Leonardo DiCaprio a mladý slovenský filmár Dominik Bari: Čo ich spája? Ruská dedina!

Film získal mnoho ocenení, dostal sa do oficiálnych výberov na medzinárodných festivaloch v Los Angeles, Prahe, Ríme, či Berlíne a bol zaradený do americkej kinodistribúcie. Aj keď sa nakoniec do užšej nominácie na Oscara nedostal, poznajú ho po celom svete. Leonardo DiCaprio, ho spropagoval  tým, že si z neho časť "požičal".

Známy americký herec má nadáciu, ktorá sa venuje boju proti klimatickým zmenám. „Opýtal som sa ho, či mi nechce nejakým spôsobom pomôcť. Pár mesiacov na to som už bol v kontakte s jeho nadáciou The Leonardo DiCaprio Foundation, ktorá nakoniec využila určitý úsek z filmu a zdieľala ho na sociálnych sieťach,“ zaspomínal si mladý režisér.

Dokument  vlani v septembri kvalifikovala Americká filmová akadémia na Oscara v kategórii Krátky dokumentárny film. "Celkovo bolo kvalifikovaných približne 80 filmov z celého sveta. Dnes už je známa päťka nominovaných filmov. Môj dokument sa v nej nenachádza,“ informoval Bari. „Pokiaľ viem išlo o prvý slovenský film v histórii, ktorý sa kvalifikoval. Bol to fajn pocit, no nejako si na tom nezakladám,“ povedal skromne.

Nemal za sebou veľkého producenta ani distribútora, celé to vzniklo za veľmi skromný rozpočet zhruba 5-tisíc eur. Niektoré americké krátke dokumentárne filmy majú bežne rozpočty cez 100 - tisíc amerických dolárov.

Mladý Košičan tvrdí, že nenašiel nikoho, kto by natočil filmový dokument o Ojmiakone. Napriek tomu, že im každú chvíľu zlyhávala kvôli extrémnym mrazom technika, podarilo sa štábu zachytiť zaujímavý život, jazyk a tradície obyvateľov tejto izolovanej dedinky, ktorí sa tu naučili žiť a prispôsobiť sa danému nehostinnému prostrediu.

„V dedine sme prežili 5 dní bez signálu, internetu, tečúcej vody, spŕch, toaliet. Najnižšia teplota, ktorú sme tam počas dňa zažili bola -54 °C. Umývali sme sa vodou z roztopeného ľadu, ktorý miestni vysekávali z neďalekej rieky Indigirka,“ hovorí pre väčšinu z nás o nepredstaviteľných podmienkach.

Jedli konské a sobie mäso, ktoré pripravovali dedinčania a podelili sa s nimi. „Neváhali nás vziať so sebou do tajgy na lov a dokonca nám ukázali aj ich šamánske rituály. Boli sme sa pozrieť v miestnej škole a zažili sme i športové hry. Bez pomoci týchto ľudí by sme tam neprežili ani prvý deň,“ chváli Bari domácich. Talentovaný režisér verí, že sa do Ojmiakonu ešte niekedy vráti.

Na realizáciu projektu sa pripravovali asi rok a pol. Škola, kde Dominik Bari študuje ho v tomto projekte nepodporila, pretože ho pokladala za dosť nebezpečný a vedenie sa bálo prípadných dôsledkov. Techniku testoval na Slovensku v AquaCity Poprad v podmienkach kryocentra, kde kryokomoru vedia schladiť na -61°C. Za prítomnosti lekára testoval aj svoje životné funkcie, kedy bol oblečený v špeciálnom odeve.

Vyštartovali z letiska v Paríži. Odtiaľ sa letecky presunuli do Švajčiarska, následne do Moskvy a potom do mesta Jakutsk skade po dvoch prípravných dňoch vyrazili na viac než 1000 kilometrov dlhú a nebezpečnú cestu špeciálne upraveným autom cez tajgu po „Ceste kostí“ a po zamrznutých riekach. Presúvali sa nehostinným krajom približne 21 hodín. Cesta dostala zvláštne pomenovanie preto, že približne každých 12 metrov je pod cestou pochovaná obeť z čias druhej svetovej vojny. Ľudia tu pracovali v gulagoch, v neľútostných podmienkach a v krutej zime na výstavbe cesty. Spolu štáb precestoval pri tomto projekte asi 16 000 kilometrov.

Dedina Ojmiakon sa nachádza na ruskom Ďalekom východe na rieke Indigirka, asi 5300 km východne od Moskvy. Je uprostred lesa, ktorý je rozlohou väčší ako Nemecko, Francúzsko a Anglicko dokopy. Je označovaná ako “pól chladu”. Priemerná teplota v zime je podobná tej na povrchu planéty Mars. Žije tu približne 700 ľudí. Miestny jazyk je jakutčina. V dedine funguje základná škola do ktorej chodí asi 130 detí. Prvý stupeň nemusí ísť do školy, ak je menej ako -52°C, druhý stupeň, ak je menej ako -56°C. Zem je tam permanentne zmrznutá, ak niekto zomrie musia najprv rozložiť oheň a udržiavať ho niekoľko dní, aby zem zmäkla. Až potom môžu kopať hrob a pochovávať. Miestni uznávajú mnohých bohov s ktorými komunikujú prostredníctvom ohňa. Predtým, než začnú jesť, časť jedla vždy hodia do ohňa.

Nemajú tečúcu vodu, pretože potrubie by prasklo aj preto používajú len drevené latríny. Nemajú ani ústredné kúrenie, dobrý telefónny signál a ani poriadne cesty. Ak autá v zime nestoja v špeciálne upravených garážach, musí motor neustále bežať, ináč by naštartovali až na jar. Ich tradičná pochúťka je mrazené konské mäso so soľou a nápoj kumis, ktorý pripravujú zo sobieho alebo kobylieho mlieka. V januári 2013 sa v tejto oblasti premnožili vlky, vláda vyplácala odmeny za každý zabitý kus.  V rovnakom čase mesto Verkhoyansk napadla obrovská svorka, asi 400 vlkov, preto musela zasahovať armáda.