Ukrajiny a v živote sme nemali žiaden konflikt. Podpichovali sa medzi sebou, keďže Ukrajina nie je jednotná a vidno to aj na prezidentských voľbách, kde je to stále 51:49. Ale to podpichovanie bolo iba v rámci zábavy, vnútorného spiritu,  v rámci mužstva. Nikto to neriešil politicky, nebola tam nenávisť ani žiadne konflikty som nezažil. Ani v meste.

Aké pocity ste zažívali v deň, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu?

Keď som sa v ten deň zobudil,  v rámci môjho každodenného rituálu som zapol televízne spravodajstvo. Zdalo sa mi ako zlý sen to, čo vidím.  Tých prvých 10 dní som bol úplne vypojený, ani som sa nevedel sústrediť na prácu, sedel som doma, a stále som veril, že sa to vyrieši. Vedel som, že čím bude ten konflikt dlhší, tak tým bude viac utrpenia, viac nezmyselne zničených životov, najmä civilistov.

Obvolával som známych,  že ak chcú, tak môžu prísť na Slovensko a ubytujem ich v mojom penzióne. Veril som, že pre nich to bude prvá vlna a bude pokoj. Ale bohužiaľ, konflikt sa zatiahol do dlhšej okupovacej vojny a dnes asi nikto nevie kedy to skončí.

Čakajú u vás, ako sa situácia vyvinie?

Mohli pricestovať ženy s deťmi, tie chodia do školy a čakajú, čo sa bude diať. Ich manželia nemôžu vycestovať. Jednému sa podarilo založiť humanitárny fond a cestuje do Európy. Pendluje do Nemecka, naloží humanitárnu pomoc, zastaví sa tu na 2 až 3 dni a ide na Ukrajinu. Je strašne počuť,  že máte dom v lukratívnej časti Kyjeva a ponad hlavu vám letí raketa. Najhorší je ten pocit,  keď hučia sirény, neviete pokojne spať, stále ste v tom,  že balím tašky a idem do pivnice. Nevieme si to predstaviť, dúfam, že také niečo Slovensko nepostihne.

Stále vlastníte v Donecku apartmán? 

Áno, ešte z čias, kedy som tam žil 8 rokov. Vlastne ani neviem či ho ešte mám.  Ale vraj stále stojí. Býva tam môj známy.

Čo vám z vašich pobytov v zahraničí najviac utkvelo v pamäti?

Precestoval som celý svet od Austrálie, Japonska až po Fajerské ostrovy, všetky európske krajiny. Videl som množstvo kultúrnych, sociálnych a náboženských rozdielov. Ale pre mňa je takou najnosnejšou ideou, víziou to, že ľudia chcú spolu žiť.

A dokážu spolunažívať, ak tam nie je nenávisť, závisť. Krásnym príkladom pre mňa bola Austrália - v Melbourne prídete do jedného obrovského parku v centre mesta a tam vidíte 60 národností, všetci spolu komunikujú, sedia na dekách, športujú, robia si pikniky. Tí ľudia akoby boli vďační, že im Austrália dala druhú šancu na reštart, na nový život. Každý ma z nich nejaký iný, ale všetci sú hrdí Austrálčania a dokážu spolu komunikovať.

Teda ak ľudia chcú a majú v sebe dobro, dokážu spolu fungovať. Čo mi na Slovensku často prekáža je tá obrovská závisť. Vnímam to aj tu v regionálnej politike, lebo sa prijímajú rozhodnutia, ktoré nie sú na prospech veci ale je to osobný, egoisticky záujem a človek uprednostní svoj politický marketing pred dobrou vecou. Toto je základ toho, čo tu treba zmeniť, aby mesto fungovalo úplne inak. Lebo v konečnom dôsledku je to na škodu ľudí ktorí tu žijú.

Myslíte, že sa to dá zmeniť?

Dá sa to. Ak ľudia trochu zmenia svoje mentálne nastavenie. Ja mám to šťastie, že som žil aj s ľuďmi, ktorí boli strašne bohatí a videl som aj tu najväčšiu chudobu, keď som bol v Afrike. Peniaze neprinášajú človeku šťastie, pritom  ľudia sa stále ženú len za tým hmotným, ale vnútorne nemusia byť šťastní.

Ak je niekto poslancom v meste, má pomáhať, má robiť veci, ktoré pomôžu rozvíjať mesto. Ale často vidíme opak. 24-hodinové rokovania poslancov zastupiteľstva, kde 80-percent toho, čo sa povie, je len úplná vata, ktorá tam nemusí byť.

Ak sú ľudia rozumní, dokážu niektoré veci vyriešiť za 5 minút. Každý musí byť určitým spôsobom diplomat, hľadať kompromisy. Ale bohužiaľ, v Prešove sa to nedeje. Vidíme to  pri zmenách územného plánu, výstavbe futbalového či hokejového štadióna. Je tu množstvo politických rozhodnutí, ktoré v konečnom dôsledku sú na škodu veci. A nakoniec ostaneme s dlhým nosom a nebudeme mať futbalový štadión ani nový územný plán. 

V Prešove, kde ste sa natrvalo usadili,  sa pokúšate znova oživiť najstarší slovenský futbalový klub, ktorý roky patril do prvej ligy. Nie je to nesplniteľná úloha?

V Prešove, kde ste sa natrvalo usadili, sa pokúšate znova oživiť najstarší slovenský futbalový klub, ktorý roky patril do prvej ligy. Nie je to nesplniteľná úloha?

Určite nie, pretože ja som človek, ktorý sa nerád vzdáva a nerád prehrávam.Nikdy som nepovedal, že Tatran bude za rok, za dva, v prvej lige. Cieľom je zachrániť historicky najstaršiu futbalovú značku. Keď som tu študoval, Prešov som vždy vnímal ako športové a kultúrne mesto. A ten Tatran bol symbolom identity mesta. Aj ľudia v Prahe vedeli, že Prešov je Tatran. Šport pre mestá je najlacnejším druhom reklamy a preto by na to nemali zabúdať ani mestskí poslanci.  

Sedel som na jednom stretnutí u pani primátorky na debate o tom, čo s prešovským futbalom a ako ho zachrániť. Počul som plno prázdnych rečí. Ja viem ako funguje futbal, a na jeho fungovanie sú potrebné peniaze. Bez peňazí sa to nedá dnes robiť.

Aké prvé kroky ste už urobili?

Dal som sľub primátorke, že prešovský futbal zachránime, že nepadne, pretože bola by to pre mňa hanba. Je to pre mňa výzva. Prvé kroky sa už urobili, mužstvo postúpilo do druhej ligy, čo bolo aj možno predčasné. Lebo momentálne neriešim nič iné, len to, kde bude Tatran hrať. Vybrali sme Ličartovce, no je tam množstvo práce. Robím to len kvôli fanúšikom, pretože ďaľšie negatívum je, že ten Tatran už 7 rokov hrá mimo Prešova, čiže sa stráca kontinuita. Fanúšikovia nebudú cestovať do Popradu, keď tam hrá Tatran.

Mojou druhou prioritou je dať dokopy jazdecký areál. Mám to oddiskutované aj na futbalovom zväze, vieme tam urobiť prioritne futbalovú akadémiu pre mladých. A kým sa postaví nový štadión, vieme tam fungovať ako druholigové mužstvo. Ten štadión by na to spĺňal kritériá. 

Tamojšia umelá plocha by sa prerobila a vybudovali by sa tribúny. Viem si aj predstaviť, že ak by projekt veľkého štadióna padol, tak pri rýchlom jednaní sa dá v jazdeckom areáli postaviť štadión pre 5 tisíc ľudí. Podľa mňa je to lepšie miesto. 

A môže aj padnúť projekt výstavby štadióna na Čapajevovej?

Môže, keď sa vygeneruje cena 25 miliónov eur. Mesto na to nemá peniaze. Župa odsúhlasila 7,7 milióna a povedali, že viac už nedajú. Slovenský futbalový zväz dal 2,4 milióna. To je dokopy 10 miliónov a mesto nemá 15 miliónov aby doplatilo. Mesto nemá dokonca dnes v rozpočte ani tých 6 miliónov, ktoré sľúbilo, že dá. Aj v politike treba byť realista.

Ja som sám pracoval na štadióne v Donecku, ktorý postavil pán Achmetov. Stál 400 miliónov dolárov. Ale to boli súkromné peniaze. Pri verejných zdrojoch treba byť veľmi opatrný a citlivý. Futbalový štadión nie je obchodné centrum, ktoré sa využíva každý deň. Nepotrebujeme presklené fasády a vyhadzovať zbytočne peniaze. Tu treba urobiť jeden pragmatický projekt s efektívnym využitím každého metra. Futbalový štadión sa využíva 20 krát do roka. Preto investovať do toho 25 miliónov nemá zmysel. Ja si myslím, že Prešov potrebuje štadión za 10 až 14 miliónov. Jednoduchý, efektívny, dizajnovo pekný.

Viac ako 5-tisíc fanúšikov nechodí? 

Ľudia si pamätajú na časy, keď prišlo aj 7 – 8 tisíc. To bolo v čase,  keď sme mali jeden televízny program, kde ľudia videli futbal raz za mesiac. Ale ja si myslím, že tá doba je dávno preč. Dnes máme 20 futbalových kanálov, ľudia sú presýtení športom. Návštevnosť prvej ligy je okolo 2 tisíc divákov, aj to ťahá Slovan Bratislava, Trnava. Trenčín má 900 divákov, Sereď 500,  takže návštevnosť je v priemere tisíc ľudí.

To je to isté čo sa deje aj s hokejom. Dnes sa dajú postaviť štadióny pre 5 tisíc ľudí a dajú sa rozšíriť o 2 a pol tisíc, ak je to potrebné. Ale to treba naprojektovať na začiatku. V jazdeckom areáli sú iné problémy. Časť pozemku patrí cirkvi, časť mestu, časť pozemkový fond. Cirkev je ochotná vymeniť pozemky, len treba rokovať a to nikto nerobí.

Aké sú teda vaše plány?

Trvá to čas ale ja si osobne myslím, že ak by sme boli schopní postaviť do pol roka štadión na druhú ligu, tak by bolo dobré prejsť tie procesy, lebo ten jazdecký areál je uzavretý, okolo sú stromy a dal by sa tam pekne vsadiť štadión.

A plocha na Čapajevovej by sa dala využiť na výstavbu obchodného centra a bytov, čo v prešove chýba. A mesto by to dokázalo predať za 4 až 5 miliónov eur. Čo by mohli byť peniaze, ktoré by sa dali použiť na výstavbu štadiónu v jazdeckom areáli. Ak by sme urobili lávku cez Torysu zo Sídliska III k jazdiarni, ľudia by tam vedeli prísť peši.

Ale hovorím, od miestnych politikov počúvame, že potrebujeme parkovacie domy a tak ďalej. Prešli 4 roky a nemáme nič. Je čas prestať kecať a niečo robiť. Na to treba mať odvahu. A treba byť nezávislý - aj ekonomicky aj politicky. Pretože tu sa veľa rozhodnutí robí pod politickým tlakom.

A čo bude s jazdectvom?

Oni fungujú v prednej časti, zostali by tam a vzniklo by multi-športové centrum. Je tam dosť priestoru. Ale poslanci by sa museli preniesť cez to, že nerobí sa to pre niekoho alebo za nejakým účelom. Robí sa to preto, že má to zmysel.  

S ktorou významnou osobnosťou ste sa stretli a Vám to tak utkvelo v pamäti?

Mal som možnosť stretnúť mnoho významných osobností či už z biznisu, politiky, zo športu aj z kultúry. Keď som pískal zápas v Budapešti, natáčal sa tam film Evita. Slávnostný výkop mal Antonio Banderas. Lenže štvrtý rozhodca mi to zabudol povedať. Stáli sme už v stredovom kruhu, že ideme hrať a zrazu mi tam máva, ide s chlapíkom v rifľovej košeli a jeansoch (smiech).

Niekedy vidíte na ľuďoch, ktorí v živote veľa dokázali, sú bohatí, ich jednoduchosť a prirodzenosť. Nie sú namyslení, nehrajú sa na nič, nič si nepotrebujú dokazovať. To je len znak malých ľudí, ktorí majú svoje vnútorné komplexy a potrebujú si cez politiku alebo biznis chcú niečo dokazovať a mať pocit, že sú niekto. Bohatí a významní ľudia chcú mať pokoj, byť niekde v úzadí a sú úplne jednoduchí, bez manierov.

Aj váš bývalý šéf Rinat Achmetov bol rozprávkovo bohatý. 

Jeho majetok odhadovali na 35 miliárd dolárov. Pamätám si na príhodu, keď som bol u neho na večeri. Stôl bol prestretý pre dvoch ľudí, ale tam bolo jedlo pre dvadsiatich. Bolo tam všetko - homáre, kaviár. Opýtal sa ma, čo mi najviac chutí na Ukrajine. Dovtedy som jedol slede, čo je jedlo chudobných, majú ich v každej reštaurácii. A zrazu pozeráme a na stole nie sú. Najväčšia panika nastala, keď sa opýtal personálu, kde sú slede a prikázal im, aby ich prinesli. Kuchári a čašníci si iste vraveli, že čo za debil si objednal slede. To v dome nemali, museli rýchlo niečo vyčarovať.

A z futbalistov s kým?

S futbalom zažijete rôzne momenty. Stretol som Franza Beckenbauera počas majstrovstiev v roku 2006. Býval v našom hoteli vo Frankfurte. Keď sme počuli lietať nad hlavami vrtuľník, vedeli sme, že už letí za svojimi povinnosťami, pretože musel byť na každom zápase, na každom dôležitom stretnutí. Ale to je človek o ktorom si myslím, že ak by kandidoval za prezidenta Nemecka, by bol zvolený s 90 percent hlasmi.

Bol šéfom organizačného výboru Majstrovstiev sveta. Všetko fungovalo, bolo to fantastické, národ ho zbožňoval. No keď prišiel do hotela, najviac si užíval chvíle, keď tam sedel s manželkou. Bol úplne skromný a jednoduchý človek, ktorý si dal s nami kávičku, podebatoval.

Dnešná doba vyprodukovala veľa internetových hviezd. To sú plytkí ľudia, ktorí nič nedokázali. Ale problém je ten, že takí ľudia sa stanú vzorom pre mladých. Niekedy boli vzorom pre deti športovci, významní ľudia. Ja si pamätám, že keď som bol malý, mal som na stene Maradonu.

Sledujete aj niekoho zo súčasných futbalistov?

Inklinoval som vždy k futbalovým básnikom. Platini bol môj idol, neskôr to bol Zidane. Hráči, ktorí prinášali krásu do futbalu. V minulosti sa sa hráči prezentovali tým, čo dokázali na ihrisku, nie tetovaniami. Doba internetu produkuje rýchle hviezdy, ktoré majú možno milióny sledovateľov, no ich futbalová kvalita nie je taká vysoká.

Beckham bol prvý taký produkt, pochopil, čo ľudia chcú. Rozprával som sa s jednou pani z Ruska, ktorá pracuje pre Ronalda. V agentúre je 15 ľudí, ktorí sa o neho starajú, z toho 2 o športové veci a zvyšok o sociálne siete, médiá a reklamu. Dnes sú mnohí hráči chodiace reklamy. Za jeden status Ronaldovi platia 600 tisíc eur. Ako platenú inzerciu. Lebo každý jeho status si pozrie okolo 25 miliónov ľudí.